Jak a proč žije slovenská poezie „pod povrchem“ kulturního dění? A jak využívá technicko-kyberpunkové, popkulturní či surrealistické inspirace?
Život súčasnej slovenskej poézie by sa dal s trochou nadhľadu nazvať undergroundovým. Snáď okrem medzinárodného festivalu Ars Poetica, ktorý sa každoročne koná v slovenskom hlavnom meste, a ktorý je vďaka dostatočnej propagácii zakotvený vo všeobecnom povedomí, sa väčšina aktivít skrýva niekde pod povrchom. Minoritné postavenie poézie je však fenoménom nielen na Slovensku. Je brané ako obecný a definitívny fakt aj v českom kultúrnom kontexte. Inak je tomu napríklad v Poľsku, kde má poézia neporovnateľne širšie pole pôsobnosti a aktivity s ňou súvisiace nie sú vnímané ako exotický výstrelok bandy „svetríkových intelektuálov“.
Väčšina aktivít od publikácií, cez časopisy po literárne festivaly vychádza z fungovania občianskych združení. Tie sú kľúčové pre úspešné plnenie kritérií grantovej politiky a získavanie finančných dotácií, bez ktorých si život nemainstreamových vrstiev kultúry len ťažko predstaviť. Príkladom je OZ Literis, ktoré je vydavateľom magazínu Kloaka, venovanému výhradne experimentálnej poézii, online publikácií (napr. Energy Kamila Zbruža) a organizátorom multižánrového festivalu Siete. V českom kontexte je paralelným periodikom ku Kloake časopis Psí víno, ktorý je s Literisom prepojený nielen v rámci klubových literárnych podujatí, ale aj orientáciou na experimentálnu poéziu či sklonom publikovať autorov z prostredia internetových serverov.
K aktivitám OZ Vlna zase patrí vydávanie rovnomenného multižánrového magazínu, ktorý sa okrem literatúry venuje výtvarnému umeniu, tancu, filmu či hudbe. OZ Vlna je úzko späté s vydavateľstvom Drewo a Srd, ktoré vo svojej edícii Poézia publikovalo kľúčové zbierky súčasnej slovenskej poézie – Prvú trilógiu Petra Šuleja (Pornokultpop), zbierky Petra Macsovszkého, Martina Solotruka či Mily Haugovej.
Priestor pre časopisecké publikovanie ponúka dvojmesačník pre „mladú literatúru“ Dotyky, ktorý vydáva, rovnako ako Literárny týždenník, Spolok slovenských spisovateľov. Pokým Dotyky ponúkajú priestor mladým začínajúcim autorom, Literárny týždenník publikuje prevažne tvorbu starých bardov. Táto zvláštna konzervatívna schizofrénia sa však nejaví ako najlepšie riešenie, pretože vo veľkej miere dualizuje svet slovenskej poézie na dve súbežné linky („mladá a stará literatúra“), ktoré sa v povedomí čitateľa málokedy plnohodnotne pretnú.
Dekonštrukcia tradície
Po fenoméne zlatých deväťdesiatych, ktorý sa paralelne vyskytuje ako v slovenskom, tak aj v českom básnickom kontexte, sa na prelome storočí objavilo niekoľko dôležitých autorov, ktorí sa hľadaním nových literárnych postupov podieľali na prehodnotení poetiky v slovenskej poézii. Jednou z najvýraznejších postáv tohto tvorivého vývoja je bezpochyby Peter Šulej. Prepojením kybernetického, chemického a geologického jazyka a využívaním techník matematiky a informatiky vstupuje do poézie navýsosť súčasný svet, aj so svojím individualizmom, technickou presnosťou, ale aj odosobnením či emocionálnym minimalizmom. V zatiaľ poslednej zbierke Koniec modrého obdobia (2008) preniká do Šulejovej poetiky mýtus (paradox étosu mýtických revolučných postáv a pasívnej, emočne dištancovanej skutočnosti), či archetypálne obrazy. Zostáva pnutie medzi strohou terminológiou a básnickým jazykom, metafory z oblasti mineralógie, ale aj popieranie podstaty klišé, keď sa z proklamovaného odporu voči klišé stáva klišé na druhú. Vyjadrené matematicky v duchu poézie Petra Šuleja – z dvojitého negatíva sa stáva pozitívum, a to otvára životný priestor pre tvorbu, v ktorej je dovolené viac.
Pokým tvorba Petra Šuleja obohatila poetiku slovenskej poézie o technickokyberpunkový priestor, básne ďalšieho autora, Michala Habaja, priniesli prienik dvoch protichodných, nesymbiotických svetov – midcultu a poézie. Atribúty mainstreamu ako pop, MTV, reklamy či hyperštíhle modelky sú integrovanou súčasťou jeho poetiky, a podobne ako v poetike šulejovskej vytvárajú svojbytný organizmus. V tvorbe Michala Habaja má však základné postavenie pnutie medzi tradičnými básnickými postupmi (najčastejšie milostnej poézie) a ultrakomerčným svetom nákupných centier, sitcomov a proklamovaných módnych kultov typu Christiana Diora či Giorgia Armaniho.
Surrealizmus, religiozita, hravosť
Zatiaľ čo dvaja vyššie zmienení autori vnášajú do poézie „sugescie textov s diskutovateľnou estetickou hodnotou“ (Szomolayová, Souvislosti 3/2006), autori typu Petra Bilého či Erika Grocha prispievajú k rozšíreniu poetiky súčasnej slovenskej poézie postupmi z opačného konca spektra tvorivých možností. Peter Bilý nezaprie dedičstvo surrealizmu, dôkazom čoho sú výjavy z exotických krajín, záznamy snov, postmoderne naopak pôsobia presahy do sveta literárnych postáv iných autorov. Silná obrazotvornosť Bilého básní ostro kontrastuje s formálnou viazanosťou verša (sonet, japonská tanka). Inklináciu k vysokému štýlu však autor v pozitívnom zmysle podrýva ironickým odstupom a divotvornou fantazmagóriou.
Pokým poézia Petra Bilého nadväzuje na mnohé postupy príznačné pre surrealizmus, tvorba Erika Grocha vo veľkej miere odkazuje na tvorbu autorov katolíckej moderny. Religiozita sa plynule mieša s archetypálnymi odkazmi jungovského typu (Baba jaga). Myšlienkovú bohatosť prestúpenú metafyzickým presahom vyvažuje slovný minimalizmus (autor často vymenúva veci, takže dochádza k pôsobivému pnutiu medzi mravným odkazom a strohým opisom).
Slovný minimalizmus až lakonickosť textu sú príznačné aj pre niektoré súčasné ženské autorky. Katarína Kucbelová približuje zvláštnu, premenlivú krajinu svojich básní technikou skratky. V častých juxtapozíciách sa jej svet svojvoľne tvaruje, pričom mu autorka necháva voľný priestor na pohyb, zmeny povrchov, obsahov i skupenstiev. Aj samotný lyrický subjekt akoby bol skupenstvom, nestálym a neustále premenlivým. Hľadanie je zároveň skúšaním, empíria sa mieša s hrou i nevyhnutným poznaním. Autorky ako Mária Ferenčuhová či Nóra Ružičková zase využívajú postupy príznačné pre film (montáž, strih), ktoré fungujú ako prierezy a ryhy v tele básne. U Ružičkovej dochádza nezúčastneným vonkajším pozorovaním až k úplnej odosobnenosti, ktorá evokuje naratívny postup oko kamery.
Vyššie zmienení autori nie sú zďaleka jediní, ktorí sa podieľajú na aktualizácii básnického obrazu. Ich príklad slúži k ilustrácii evidentných formálnych a sémantických posunov v rámci súčasnej slovenskej poézie, a zároveň vypovedá o jej pestrosti, hravosti a nenápadnom, no vitálnom živote.
Autorka je básnířka.