Málokdo věnoval tolik pozornosti analýze moci v různých jejích podobách jako francouzský myslitel Michel Foucault. Každodennost a všudypřítomnost mocenských struktur přitom v jeho pojetí nevylučuje možnost emancipace a osvobození – jakkoli jde o nekonečný proces revolty, a ne o jedinečný akt revoluce.
Koncom júna 1984 zomiera jedna z najuznávanejších kultúrnych postáv 20. storočia Michel Foucault. A hoci od jeho smrti uplynulo dlhých tridsať rokov, neprestáva dodnes zaujímať širokú intelektuálnu verejnosť. A to zase najmä vďaka jeho mnohostrannej a zároveň originálnej teoretickej tvorbe, ktorej tematický záber bol skutočne široký: od logiky po etiku, od filozofie jazyka po politiku. Potom už neprekvapuje, že jeho myšlienky sa stali inšpiratívnymi, ba niekedy až fundamentálnymi nielen pre (najmä štrukturalistickú) filozofiu, ale aj pre súčasnú politológiu, sociológiu, literárnu vedu, jazykovedu, pedagogiku, psychiatriu alebo feminizmus.
Mocenské vzťahy sú všade
No azda najväčšiu pozornosť pútali jeho skúmania povahy a rozličných prejavov modernej moci, teda téma, ktorú sám Foucault považoval za jednu z kľúčových problémov svojej tvorby. Zrejme nijaký známy filozof ani pred ním, ani po ňom sa tak dlhodobo, intenzívne a dopodrobna nezaujímal o moc, o jej rozmanité podoby, členité vrstvy a skryté zákutia. Jeho analýzy moci tak najviac pripomínali prácu archeológa a on sám jednu zo svojich hlavných metód aj podľa toho pomenoval „archeológiou“. Pritom Foucault túto moc priamo nehodnotí, nesúdi, nekritizuje, ale ju iba opisuje. Niektorí mu v tejto súvislosti vyčítali deskriptivizmus alebo cynizmus a dokonca i to, že v svojich analýzach obhajoval, ba priam propagoval moc, keď napríklad na ich základe tvrdil, že moc a mocenské vzťahy sú všade. To je však nedorozumenie. V skutočnosti iba odhaľoval moc a mocenské vzťahy aj tam, kde ich iní nevideli. To mu umožnilo odkryť množstvo nových aspektov a vzťahov moci s vedením, jazykom, pravdou, telom, sexualitou, priestorom (architektúrou) a tak ďalej. Moc, ako hovorí, je všade. Mocenské vzťahy prenikajú všetkými smermi, do hĺbky celého sociálneho organizmu, usadzujú sa na všetkých úrovniach. Preto aj Foucaultova analýza moci a mocenských vzťahov pokrýva neobyčajne širokú oblasť, kde sa problematika moci prepletá nielen s politikou, ale tiež s poznaním, umením alebo s medicínou.
Pritom vychádzal z predpokladu, že existujú sféry, problémy a otázky moci, ktoré sa bezprostredne netýkajú takzvanej veľkej politiky a ktoré sa tak ocitajú mimo zaujem verejnosti a médií. To však neznamená, že tieto oblasti nemajú aj politický charakter. Zdanlivo paradoxne všetky takzvané nepolitické problémy a oblasti (školský systém, väznice, psychiatrie a podobne) úzko súvisia s politikou, a preto z nej nemôžu byť vyňaté. Na základe toho Foucault formuluje nový okruh problémov spojených s mocenskými vzťahmi: vzťah medzi mocou a diskurzom, mocou a pravdou, rozumom a šialenstvom, chorobou a zdravím, zločinom a trestom, ďalej otázku moci nad telom, teda problém biomoci a s ňou súvisiacich otázok partnerských a predovšetkým sexuálnych vzťahov.
Foucault tu takpovediac uskutočnil dvojitú operáciu. Najprv rozšíril pojem moci (a s ňou aj chápanie politiky) na celú sociálnu oblasť a potom ju akoby depolitizoval, čo v prvom rade znamenalo, že ju zbavil výnimočnosti, vzťahujúcej sa výlučne alebo predovšetkým na mocenskú elitu. Moc, ako neustále zdôrazňoval, sa netýka iba tých, čo sú takpovediac na vrchu mocenského rebríčka – štátu, vlády, politických strán. Moc sa dotýka samotného bytia jednotlivcov, ich tiel, vedenia, diskurzov, každodenného správania. Tu chcel zistiť, akými kanálmi preniká moc až sem, do najindividuálnejších a najintímnejších sfér ľudskej existencie. Práve v tom spočíva jeho hlavný prínos, lebo ukázal, ako tieto malé, nenápadné, a často preto aj skryté „malé“ techniky, taktiky a stratégie moci či „mikromoci“, s ktorými sa človek dennodenne stretáva v rodine, na pracovisku, na úradoch, v nemocnici a podobne, prenikajú do myslenia, poznania, reči a vzájomných vzťahov ľudí, pričom ich sila spočíva hlavne v tom, že na nich pôsobia bezprostredne a nepretržite. Navyše sa vo väčšine prípadov dotýkajú uspokojovania základných ľudských potrieb: zdravia, poznania, jazyka, práce alebo sexuality.
Každodennosť mikromoci
Tu by však predsa mohol niekto namietať, že táto téma nie je tak celkom nová. O moci ako každodennosti hovorili už dávno pred ním napríklad Alexis de Tocqueville alebo Franz Kafka. Nóvum Foucaulta spočíva v tom, že na tom vybudoval celú svoju koncepciu moci, kde ťažiskom sú práve spomínané malé „mikromoci“. Tento prístup sa napokon ukázal ako veľmi produktívny, pretože na mikroúrovni spoločnosti odkryl niektoré málo známe alebo celkom nepovšimnuté stránky mocenských vzťahov, ktoré sa však nie zriedkavo ukázali ako veľmi dôležité vo fungovaní a pochopení týchto vzťahov aj na iných, vyšších úrovniach (napríklad vplyv rodinnej alebo školskej výchovy na politický systém, povedzme na úroveň demokracie). Prínos Foucaultovej koncepcie moci, jej novátorský duch však môžeme naplno pochopiť a doceniť až vtedy, keď ju porovnáme s klasickým modelom moci, ktorý dodnes v prevažnej miere ovplyvňuje filozofické a politické myslenie.
Ako Foucault v prvom rade zdôrazňoval, moc nie je danosť, moc je neustále dianie. „Nič nie je základné… Preto ma nič väčšmi nerozčuľuje ako tie – ex defitione – otázky, ktoré sa pýtajú na základy moci v spoločnosti.“ Preto sa tiež vždy bránil formulovať nejakú univerzálnu definíciu moci, ktorá by platila kdekoľvek, v ktorejkoľvek oblasti a kedykoľvek, v ktorýkoľvek okamih, pre každé historické obdobie. A preto sa takisto nikdy nesnažil hľadať jej pôvod, ale sa venoval jej konkrétnemu fungovaniu a vykonávaniu. A napokon aj preto dôrazne odmietal doktrínu o zvrchovanej moci, ktorou sú podľa neho tak či onak, vo väčšej alebo v menšej miere, poznačené všetky doterajšie politické i nepolitické teórie moci – Platónom počnúc a povedzme psychoanalýzou končiac. Táto doktrína vychádza z dvoch základných ideových predpokladov: z primátu subjektu a z personifikácie moci. Kladie si otázky typu: Kto je suverén? Ako vzniká moc suveréna? Aký je jej pôvod? V čom spočíva jej legitimita? Respektíve sa pýta: Kto by mal vládnuť? Panovník, zákonodarná moc, vláda, ľud, robotnícka trieda? Aké by mal mať vlastnosti? V starších teóriách zvrchovanú moc predstavoval najmä absolutistický panovník, ktorý svoju subjektívnu vôľu presadzoval ako všeobecne záväzné nariadenie, ako zákon. V novších teóriách zvrchovanú moc reprezentuje najčastejšie ľud alebo jednotlivec, alebo ešte moderný štát, ktorý akoby všetko riadi a kontroluje.
Formovanie subjektu
Foucault považoval mocenské vzťahy za príliš zložité a neprehľadné, aby mal nejaký subjekt o nich úplnú predstavu, aby ich dokázal totálne pochopiť, kontrolovať, riadiť a nakoniec ovládnuť. Ako tvrdil, ani tí, ktorí prijímajú najdôležitejšie politické alebo ekonomické rozhodnutia, nemajú pod kontrolou celú mocenskú sieť existujúcu v spoločnosti. V mocenských vzťahoch, ako Foucault sústavne zdôrazňoval, nemá nikto privilegované postavenie. Nositeľom, subjektom moci môže byť v určitom mocenskom vzťahu, v danom okamihu prakticky hocikto a hocičo. V tomto zmysle je moc nesubjektívna. Moc je nesubjektívna aj v tom zmysle, že skôr než sa z jednotlivca stane subjekt, je už zaradený do mocenských vzťahov, ktoré si ho podmaňujú. A tak namiesto spytovania sa na suverénne subjekty si Foucault kládol celkom inú otázku. Ako mohli vzťahy podmanenia konštituovať subjekty? Pri hľadaní odpovede na túto otázku si vo svojich prácach najskôr všíma rozličné mocenské inštitúcie (psychiatrické liečebne, výrobné dielne, kasárne, väznice) a s nimi rozmanité techniky, taktiky a stratégie podmanenia, ktoré stoja v pozadí týchto mocenských inštitúcií a ktoré sa v rozhodujúcej miere podieľajú na formovaní subjektu.
Pochopiteľne, Foucault si dobre uvedomuje, že v mocenských vzťahoch popri podmanenom telesubjekte existuje aj dominantný subjekt, že tu existuje nadvláda určitých tried, skupín, kást, jednotlivcov, ktorí sú takmer automaticky považovaní za nositeľov moci. Ako však vzápätí zdôrazňuje, mocenské vzťahy sú vždy nestabilné, prechodné. Dočasne síce môžu vytvoriť istú formu nadvlády, ale tá sa okamžite drobí, rozpadáva, delí na množstvo iných foriem mocenských vzťahov, závislostí, nových druhov nadvlády.
Z toho Foucault vyvodzuje niekoľko ďalších vlastností, „atribútov“ modernej moci, ktoré však treba vnímať v úzkej spojitosti s kritikou tradičných teórií moci. Takže oproti najmä liberálnemu alebo marxistickému chápaniu „foucaultovská“ moc je neprisvojiteľná, a preto i neodcudziteľná. Je nelokalizovateľná, a preto všadeprítomná. Je aktívna, produktívna, ale nelegitímna. Tieto a ďalšie špecifické vlastnosti modernej moci akoby predurčovali v jeho koncepcii naše možnosti (a s nimi aj naše reálne stratégie a taktiky) boja s mocou.
Spoločný nepriateľ
Ako Foucault ustavične zdôrazňuje, väčšina súčasných bojov sa odohráva na miestnej úrovni, okolo konkrétnych a špecifických ohnísk, malých centier moci, ktoré stelesňuje povedzme muž v rodine, lekár v nemocnici alebo riaditeľ väznice. A tak typické sú dnes viac boje, ktoré prebiehajú mimo makrostrategického poľa veľkých triednych konfliktov, nezmieriteľných ideológií či priamych stretov s vládnou mocou. Ide o lokálne boje proti špecifickým formám nadvlády napríklad mužov nad ženami, bielych nad čiernymi, heterosexuálnych nad homosexuálmi, psychiatrov nad duševne chorými, dozorcov nad uväznenými a podobne. Existuje nespočetné množstvo takýchto miestnych zrážok, z čoho okrem iného možno vyvodiť, že podobne ako moc, aj boje proti moci sú síce zväčša lokálne, a predsa – vzhľadom na svoju trvalú mobilnosť a difúznosť – sú nelokalizovateľné.
Tieto boje sú relatívne nezávislé od ekonomickej, sociálnej a kultúrnej vyspelosti štátu, v ktorom prebiehajú. Napríklad feministické hnutie je približne rovnako silné vo Švédsku ako v Taliansku, kde je postavenie žien omnoho nerovnoprávnejšie než v prvom prípade. Tieto boje sa neobmedzujú ani na určitú sociálnu skupinu, triedu, vrstvu. Na rozdiel od hierarchizovaných vzťahov, kde si ustavične niekto uzurpuje právo hovoriť v mene druhých, v nich v role protagonistov vystupujú „mnohohlasné skupiny“, pričom každá z nich hovorí v prvom rade vo svojom vlastnom mene. Môžu tu vznikať i tie najpodivuhodnejšie sociálne a politické spojenectvá, keď sa zrazu vedľa seba v spoločnom boji ocitnú homosexuáli, robotníci, feministky, bývalí trestanci, intelektuáli, ekologickí aktivisti, odborári, anarchisti a podobne. Jednotiacou, spájajúcou silou je ich spoločný nepriateľ, ktorým podľa Foucaulta nie je nič iné, iba samotná moc: buď sám fakt, že sa vykonáva, alebo spôsob, akým sa vykonáva.
Cieľom týchto bojov teda nie je sociálna nerovnosť alebo ekonomické vykorisťovanie. Keď sa kedysi bojovalo napríklad proti vykorisťovaniu, už tradične sa do vedúcej pozície staval proletariát, ktorý chcel iným určovať a viacmenej vnucovať ich postavenie a úlohy, prostriedky a ciele boja. Keď sa však dnes vedie boj proti samotnej moci, môžu sa doň aktívne zapojiť všetci tí, voči ktorým sa moc „previnila“ a ktorí ju vnímajú ako neznesiteľné bremeno. Takto bytostne zaangažovaní na vlastnom boji zároveň vstupujú na pole masovejších hnutí za splnenie širších, všeobecnejších požiadaviek.
Prirodzenosť je nekonečná rozmanitosť
Z toho vyplýva ešte jedna zvláštnosť súčasných bojov s mocou, a tou je, že tieto boje sú bezprostredné. To znamená, že sa priamo zameriavajú na inštancie, ktoré zase bezprostredne pôsobia na jednotlivcov. A tiež to, že nečakajú na budúcnosť, ktorá by mala priniesť definitívne riešenie ich problému. Sústreďujú sa takmer výlučne na prítomnosť a sú „slepé“ voči budúcnosti. „Zo skúsenosti vieme,“ pripomínal Foucault, „že snaha o únik zo súčasnej reality, rovnako ako snaha o vytváranie všeobecných programov inej spoločnosti, iného spôsobu myslenia, inej kultúry, inej vízie sveta, viedla iba k návratu tých najnebezpečnejších tradícií.“ Naša doba sa podľa neho nesie v znamení zániku, konca revolúcie – aspoň v jej klasickej podobe, ponímanej ako globálny proces, jednotný boj celého národa, respektíve triedy a tiež ako radikálna zmena, ktorá od základov zmení jestvujúci poriadok a dosiahne úplné a konečné oslobodenie. Osobitne nedôverčivý bol Foucault práve k téme konečného oslobodenia človeka spod panstva a nadvlády, dokonca od akejkoľvek autority. Myslel si, že to neobstojí už len z teoretického hľadiska. Implicitne sa tu totiž predpokladá existencia ľudskej prirodzenosti alebo podstaty, ktorá v dôsledku istých historických, ekonomických, sociálnych a kultúrnych príčin či prekážok zostala doposiaľ skrytá, uväznená alebo odcudzená. A tak na to, aby človek našiel svoju „prirodzenosť“ a stal sa slobodný, postačí, keď raz a navždy odstráni dané prekážky. Ako prívrženec nominalistickej filozofie Foucault predovšetkým odmietal uznať nejakú abstraktnú, všeobecnú prirodzenosť ľudí a dokazoval, že ich jedinou, skutočnou „prirodzenosťou“ je nekonečná rozmanitosť.
Ideu oslobodenia však Foucault celkom nezavrhol. No podľa neho sa nedá redukovať na jednorazový akt. Skutočné oslobodenie je súčasťou širších a hlavne zdĺhavých, nikdy nie celkom zavŕšených procesov, ktoré tvoria prax slobody. Inak povedané, sloboda je vo Foucaultovej koncepcii chápaná skôr ako permanentný boj než ako konečný cieľ dosiahnutý radikálnou revolúciou. Reálna sloboda je vždy revoltujúca. Je akoby trvalou možnosťou postupnými krokmi prekračovať a meniť spoločenskohistorickú situáciu, odmietať alebo modifikovať zdanlivo ustálené sociálne usporiadania, systémy, zoskupenia, inštitúcie a tak ďalej. Foucault sám seba na základe toho nepokladá za reformistu, pretože tí by chceli podľa jeho vlastných slov prostredníctvom niekoľkých nepodstatných zmien stabilizovať existujúci systém moci, kým jemu ide naopak o permanentnú destabilizáciu mocenských pomerov. Nepovažoval sa však ani za typického anarchistu – už len preto, že sa nestotožňuje s negativistickým ponímaním moci, tak typickým pre anarchistov. Ako moc nemožno raz a navždy uchvátiť, tak ju nemožno ani raz a navždy odstrániť.
Foucault si nevie vôbec predstaviť život spoločnosti bez moci. Nie azda preto, že by ju pokladal za dobro. Iba si nerobí zbytočné ilúzie o fungovaní spoločnosti a moci. Len čo sa nám podarí zvrhnúť jednu politickú nadvládu, už sa na jej mieste objaví iná nadvláda, s najväčšou pravdepodobnosťou ešte silnejšia (inak by nemohla premôcť tú prvú). Cieľom bojov teda nemôže byť, a ani nie je, definitívne poraziť moc a navždy ju vykoreniť zo spoločenského života, ako zamýšľal napríklad Bakunin. Foucault si kládol oveľa skromnejší cieľ: varovať, upozorňovať, a tam, kde je to nutné, aj priamo bojovať proti excesom moci.
Autor je filosof.