Spílání kritice: Pokud divadlo a umění obecně ztrácí prestiž, o práci divadelní kritiky to platí dvojnásob. O názor na současnou českou kritiku jsme požádali dva autory, jednoho ze Slovenska, druhého z Česka.
Divadelná kritika sa v ostatnom čase ešte vo väčšej miere ako divadlo stáva spoločensky marginalizovanou a nepotrebnou. Editori tlačených médií jej obmedzujú priestor, klesá záujem o odborné periodiká mimo oblasť profesionálov, ktorí sa divadlu venujú. V porovnaní s filmom, literatúrou, street artom je počet spontánnych prejavov – zinov, blogov a fanstránok – amatérov alebo divadelných hobbistov – veľmi nízky. Ak aj nejaké jestvujú, sú natoľko zanedbateľné, že im naše divadlá, odborné webstránky alebo časopisy či divadelné ceny pri obsadzovaní svojich porôt nevenujú nijakú pozornosť. Na túto situáciu bytostného ohrozenia by mala jestvujúca kritika reagovať predefinovaním vlastnej pozície a možností, čo by následne viedlo k zvýšenej čitateľskej pútavosti pri kvalitnejšom obsahu. Stačí sa porozhliadnuť po internete a nájdete kopu zahraničných kvalitných blogov kritikov, z ktorých mnohí si získali renomé bez toho, aby publikovali čo len riadok v nejakom jestvujúcom médiu – papierovom či digitálnom (viď napríklad anglicky píšuci autori ako Webcowgirl alebo autori na blogoch 17% It isnt fixed, Theatre Ideas a mnohých ďalších). V našej situácii sa zdá, že kritici hazardujú aj s tým málom priestoru, čo im ešte ostal.
Pragmaticky
V tzv. názorových denníkoch a týždenníkoch sa v skupine divadelných kritík vedľa seba celkom bežne ocitajú produkty divadelného priemyslu a inscenácie výrazne umelecky ambiciózne. A ak sa pozrieme na to, aké inscenácie jednotlivé periodiká recenzujú a aké obchádzajú, môžeme ľahko nadobudnúť podozrenie, že názorové denníky a týždenníky podliehajú centrálnemu plánovaniu. Odchýlky vo výbere produkcií sú úplne minimálne, rovnako, ako spôsoby hodnotenia inscenácií (a často i postoje recenzentov). Až sa niekedy zdá, že v domácej kritike existuje iba buď – alebo a pridať sa ku chóru patrí ku vyhľadávaným rozkošiam domáceho kritika. Je to pravdepodobne spôsobené obmedzeným počtom metodológií, ktoré aktívne používajú miestni kritici (a ktoré dokážu analyzovať iba niektoré typy divadelných produkcií) ako aj obmedzenou škálou svetonázorov, ktoré stoja na pozadí tzv. názorových periodík. Vďaka tomu ostáva celý rad produkcií predovšetkým z teritória tzv. alternatívnych médiami systematicky prehliadaný.
Medzi dnešnými denníkmi či týždenníkmi nemožno očakávať ideologickú bitku o nejaké divadelné dielo (ako to bolo bežné v moderných časoch) ani principiálny spor viacerých analytických metodológií. Médiá sa často nevenujú analýze estetických princípov divadelných diel, ale otázkam divadelnej prevádzky, nevytvárajú okolo diel estetický, ale čisto pragmatický diskurz. Pragmatické otázky divadelnej tvorby (na rozdiel od tých estetických) už mnohokrát plošne ovládli priestor kultúrnych rubrík. Napríklad texty o produkcii Kudykam svojho času zaplavily takmer všetky mienkotvorné denníky. Fakt, že produkciu uviedla Státní opera, je škandál a bolo potrebné sa mu venovať. Ale pokusy o recenzie boli celkom márne a dokonca škodlivé. Podobné produkcie by názorové médiá mali ignorovať a „stáť na strane slabších“, teda venovať sa tým produkciám, ktoré prinášajú umeleckú kvalitu, no nemajú prostriedky na vlastnú propagáciu. Vďaka nejasnej kultúrnej politike redakcií kultúrne rubriky denníkov a týždenníkov, ktoré by mali deliť zrno od pliev a prinášať čitateľovi jasno v otázke, čo je a čo už nie je divadelné umenie, strácajú svoju vierohodnosť.
Na poplach
Ešte smiešnejšie (alebo žalostnejšie) pôsobia dialógy medzi kritikmi navzájom a medzi kritikmi a divadelnými profesionálmi. To, čo predviedli zainteresované strany v ostatnej debate o výsledkoch konkurzu na Divadlo Komedie, by nám závidel nejeden bulvárny autor.
Nedostatočný dialóg s tvorcami – a z neho vyplývajúci pocit inferiority – si kritici vynahrádzajú udeľovaním rozličných cien (možno je za tým iba tlak sponzorov či snaha kritikov o vedľajší zárobok). Ceny za divadlo? To je predsa holý nezmysel! Divadlo nie je šport a dodnes mi nie je celkom jasné, ako je možné ho hodnotiť kvantitatívne (napr. hviezdičkami) alebo zaň udeľovať ceny. Ale ukazuje sa, že jeden z nástrojov teroru ekonomickej paradigmy – kvantitatívne hodnotenia – bez akýchkoľvek protestov prebrala aj divadelná kritika a na počudovanie aj samotní tvorcovia. Bite na poplach, pretože tvorbu, poslednú slobodnú oblasť ľudskej činnosti, obsadzujú tabuľky a normy! Alebo to, čo sa zúčastňuje kolobehu výmeny ocenení, nie je tvorba, ale iba produkty kultúry? Prečo im teda dávame falošné mená?
(Časť textu chýba.)
Autor se prakticky a teoreticky zabývá divadlem.