Jaký je po pantácti letech od rozdělení Československa vztah české a slovenské literatury, respektive stav slovenské literatury na českém území? Je slovenská literatura na našem území rašícím výhonkem, nebo jen schnoucím pahýlem? Tyto otázky se s ohledem na historii pokouší zodpovědět následující článek.
Česká verzia otvorenej internetovej encyklopédie Wikipédia nazýva krátky, neobsažný článok (angl. stub) pahýl, slovenská výhonok. Obe slová teda označujú to isté, no ich konotácie sú značne rozdielne. V úvahe o súčasnej slovenskej literatúre v českom prostredí má táto náhodou objavená jazyková diferencia svoju symbolickú hodnotu. Ukazuje totiž, že naše jazyky nás napriek svojej blízkosti často uvádzajú do sveta úplne odlišným spôsobom.
Literárny život, literárne dianie, literárna scéna. Každý z týchto synonymických pojmov odkazuje k faktu, že okrem toho podstatného, teda dôvernej komunikácie medzi autorom a čitateľom prostredníctvom textu, sa okolo literatúry točí celý rad viac či menej kolektivistických aktivít. Informujú, propagujú, zabávajú, dokazujú potenciálnym čitateľom, z ktorých drvivá väčšina aj tak nikdy nič neprečíta, že taký spisovateľ nemusí byť nutne nudnejší ako nejaký zabávač z telky. No aspoň občas si treba pripomenúť, že rušná literárna prevádzka nemusí byť len znamením úspechu a kvality, ale, parafrázujúc slovenského teoretika Fedora Matejova, rovnako dobre môže maskovať pochybnosti, prehlušovať otázky, odďaľovať chvíľu, keď s básňou, poviedkou alebo románom zostaneme sami.
„Pražská“ slovenská literatúra
Významná pozícia Prahy v slovenskom literárnom živote, ktorá sa v nadväznosti na predošlé kultúrne kontakty sformovala v dvadsiatych rokoch 20. storočia a trvala prakticky do Mníchovskej dohody, sa už nevráti. Iba vo vydavateľstve Leopolda Mazáča vtedy (1925––1938) vyšlo vyše šesťdesiat titulov novej slovenskej prózy a poézie, vychádzal tu tiež vplyvný literárny časopis Elán. Dostredivá sila pražských vydavateľstiev pôsobila ešte aj v šesťdesiatych rokoch, aj keď už nevplývala na slovenskú literatúru tak výrazne ako redaktorská práca Jána Smreka u Mazáča. Aspoň jeden príklad: vďaka iniciatíve Emila Charousa vydal v Našom vojsku svoj debut Na koncertoch sa netlieska (1964) Vincent Šikula – jeden z najoriginálnejších zjavov vtedajšej novej vlny slovenskej prózy. Tieto fakty z literárnej histórie nespomínam preto, že by sa o nich nevedelo. Hovorím o nich na tomto mieste, lebo ak ich aktéri chceli svojho času účinne formovať prítomnosť, museli v mnohom riskovať a kalkulovať aj s neúspechom. Súčasné literárne aktivity Slovákov v ČR sa nesú skôr v duchu pokojného udržiavania tradícií.
Potenciálni čitatelia
Štatisticky vzaté, v Česku žije niekoľko stotisíc Slovákov, aké-také publikum by tu teda slovenská literatúra mala mať. Nepoznám však žiadny výskum, ktorý by nám o štruktúre či vkusových preferenciách týchto potenciálnych priaznivcov niečo povedal. Podobne je to v prípade českých čitateľov slovenskej literatúry. Sú vôbec takí, koľko ich je a čo im vlastne treba ponúknuť? Od týchto „večných“ otázok sa na chvíľu presuňme k ďalšej téme z tejto kategórie: prekladať alebo neprekladať slovenskú beletriu do češtiny?
Jeden z porovnávacích jazykovedných výskumov hovorí, že vo vzťahu češtiny a slovenčiny je asi 16 % komunikačne problémových lexém, iný výskum zase uvádza, že v množine päťsto najpoužívanejších lexém je ich v slovenčine 23 % celkom odlišných ako v češtine. Ak chceme v tom druhom jazyku „neporuchovo“ čítať, tieto slová sa treba aktívne naučiť alebo ich aspoň dostať do svojej pasívnej slovnej zásoby. Veď v tom type literatúry, ktorý sa kedysi vznešene nazýval krásnou, ide práve a najmä o slová, ich farby a odtienky. Zvlášť v poézii, tam ide o každé slovo. Je teda zrejmé, že na prípadného mladého českého záujemcu o literatúru, ktorý už nedisponuje kultúrno-jazykovým pozadím z čias spoločného štátu, môže pôsobiť recepčný odpor slovenského textu odradzujúco a nič na tom nemení ani fakt, že cesta k plnému porozumeniu je v tomto prípade podstatne kratšia než pri iných jazykoch.
Veľmi skromná účasť na čítačkách viacerých slovenských autorov počas posledných ročníkov pražského veľtrhu Svět knihy potvrdzuje, že už spomenutý „literárny život“ má zmysel, len ak sa odvíja od podstaty, teda od čítania kníh a to sa nedá vynútiť. Nádej, že v Česku by sa mohla slovenská literatúra čítať v širšom meradle po slovensky, nie je ničím opodstatnená. „Dobre známy slovenský spisovateľ“ v propagačnom materiáli organizátorov veľtrhu alebo iného podujatia totiž v praxi znamená „takmer úplne neznámy“. Jedna vec je teda jazykový diskomfort českého čitateľa, ktorý stratil každodenný kontakt so slovenčinou a preto sa jej pri čítaní radšej vyhne. No rovnakú dôležitosť má tiež fakt, že dobrý domáci vydavateľ dokáže knižke zabezpečiť propagáciu a distribúciu – teda reálnu dostupnosť titulu na celom území ČR.
Neobjavené priestory
Literatúra má prirodzene privilegované postavenie speleológa, ktorý sa pohybuje v škárach a puklinách našej subjektivity, aby tam nahmatával a osvetľoval miesta, kde sa štrukturuje naše myslenie, náš pobyt vo svete. Teda práve tie miesta, kde sa tá istá vec zrodí raz ako pahýl a inokedy ako výhonok. Tieto priestory zatiaľ zostávajú otvorené novému bádaniu. V Česku totiž s výnimkou Ľubomíra Feldeka trvalo nežije žiadny významný slovenský spisovateľ. Teda niekto, koho by sme mohli merať náročnejšími kritériami, kto by svoju špecifickú slovensko-českú pozíciu chápal ako možnosť prispieť k pestovaniu jazyka a prostredníctvom neho by skúmal predpoklady seba samého. A možno, že existuje a výskum aj prebieha, iba o ňom nevieme, pretože jeho výsledky ešte neopustili ticho pracovne...
Počet autorov žijúcich v Čechách a na Morave, ktorí vydali beletristickú knihu v slovenčine, možno odhadnúť na niekoľko desiatok. Niektorí sa po odchode zo Slovenska odmlčali, to platí napríklad o pražských poetkách Taťjane Lehenovej (1961) a Lucii Eggenhoferovej (1977), iných valcuje čeština, ako si to môžeme všimnúť v predčasnom básnickom debute Kataríny Molčanovej a ryba riekla..., ktorú v edícii Prvotiny vydala pražská Literární akademie v roku 2005.
Moravský záujem
Skutočne schodná cesta pre súčasnú slovenskú literatúru v českom prostredí vedie cez jej domácich priaznivcov. Zdá sa, že v tejto chvíli ich má viac na Morave v podobe olomouckého slovakistu Lubomíra Machalu, prekladateľa Miroslava Želinského, zlínskeho vydavateľa Mareka Turňu a brnianskeho vydavateľstva Host.
Prekladová produkcia posledných rokov priniesla do Česka nielen demýtizátora Pavla Vilikovského (Poslední kůň Pompejí, preklad M. a Š. Želinskí), magického mýtotvorcu Václava Pankovčína (Tři ženy pod ořechem, T. Weiss) a existenciálneho autobiografistu Rudolfa Slobodu (Láska, J. A. Pitínský), ale aj ozveny slovenských literárnych erupcií v podobe Samka Táleho (Kniha o hřbitově, M. Želinský) alebo kolektívneho literárneho komiksu Roger Krowiak. Z antológií by mohli zaujať Rytíři textových polí (slovenská poézia po roku 1989) a špecifický okruh záujemcov aj výber z prác slovenskej literárnej vedy Od iniciatívy k tradícii, ktorú vo svojej kvalitnej štrukturalistickej edícii vydal Host. Myslím, že na začiatok je toho pre prípadného čitateľa dosť…
Autor je doktorand Ústavu slavistických a východoevropských studií FF UK v Praze.