Všetko sa nehýbe

Mladou slovenskou básnířku žijící v Praze představujeme básněmi z rozpracované sbírky Lom.

Anima

 

Postava v odraze kráča rýchlo,

ruky má vo vreckách.

Ulica padá, valí sa, vzdychá.

Prešla som nevšímavo okolo preludu,

Kentaur – rikša

niesol na chrbte oblé hniezdo z imela.

Listy napadali do kaluže

ako perie čajok do mora,

do hladiny

s ostrovom zvlnených tvárí

a zobákov.

 

Barman sa vyškiera.

Tu ho máš!

Podáva mi ťa

ako šatňárka skleslý redingot.

A visí mi kilo!

 

Vlečiem ťa domov cez pol mesta,

namiesto šálu, perál, kabelky

vo vlasoch máš ihly dymu,

na kabáte raňajky.

Kyslého vína si sa nedotkol.

Veď ani ja.

 

V žltej žiarovke

šťuklo svetlo,

mávlo krídlom.

Zvuk klúčov

otváraných dverí,

mucha žmúri cez otvor

v schránke na dopisy.

 

Ukladám ťa do postele,

vyzliekam kabát,

vyzúvam topánky,

zašpinené zvršky hádžem do vane,

lejem vodu,

sypem prášok,

šúcham si rameno,

je na ňom otlačok,

tvoj profil.

Izba chrápe.

 

 

 

Nehyb

 

Zdola sa pripomínajú zvuky.

Mucha vráža do okna.

Jej snaha je blízko, prerušovane šuští.

Klopkanie prstov, žiarovka tlmene vrčí.

 

Na krku mi dýcha ruka

ako roztiahnutý pavúk,

veľký a teplý.

Trojuholník na stene rozťahuje kontúry,

pohyb auta ho delí na dve polovice.

Šum a vidina otvoreného štvorca.

 

Zvuky zdola naplavujú realitu.

Vtáky vrieskajú, lebo sa stmieva.

Všetko sa nehýbe.

 

 

 

Planina

 

Neskrčená.

Vlní svetlohnedými hrbolmi

s bielymi jazvami v ryhách.

Ružový priestor

prúdi z očí

viac ako z priestoru samotného.

Všetko okolo nej svieti,

iba klovajúce čierne body nie.

 

Stromy.

Rozvetvené konštrukcie vejárov bez látky

pospájané polámanou krajkou.

Krajina je obsahom hmly,

studená ako socha v snehu.

Kamene.

 

Položiť na ne spánok,

preniknúť cez klukatú puklinu,

chladom

ako žila.

Ich obliny sú ľudskými telami,

hlavy, kĺby, svalovina,

v države očí z kovu.

 

Dychtivo rozlomený vnem,

zauzlený v detailoch,

tepe ako potok

spolu s planinou.

 

Hlavou zaklonenou dozadu kapitulujem,

križovatky elektrického vedenia,

tieto vrastené konštrukty,

kĺžu v tenkých, prehnutých prípojoch

ako tichá sieť.

 

 

 

***

 

Vzduch sa rozhúpal,

zavesený na reťazi.

Šrámy sa premietli

v blčaní vody.

Vchádzaš do nej

ako do oleja.

 

Kliešte zovreli

kožu, sval, kosť.

V tomto poradí.

Voda ovíja hladké dlhé blany,

rozpustné pri dotyku.

Mihotavý pruh bieleho svetla

ako by mal chrbticu a rebrá.

Prsty ti vrástli do piesku,

rozdrobili sa na ostré škrípanie.

Pod pieskom ďalší piesok.

 

 

 

Disjunkcia

 

Vyrytý ako štruktúra do dreva.

Pozerám,

pomaly pijem z toho pohára.

Sú v ňom vlny letokruhov

nasypané v pásoch.

 

Vravíš: Ty obdivuješ surovosť?

 

Obdivujem kameň,

je hladký a studený.

Jeho stred pretína žila,

mliečna šlacha.

 

 

 

Dom I.

 

Hranol sa vkrojil do tmy.

Osídlil ju.

Biela omietka zatial nevonia.

Biela ako slonová kosť,

trochu viac chladná,

je rozptýlená po okrajoch

domodra.

 

Ticho akoby občas syklo.

Hranol vykrojil svoj úplný odraz

na bledý chodník.

Klenie sa rovnako striedmo,

rozkladá svetlo.

Pohybom noci uniká

statike svojho vzoru.

 

 

 

 ***

 

V kopcoch – prieniky uschnutou zeleňou.

Padajú smerom dole

ako odrobinky.

 

***

 

Snežia topole.

V prerušovaných prúdoch

plodia suché sýte vločky,

ktorým chvíľu trvá,

než začnú mokvať.

Postupom času sa usádzajú,

ako tok a jeho rysy

v kameni, v hline, v štrku,

vrásky, ktoré vstupujú,

vytrvalosťou viac ako náhlym prívalom.

 

Prúdy vody šlahajúce z fontány

sa pohybom delia na častice,

zhluky prchavých tvarov,

ktoré prúdením vzduchu

jemnejú ako otisk.

Premiestňujú sa,

aby v zmenenej konzistencii

plynule redli, ako para,

ktorá odchádza od zdroja,

z ktorého vzniká.

Vzápätí nadobúda tvar – 

skôr iný ako nový.

 

 

 

Drozd

 

Z lampy padajú žlté vločky.

Sadám si ku krmelcu, zhasínam krídla.

Sekunda ako vlasy

prúdi.

Drozd, the blackbird,

lavíruje na konári.

Vietor mu zimomrivo preberá perie.

 

Vločky prúdia do vody

ako do hlbiny.

Nerozpúšťajú sa,

nie sú.

Priestor súmraku vŕzga.

 

Drozd, the blackbird,

hmýrenie podmienené lahkosťou,

hmýrenie podmienené chladom.

Hnedočierny mat,

opak ocele,

uzurpuje šero.

To ďalej neprúdi,

ulpieva.

Vzápätí odlieta z dohladu,

tesne pred ukončením popisu.

 

 

 

Dom II.

 

Dom dnes pláva v sinavom toku.

Vatové hmly ho vzďalujú oku,

približujú atmosfére, nepresnostiam.

Bod ponoru sa sústredí

okolo rozmazaného štvorca,

rozvetvené ostrovy, pobrežia, zálivy, šumy.

Vrchol mizne v prílive,

vždy na chvílu.

 

 

 

K ránu

 

Slyšet

jen suché šustění rukávu o stránku,

slabé pukání pevného bílého papíru.

Ohne se když na něj zatlačím

ornament zkroucených prstů

bílý rukáv ho vtahuje.

 

Obloha zmrzla za oknem

ptáci se prohnuli v křídlech

a uvízli.

Jeden z nich splynul s větví,

pokrytý nahnědlou kůrou,

póry očí

přivíraly chlad.

Nic nemokvá

listy konejší vzduch.

Prst stříbrné borovice

hrozí nebi.

To je dál netečně sivé

hladina nekřupne, nepronikne.

 

 

 

 

 

 

 

 

***

 

Přešla jsem duny, kde se stáčejí

a suchý písek víří ve vzduchu –

jdu po pevném okraji.

Seamus Heaney

Žena z pobřeží

 

 

V dáli se vždy něco míhá.

Naučila jsem se nevěnovat tomu pozornost.

Soustředím se na svůj krok,

prázdné nádoby na vodu tlučou do lýtek.

Pevný udusaný písek puká jako skála,

průrvy v něm jsou klikaté, sypou se dovnitř.

Voda občas šlehne, vyvrátí průzračný lem.

Nejsou tady bóje, to mám nejradši.

Voda je nekonečná, bez doteků.

Prosýpá se jako písek.

 

Pramen teče ze skály blízko dun.

Pod ním kaše z ostrých částic.

Nabrala jsem vodu do nádob,

studené kapky se mi stočily do předloktí.

Písek se zvedl, šlehl do lýtek, ulpěl

na vlhké kůži.

Prošla jsem na okraj, až úplně k moři,

zpátky napříč sluncem.

Martina Blažeková (nar. 1982 v Bratislavě) studuje pátým rokem tvůrčí psaní a redakční práci na Literární akademii Josefa Škvoreckého v Praze. Básně dosud publikovala v revue Rukopis a v A tempo revue. Autorsky se podílí na divadelních hrách uváděných v divadle Viola na večerech Literární akademie.