Divadlo Pôtoň je soubor programově působící na slovenském venkově. Jeho dramaturga Michala Ditteho jsme se ptali, jak financovat umělecké aktivity mimo město a jak docílit toho, aby mělo divadlo společenský dopad.
V srpnu jste oslavili patnáct let existence. Jak jste se ocitli v Bátovcích, vesnici o tisíci obyvatelích nedaleko Banské Štiavnice?
V istom období sme zistili, že pre svoju tvorbu a na realizáciu našich projektov mesto nepotrebujeme. Doviedla nás k tomu aj skutočnosť, že za sedem rokov pôsobenia v okresnom meste sme nevedeli nájsť priestor, v ktorom by sme mohli systematicky pôsobiť. Začiatkom roka 2008 sme sa rozhodli osloviť starostov okolitých dedín, či sa v ich obci nenájde budova k dlhodobému prenájmu. V júli toho istého roka sme podpísali zmluvu na tridsaťročný bezplatný prenájom v Bátovciach s tým, že do priestoru investujeme 160 000 eur v priebehu desiatich rokov. Od začiatku sme vedeli, že náš kultúrny priestor sa bude zameriavať najmä na ateliérovú tvorbu, rezidenčné pobyty, a že prioritne bude koncipovaný ako priestor pracovný. Je to celoročný medziodborový projekt, ktorý v sebe spája desiatky aktivít so zameraním na súčasné umenie. Zdanlivo to pôsobí, akoby sme diváka vôbec nepotrebovali.
Tématem vašeho letního workshopu Impulz 2014 bylo financování uměleckých projektů. Jak se v tomto ohledu daří nezávislým divadlům na Slovensku?
Biedne. Ak by sme mali byť len nezávislým divadlom, s jednou alebo dvoma inscenáciami za sezónu, bolo by len otázkou času, kedy by sme to celé mohli zabaliť. Darina Kárová, riaditeľka medzinárodného festivalu Divadelná Nitra, nám hovorí „blázni z Bátoviec“. Nielenže sme jediným profesionálnym divadlom pôsobiacim celoročne na dedine, ale navyše, prevádzkujeme vlastnú budovu. Musíme sa obracať za každým eurom, ktoré leží na zemi. Dotácie nepokrývajú naše prevádzkové náklady a musíme ich zohnať z iných zdrojov.
Minulý rok jste přišli s projektem Múdrého vína. Nemělo by se ale divadlo zabývat spíš divadelní činností než prodejem vína?
Každý kultúrny operátor vie, že jeho rozpočet nemôže stáť len na dotáciách, že príjem zo vstupného je kvapka v mori, že neexistencia sponzorského zákona neláka veľké či menšie firmy sponzorovať umelecké projekty, že verejné zbierky sú skôr pre chorých a deti. Ak teda chceme na svoje projekty získať financie, musíme hľadať fundraisingové nástroje na to, aby nás ľudia boli ochotní podporiť, a to prakticky za nula eur. Keď si človek ide kúpiť víno a my mu ho ponúkneme, jeho to nestojí nič, pretože aj tak by tie peniaze minul, a nám do rozpočtu pribudne jedno euro. Čím viac fliaš si ľudia od nás kúpia, o toľko jednoeurových mincí v rozpočte bude naša tvorba slobodnejšia. A Divadlo Pôtoň sídli vo vinárskej oblasti, navyše, víno bolo od antiky divadelným nápojom.
Vaše úspěšné představení Krajina nepokosených lúk se zabývá tématem slovenské národní identity. Nevyvolávají však vyjádření jako „Sme rod permanentného zakopávania a vykopávania slivovice“ i negativní reakce?
Zrejme ešte nebol v hľadisku žiadny nacionalista či národný inkvizítor, ktorý by do nás od zlosti hodil írečitý slovenský vulgarizmus alebo bronzovú sošku Svätopluka. A to sme hrali už aj v Banskej Bystrici a v Žiline. Ale žarty bokom. Práve sme spustili projekt pre stredné a vysoké školy Banskobystrického a Nitrianskeho kraja, v ktorých sú problémy s extrémistickými skupinami najvypuklejšie. Súčasťou projektu bude okrem predstavenia aj diskusia s historikmi, sociológmi a filozofmi na tému extrémizmu na Slovensku. Podľa Inštitútu verejných otázok by súčasná slovenská mládež, ak by mohla voliť, poslala do Europarlamentu brata Mariána Kotlebu, Martina Kotlebu, ktorý kandidoval za Ľudovú stranu – Naše Slovensko.
V popisu mnoha vašich inscenací se objevuje spojení „terénní výzkum“. To zní spíš jako sociologie než divadelní tvorba.
V divadle sa snažíme otvárať kontroverzné a tabuizované spoločenské témy, ktoré síce vychádzajú z istej malej lokality, ale v konečnom dôsledku majú širší rozmer. S metódou terénnych výskumov sme začali v roku 2006 a malo to úplne prozaický dôvod. Pre tému inscenácie, ktorú sme si zvolili, sa nám naše osobné skúsenosti javili malé, chabé, patetické, jednoducho nepostačujúce. Za pomoci etnografov sme sa rozhodli zrealizovať mesačný terénny výskum medzi obyčajnými ľuďmi, ktorí mali s našou témou veľmi intenzívnu skúsenosť. Na základe tohto výskumu vznikol dramatický text a neskôr inscenácia. Celý proces trval približne rok a pol. Metóda sa nám osvedčila natoľko, že sme týmto spôsobom pracovali na svojich inscenáciách šesť rokov. Vďaka tomu, že do výskumov bol zapojený celý tvorivý tím od režisérky až po hercov a vďaka tomu, že počas výskumov sme prichádzali do kontaktov od vysokoškolsky vzdelaného človeka až k človeku takmer bez vzdelania, získavali inscenácie autenticitu a vyhranený pohľad na danú tému.
Velmi silný je u vás důraz na výchovu k divadelnímu diváctví…
Naše nasledujúce dve sezóny by mali byť prioritne zamerané na intenzívnu prácu s divákom. Naďalej sa chceme venovať deťom a mládeži, pretože tieto skupiny budú už onedlho v produktívnom veku a práve ony môžu byť návštevníkmi divadla v budúcnosti. Nadstavbou však bude spektrum aktivít smerované k súčasnej strednej generácii. Je to beh na dlhú trať. Na Slovensku absentuje primárny výskum diváka. Nevieme, aké percento populácie navštevuje živé umenie, aké sú jeho potreby a očakávania. Ani to, prečo ľudia nechodia do divadiel. Nemajú čas, peniaze, majú smartfón, nevedia o nás, chcú sa v divadle len smiať? Dohadov je mnoho, ale tvrdé dáta chýbajú. Bez diváka nemá naša práca zmysel. Môžeme sa hrať na vysoké umenie, prinášať závažné spoločenské témy, ale načo, keď bude chýbať spätná väzba a záujem zo strany verejnosti?
Michal Ditte (nar. 1981) založil a vede spolu s režisérkou Ivetou Ditte Jurčovou nezávislé divadlo Pôtoň, kde působí jako dramaturg. Je projektovým manažerem soutěže Scénická žatva a autorem her Kvik Story (2001), Listy zradenej lásky (2005) nebo Terra Granus (2008). Druhá zmíněná hra získala Cenu slovenského literárneho fondu za nejlepší původní text.