Jak vyplývá z následujícího článku, na Slovensku je situace v literární kritice a publicistice ještě o něco horší než u nás. Existují tam sice literární časopisy, ale jejich dosah je omezený a vyhýbají se polemikám. V denících se o literatuře informuje, ale význam těchto textů je spíše propagační.
Súčasný stav literárnej kritiky na Slovensku charakterizujú dve akoby protichodné a protirečivé tendencie: extenzívnosť a izolovanosť. Extenzívnosť súvisí s tým, že reflexia literatúry tu jestvuje v nebývalom rozsahu. Vychádza pomerne veľký počet literárnych periodík, pričom väčšina má svoju kritickú alebo recenzentskú sekciu. Zároveň však platí, že literárna kritika je primárne doménou práve týchto špecializovaných publikačných platforiem. Na ich tvorbe a recepcii sa podieľa iba obmedzený počet ľudí – súdiac podľa nákladov týchto periodík je ich len niekoľko stoviek.
V akademickej izolácii
Na Slovensku nejestvuje periodikum, ktoré by dokázalo sprostredkovať náročnejšiu reflexiu literatúry širšiemu publiku. Tým sa líši situácia na Slovensku napríklad od tej v Česku. V Českej republike totiž ešte takéto platformy úplne nevymizli. Jestvuje niekoľko tlačených kultúrnych a literárnych časopisov a literárnej reflexii sa na pomerne dobrej úrovni venujú aj niektoré mienkotvorné denníky a týždenníky. Slovenské literárne tlačené médiá s potenciálom osloviť širšiu verejnosť úplne zlyhávajú. Napríklad štátom štedro dotovaný Literárny (dvoj)týždenník je platformou nacionalistických a konzervatívnych síl mentálne zakotvených ešte v ére Vladimíra Mečiara.
Azda najrelevantnejší segment literárnej reflexie na Slovensku reprezentuje prúd, ktorý by sa dal nazvať akademickou kritikou. Tvoria ju kritici pôsobiaci na vysokých školách a v Slovenskej akadémii vied. V princípe sa koncentruje v dvoch regionálnych centrách, ktorými sú Bratislava (Slovenská akadémia vied a Univerzita Komenského) a Prešov (Prešovská univerzita). Akademická kritika má vytvorenú pevnú infraštruktúru a zázemie a jej kritickou platformou je najmä časopis Romboid. Zároveň zabezpečuje pravidelnú literárnokritickú reflexiu aktuálnej slovenskej literatúry prostredníctvom rozličných vedeckých seminárov, konferencií a špecializovaných publikácií.
Akademickej kritike však najviac hrozí riziko izolácie – jej podujatia a publikačné výstupy neprekračujú hranice akademickej komunity. Tieto bariéry sa usiluje prelomiť najmä publikovaním v periodikách s dosahom na širšiu verejnosť, predovšetkým prostredníctvom denníka Pravda a dvojtýždenníka Knižná revue. Medzi limity tejto časti kritiky patrí aj tendencia ku konštituovaniu komunitného spoločenstva, čo môže viesť k otupovaniu kritiky, prípadne až k preceňovaniu tvorby literátov z vlastného akademického prostredia (ako napríklad v prípade literárnej produkcie básnikov Michala Habaja a Jána Gavuru), či k názorovej unifikácii. Zatiaľ čo v minulosti sa akademická kritika podieľala na etablovaní percepčne náročnejšej, experimentujúcej tvorby, v súčasnosti tento náboj stráca a možno badať jej afinitu ku konvenčnej, miestami až populárnej literatúre (príkladom je kladné prijatie prózy Víťa Staviarskeho Kale topanky).
Bez názorových obmedzení
Pozoruhodný fenomén v oblasti reflexie literatúry predstavuje dvojtýždenník o nových knihách Knižná revue. Jeho vydavateľom je Literárne informačné centrum, ktoré je príspevkovou organizáciou ministerstva kultúry, a ktoré sa profiluje ako „koncepčné dokumentačné pracovisko v oblasti pôvodnej literárnej tvorby v Slovenskej republike i slovenskej literárnej tvorby v zahraničí“. Periodikum tejto inštitúcie však prioritne nerozvíja serióznu literárnu kritiku, ale má charakter obyčajného informačného spravodajcu, nerozlišujúceho medzi konzumnou a umeleckou literatúrou, čo má azda zdôvodňovať zámer „prezentovať čo najväčší záber z literárneho a knižného života, prijateľný pre širokospektrálnu čitateľskú obec bez vekových, či názorových obmedzení“. Knižná revue tak poskytuje rozsiahly propagačnoinformačný priestor čisto komerčným a konzumným titulom a ich autorom. Tým nivelizuje a relativizuje akékoľvek kvalitatívne kritériá.
Relatívne zaujímavým a prínosným projektom tohto periodika je len každoročné literárnokritické hodnotenie tvorby za predchádzajúci rok, ktoré vychádza v podobe prílohy v letnom dvojčísle. Autori, zväčša z akademického prostredia, hodnotia poéziu, prózu, literatúru pre deti a mládež, literatúru faktu a literárnu vedu. Problém tohto literárnokritického projektu však spočíva vo výbere jednotlivých kritikov – v mnohých prípadoch nereprezentujúcich špičku v danej oblasti, čo sa prejavuje aj nevyrovnanou úrovňou jednotlivých literárnokritických hodnotení. Viaceré z nich totiž nemajú kritický, ale len čisto deskriptívny charakter.
Denníkoví misionári
Špecifickou témou je literárna kritika, respektíve recenzovanie v mienkotvorných periodikách. Literatúru serióznejšie reflektujú len denníky SME a Pravda a týždenník .týždeň. Úroveň literárnych recenzií je v nich rôzna. Do SME popri kmeňových redaktoroch recenziami prispievajú aj sami literáti Marián Hatala a Daniel Hevier. V .týždni literárne recenzie zabezpečuje predovšetkým kultúrny redaktor Juraj Kušnierik, ktorý sa však takmer výhradne zameriava na pozitívne hodnotenia a jeho texty sú skôr referátmi literárneho nadšenca. Azda najkvalitnejšie kritiky publikuje denník Pravda, v ktorého víkendovej prílohe sa nachádza pravidelná rubrika Kniha týždňa. Často do nej prispievajú autori z prostredia akademickej kritiky.
Pre väčšinu literárnej kritiky a publicistiky v slovenských mienkotvorných denníkoch a v spomínanom týždenníku platí, že nemá takmer žiaden kritický potenciál. Výnimkou nie je ani akademická kritika v Pravde. Publikované recenzie majú takmer výlučne charakter opisného, miestami interpretačného textu, ktorého zámerom je predstaviť a spropagovať knižný titul. K literárnemu recenzovaniu sa teda pristupuje misionársky, s ambíciou získať čitateľov pre istú knihu, pričom kritické hodnotenie je na okraji záujmu. Zdá sa, že tomuto zámeru sa podriaďuje aj výber recenzentov prispievajúcich do týchto médií – akoby hlavným kritériom bola kompetencia napísať neurážajúci, kultivovaný a „pekný“ článok o knihe. Vďaka tomuto trendu populárneho písania o literatúre sa presadila napríklad prekladateľka a publicistka Aňa Ostrihoňová, či najnovšie na rozličných internetových portáloch (Sieťovka.sk, JeToTak.sk a Inforum.sk) pôsobiaca Beáta Grünmannová, ktorá svoje čitateľsky naivné úsudky publikuje aj pod menom Beata Beregrad.
Sebauspokojenie, neochota a strach
Nepoznám českú literárnu kritiku a publicistiku do takej miery, aby som ju mohol komplexne posúdiť a porovnať so situáciou na Slovensku. Jeden zásadný rozdiel je však napriek tomu veľmi zreteľný. České literárne prostredie praje literárnym diskusiám a polemikám. Na Slovensku nič také nejestvuje. Neznamená to však, že tu nie je o čom diskutovať alebo polemizovať. Témy by sa iste našli, chýbajú však aktéri. Ak sa aj občas objaví dajaký polemický text, zväčša zostane bez odozvy, prípadne sa iniciátor polemiky obviní z úsilia o sebazviditeľnenie. Za takýmto typom reakcií sa však skrýva predovšetkým slabosť, neochota riskovať a obhajovať svoje názory v otvorenej diskusii.
Pozícia slovenskej literárnej kritiky a publicistiky do značnej miery súvisí so situáciou knižného, respektive kultúrneho prostredia na Slovensku. Literatúra je pod tlakom iných, dynamickejších médií, preto sa referovanie o nej obmedzuje na propagačné a opisné písanie, či v lepšom prípade nekritické esejizovanie. Serióznejšia kritika prebieha takmer výlučne v špecializovaných periodikách, kde sa však okrem svojej izolácie prejavuje aj stagnáciou, sebauspokojením a neochotou, či strachom konfrontovať sa.
Autor je básník a literární kritik.