,,Čo pre teba znamená ľavica?“ spýtal sa ma priateľ protiotázkou, keď som nadhodila tému o hejtoch smerovaných v kontexte ekologického aktivizmu na ľavicu. Odpovedám, že pre mňa ľavica predovšetkým zhmotňuje možnosť sveta, v ktorom nebude nikto odsunutý na okraj a ktorý smeruje k spravodlivejšiemu fungovaniu bez akejkoľvek formy útlaku. Jeho protiotázke rozumiem, nesie sa v duchu hesla: ,,Ak niečo kritizujem, je dobré vedieť, čo kritizujem.“ Keď u nás vyslovíte slovo „ľavica“, mnohí hneď spomínajú gulagy, stalinizmus, prehnanú naivitu či exkluzivitu. A nie je tomu inak ani v prípade ekologických protestov, ktorých kritici často ukazujú prstom na ľavicu, že chce iba využiť „novoobjavenú tému ekológie“ vo svoj prospech. Možno preto nie je na škodu pýtať sa a odpovedať na základné filozofické východiská.
Hybným princípom ľavice bola predstavivosť a túžba meniť svet. Čo to však znamená v kontexte dnešného sveta, ktorý v podobe, v akej ho poznáme, nevyhnutne speje ku koncu bez ohľadu na to, čo si kto myslí o zmene? Postupujúca klimatická kríza predstavuje najzásadnejší problém súčasnosti a jej dopady pociťuje ľudstvo na vlastnej koži. Sme generáciou, ktorá doslova stráca pôdu pod nohami. Podľa medzinárodného výskumu publikovaného v žurnáli Nature Communications sme sa ocitli v dobe bezprecedentného maxima oxidu uhličitého v atmosfére. Počas posledných asi 2,5 milióna rokov sa priemerná úroveň oxidu uhličitého držala na úrovni 250 častíc plynu na milión častíc. Od čias priemyselnej revolúcie exponenciálne stúpa, pričom bezpečná hranica 350 častíc bola prekročená takmer pred tridsiatimi rokmi. Dnes dosahuje úroveň viac ako 410 častíc. A emisie každoročne stúpajú bez ohľadu na to, koľko klimatických summitov prebehne a koľko zelených sľubov politických lídrov si vypočujeme. Bez ohľadu na to, že na potrebu riešiť environmentálne otázky upozorňujú aktivistky a aktivisti už desiatky rokov.
Pred tridsiatimi rokmi sme mali možnosť zvrátiť súčasnú ekologickú krízu a masové vymieranie druhov. Dnes sa možnosti stabilnejšej budúcnosti čoraz viac vzďaľujeme. Po dlhé roky sa ignoroval hlas ľudí, ktorých posolstvo je dnes v podstate len reprodukované a naberá na intenzite. Ale čím je dnešok iný, ak sa všetko od základu nezmení?
Starší nám hovoria, že nemáme právo vyjadrovať sa k inej forme usporiadania spoločnosti, lebo sme počas minulého režimu ani neboli na svete. Súčasné zriadenie prinieslo prosperitu, no i veľa utrpenia a najmä existenčnú krízu pre civilizáciu a ekosystémy. Iný svet preto neznamená návrat k minulosti. Nebolo by lepšie poučiť sa z doterajších podôb sveta a posúvať hranice politickej a sociálnej predstavivosti?