V Česku už niekoľko rokov prebieha pomerne hysterická diskusia o angažovanej poézii, respektíve o vzťahoch medzi literatúrou a spoločnosťou, prípadne ideológiou. Súvisí to s nástupom viacerých básnikov a kritikov, ktorí sa vymedzili voči poézii (ale aj próze), aká dominovala v českej literatúre v deväťdesiatych rokoch minulého storočia. Na Slovensku síce neprebiehajú také búrlivé polemiky, avšak aj tu vznikajú básnické zbierky, ktoré nie sú ľahostajné voči rozmanitým politickým, sociálnym a kultúrnym problémom.
Prirodzene, sociálne senzitívna tvorba tu v rozmanitých podobách jestvuje dlhodobo. V ostatnom období však spoločenskokritickou poéziou prispeli viaceré poetky a básnici, v ktorých tvorbe predtým dominovali iné otázky a problémy. V minulom roku vyšlo hneď niekoľko básnických zbierok, ktoré tematizujú vonkajšiu sociálnu realitu alebo sa s ňou kriticky vyrovnávajú. Ide najmä o zbierky Kataríny Kucbelovej, Marcely Veselkovej a Vlada Šimeka.
Zbierka Kataríny Kucbelovej Vie, čo urobí vznikla podľa jej autorky sčasti aj ako reakcia na násilné udalosti v Nórsku (Breivik), v Devínskej Novej Vsi či v Hurbanove. Znepokojujúco zároveň pôsobili sympatie časti verejnosti k týmto činom: „uprostred rodinnej večere/ je ten, čo zabil, obeť// plné ústa tolerancie/ voči tým, ktorým praskli nervy/ a zobrali spravodlivosť/ do vlastných rúk“. Zbierka teda tematizuje násilie, potrebu ozbrojovať sa, netoleranciu k inakosti, odcudzenie v susedských a medziľudských vzťahoch, historické traumy, pôsobenie médií, konzumerizmus, sociálne vylúčenie a s ním spojený alkoholizmus a tak ďalej. To všetko spracované v jemne imaginatívnych, snových a absurdných, napriek tomu však drsných a naliehavých textoch.
Jeden z problémov Kucbelovej poézie signalizuje už výber tém, ktoré sa zdajú pomerne klišovité. Navyše vyznenie väčšiny z nich je nepríjemne moralizátorské. Dobre to ilustruje báseň Branné cvičenie, postavená na enumerácii rozličných inakostí, ktorá sa končí explicitnou pointou a lacným odhalením mechanizmu vzniku násilia: „niekedy ho stačí zosmiešniť, niekedy zastrašiť, niekedy uraziť, niekedy jednoducho nekomunikovať, nevšímať si, niekedy zbiť, niekedy zabiť, musíš byť na pozore, kto ťa ochráni, keď včas nezaútočíš?“
Viaceré texty v zbierke Marcely Veselkovej Identity tematizujú udalosti súvisiace s rozmanitými verejnými vystúpeniami, či už ide o demonštráciu, oslavu výročia alebo slávnosť odhaľovania sochy. Vo všetkých prípadoch ide o príznakové podujatia, na ktorých sa vytvára a upevňuje kolektívna politická alebo kultúrna identita. Na tieto udalosti sa však nazerá skepticky, deziluzívne, kriticky, ba až s obavami a strachom. Niektoré z nich sa dajú spojiť s konkrétnymi aktivitami, iné sú bez explicitnejších referencií. Ďalšie autorkine básne sa viažu na konkrétne domáce historické udalosti a obdobia, akými sú druhá svetová vojna či kolektivizácia, ale aj vojna v Zálive a poprava Saddáma Husajna.
V súčasnom slovenskom básnickom kontexte relatívne originálne témy sú však spracované značne rozpačito. Báseň Front len recykluje klišé o ruských a nemeckých vojakoch, text My a oni sa zase diskvalifikuje explicitným záverom: „toto sme my a tamto oni/ budeme to opakovať tak dlho/ kým sa to nestane pravdou“. Zásadným problémom Veselkovej „angažovaných“ básní je teda ich explicitnosť a dopovedanosť. Autorka čitateľkám a čitateľom predkladá hotové odpovede a hodnotenia, nenecháva im priestor na utváranie vlastného pohľadu. Navyše prezentuje pomerne triviálne a mainstreamové názory, chýba akákoľvek provokácia alebo názorová a myšlienková osobitosť, nekonvenčnosť a odvaha. Básne sú na druhej strane poznačené pátosom a nepríjemným a ťažkopádnym moralizátorstvom. Zbierke zároveň chýba nadhľad, výsledkom sú tak pomerne naivné a smiešne agitky.
Zbierka Vlada Šimeka Modlitba za Felvidék najvýraznejšie nadväzuje na český kontext (napokon, Šimek v minulosti pôsobil ako redaktor časopisu Psí víno a zbierka vyšla v Nakladatelství Petr Štengl, v oboch prípadoch ide o platformy „kritickej poézie“). Jeho priamočiara poetika blízka ironickej a sarkastickej tvorbe niektorých českých básnikov (Milan Kozelka, Karel Škrabal) atakuje slovenský nacionalizmus, rasizmus, xenofóbiu, homofóbiu, sexizmus a tak ďalej. Nerád by som ju podrobnejšie analyzoval a hodnotil, keďže som na nej spolupracoval ako redaktor. Od predchádzajúcich dvoch zbierok sa však líši najmä adresnosťou, provokatívnosťou a výraznejším humorom.
Autor je básník a literární kritik.