Nie je žiadnym tajomstvom, že slovensko-maďarské vzťahy sú najcitlivejšie vnímané zo všetkých ostatných vzťahov, ktoré Slovensko so svojimi susedmi má. Takými zostávali aj v období, keď Slovensko a Maďarsko pracovali na svojom vstupe do Európskej únie a súčasťou vládnej koalície bola aj Strana maďarskej koalície (SMK). Netreba sa preto diviť, že keď vstúpila do vlády Slovenská národná strana (SNS), teda strana, ktorá je v európskom kontexte považovaná za stranu jednoznačne nacionalistickú, a zopár výrokov jej predsedu, ktorý zastáva dlhodobo antimaďarské pozície, možno považovať za akúsi rozbušku, tak to malo za následok zhoršenie slovensko-maďarských vzťahov.
Minulé vlády Mikuláša Dzurindu však urobili chybu v tom, že problematiku vyrovnania slovensko-maďarských vzťahov odsúvali na okraj záujmu. Tvrdenie, že vstupom oboch krajín a oboch národov do EÚ sa nezrovnalosti vo vzájomných vzťahoch vyriešia automaticky, možno považovať nielen za mylné, ale aj za naivné. Takisto predpoklad, že samotný vstup SMK do vlády znamená vyrovnanie sa s problémami maďarskej menšiny, sa nezakladal na pravde.
K iskreniu v slovensko-maďarských vzťahoch dochádzalo aj počas vládnutia ostatných dvoch vlád, ktoré zakotvili Slovensko v euroatlantických integračných štruktúrach. Často k nim dochádzalo z maďarskej strany – spomeňme napríklad bývalého premiéra Viktora Orbána, ktorý svojimi výrokmi o prehodnotení Benešových dekrétov pobúril nielen slovenskú, ale aj českú politickú elitu, či tvrdohlavé trvanie na jednostrannom presadzovaní zákona o Maďaroch žijúcich v zahraničí. Nechválne známe sa stali kontroverzné výroky podpredsedu SMK a poslanca NR SR Miklósa Duraya, považovaného za vplyvného ideológa v rámci strany. Nezaháľali však ani príslušníci etnicky slovenskej politickej elity – či už ide o problematiku pôdy neznámych vlastníkov, ktorej značná časť sa nachádza práve na území južného Slovenska, či nezhody súvisiace s novým územnosprávnym členením Slovenska, v rámci ktorého mala byť na návrh SMK vytvorená aj tzv. Komárňanská župa. Takzvaná maďarská karta, respektíve problémy v slovensko-maďarských vzťahoch sa na politickej scéne v obidvoch krajinách objavovali rovnako ako evergreeny v ktoromkoľvek komerčnom rádiu.
Slovensko a Maďarsko pritom spája viac, ako by sa na prvý pohľad zdalo. Nie je to len najdlhšia hranica spomedzi všetkých susedov, ale aj dlhodobá existencia Slovákov a Maďarov v jednom štátnom celku. Inými slovami, spoločne zdieľané dejiny a z toho vyplývajúca blízkosť kultúr. Členstvo obidvoch krajín v EÚ pritom ponúka obom krajinám ďalšie možnosti na rozvoj vzájomnej spolupráce. Zdá sa však, že nateraz sa predstavitelia obidvoch krajín tejto príležitosti nevedia chopiť.
Hoci členstvo strany typu SNS v akejkoľvek vláde nemožno kvôli dobre známym dôvodom schvaľovať, nutné je podotknúť, že aktuálne zloženie slovenskej vlády umožnilo tej maďarskej získať bezpracne potenciálne plusové politické body u nezanedbateľnej časti maďarského elektorátu. Práve Gyurcsányho socialisti boli v nedávnej minulosti obviňovaní z nedostatočného záujmu o predstaviteľov maďarskej menšiny v zahraničí, napríklad v prípade podpory zákona o dvojitom občianstve. Práve zvýšeným záujmom o dianie na Slovensku môže maďarská vláda demonštrovať opak.
Problematika slovensko-maďarských vzťahov má popri politickej jednoznačne aj národnostnú dimenziu. Súčasťou bilaterálnych vzťahov, či vzťahov medzi SMK a slovenskými politickými stranami na domácej scéne, je dôraz na národnosť, respektíve na etnický pôvod. Práve etnizácia politiky, na ktorej sa vedome podieľa tak SNS a SMK, a v menšej či väčšej miere predstavitelia iných politických strán na Slovensku a v Maďarsku, vnáša do vzťahov neželateľné napätie. Pokiaľ neprestane byť inštrumentálne využívanie etnicity súčasťou politického diania, budú sa problémy, mnohokrát zástupné, objavovať v slovensko-maďarskej relácii aj naďalej. Presne tak, ako tisíckrát opakované evergreeny z rozhlasového éteru. Žiaducim v tejto súvislosti je preto etablovnie pravidelného slovensko-maďarského dialógu, prebiehajúceho nielen na vládnej či politickej, ale predovšetkým expertnej úrovni. Jeho súčasťou by mali byť predstavitelia akademických pracovísk, aj mimovládnych organizácií. Dialóg by mal prispieť k riešeniu nedoriešených problémov z minulosti, prioritne by sa však mal zamerať na identifiáciu spoločných záujmov. A to tak v rámci širšieho regiónu strednej Európy, ako aj v rámci Európskej únie.
Práve spoločný dialóg by mohol evergreeny, ktoré sa z času na čas ozývajú spoza obidvoch strán Dunaja, zmeniť odrhovačky, ktoré by každému iba zbytočne pílili uši a ktorým by nikto nevenoval náležitú pozornosť.
Autor je analytik Výskumného centra Slovenskej spoločnosti pre zahraničnú politiku.