Otázka fungovania spisovateľských organizácií nie je aktuálna len v Česku, ale v súčasnosti sa s ňou vyrovnávame aj na Slovensku. Asociácia organizácií spisovateľov Slovenska je v rozklade – nedávno ju opustili tri zo šiestich členských organizácií. Druhá kľúčová spisovateľská organizácia, Spolok slovenských spisovateľov, je už od svojho vzniku baštou nacionalistických a konzervatívnych síl bez akejkoľvek relevancie v súčasnej slovenskej literatúre. Z iniciatívy niekoľkých autorov a autoriek popri tom vzniká Družstvo slovenských spisovateľov.
Rovnako ako v Česku, ani na Slovensku sa spisovateľským organizáciám nepodarilo nájsť v novom politickom a ekonomickom režime adekvátnu pozíciu a funkciu. Azda za to môže aj značná ideovo podmienená rozdrobenosť na viaceré subjekty. V súčasnosti sú viaceré organizácie buď pasívne (Obec spisovateľov Slovenska, Klub nezávislých spisovateľov), alebo nedôveryhodné (Spolok slovenských spisovateľov, Slovenské centrum PEN). Všetky charakterizuje narcistická uzavretosť do seba, čo najesenciálnejšie dokazuje komické udeľovanie cien, ktoré každoročne odovzdávajú jednotlivé organizácie svojim členom. Ich jestvovanie a aktivity, tak ako v minulom režime, do veľkej miery závisia od kolaborácie s vládnou mocou – najnovším príkladom je spolupráca medzi Asociáciou organizácií spisovateľov a Ministerstvom kultúry pri organizovaní podujatia Dni slovenskej literatúry. V ostatných rokoch sa tieto spolky prezentujú najmä tragikomickou reality šou, v ktorej ide o majetkové a finančné ťahanice – príkladom je prenájom a predaj spoločnej budovy Domu spisovateľov. Skutočný literárny život sa deje mimo inštitucionálnych rámcov týchto zoskupení.
Nechuť alebo nedôvera k spolčovaniu majú prirodzene svoje hlbšie sociologické dôvody, ktoré súvisia s rozpadom totalitného režimu a prechodom k liberálnej demokracii. Naplno sa tak mohli prejaviť fenomény a procesy, ktoré charakterizujú postmodernú spoločnosť, najmä individualizmus. Literárne aktivity jednotlivých autorov a autoriek nie sú viazané kolektívnym úsilím, ale realizujú sa ako napĺňanie individuálnych predstáv a zámerov. Akékoľvek združovanie sa deje spontánne, ad hoc, na základe spoločných záujmov alebo preferencií. Aj činnosť polomŕtvych spisovateľských organizácií je v súčasnosti poháňaná predovšetkým ambíciou napĺňať individuálne potreby a záujmy ich členov. Dokazuje to aj prípad básnika, prekladateľa a literárneho vedca Jána Zambora, ktorý ako člen dotačnej komisie Ministerstva kultúry v minulosti podporil účasť členov Klubu nezávislých spisovateľov na konferencii o slovenskej literatúre v Madride. Zambor je pritom členom Klubu nezávislých spisovateľov a podujatia sa sám zúčastnil.
Zatiaľ čo v Česku niektorí prozaici iniciujú vznik novej spisovateľskej organizácie, na Slovensku sa v aktuálnom čase pripravuje Družstvo slovenských spisovateľov. Jeho vznik iniciovali Pavol Boroš, Zuska Kepplová, Uršuľa Kovalyk, Mária Ferenčuhová a Pavol Weiss. Nejedná sa o tradičnú spisovateľskú organizáciu. Družstvo vzniká s cieľom prevádzkovať portál Literat.sk, ktorého zámery sú pomerne pragmatické. Na jednej strane má ísť o informačnopropagačný portál, ktorý bude autorom a autorkám dávať možnosť publikovať nové texty a informácie o ich aktivitách. Okrem toho bude riešiť ekonomické, respektíve komerčné otázky literárnej činnosti členov družstva. Umožní crowdfunding, ako aj predplatenie nového diela a členovia družstva zároveň získajú podiel na zisku z predaja všetkých svojich kníh cez portál.
Pragmatické východiská, ktoré redukujú aktivity spisovateľského združenia na propagačnoekonomickú činnosť, sa zdajú pochopiteľné. V prostredí individualizovanej, roztrieštenej a polarizovanej literárnej komunity sa projekt silnej spisovateľskej organizácie, ktorá by plnila úlohy profesijného a odborového združenia, reprezentujúceho záujmy kritického množstva autoriek a autorov, javí ako utopický a nereálny. Napokon, treba mať na to aj žalúdok – hoci ten do istej miery prejavujú členovia družstva, keď prijímajú také obskúrne postavy, ako je Anton A. Pižurný. Načo by však taká organizácia bola? Relevantná vydavateľská, publikačná, prezentačná, kritická, ako aj oceňovateľská činnosť dnes funguje i bez asistencie spisovateľských združení. Skutočnosť, že v aktuálnej situácii nemá kto reprezentovať záujmy spisovateľov vo vzťahu k štátu alebo vydavateľom je síce fakt, ale odpoveďou naň môže byť úsilie o hľadanie alternatívnych spôsobov financovania, vydávania a distribúcie literárnych diel.
Autor je básník a literární kritik.