Galerie hlavního města Prahy otevřela výstavu slovenské skupiny APART collective. Ta je po osmi letech existence a loňském získání Ceny Oskára Čepana poněkud nemístně představena v rámci řady Start Up. Tématem instalace je kauza uhelné elektrárny Nováky, potažmo ekologická angažovanost. Osloví i nezainteresované publikum?
Tohtoročný ceremoniál vyhlásenia laureátov Ceny Věry Jirousovej sa niesol v nadsádzke estrádnych televíznych šou a streľby do vlastnej umeleckej bubliny. Pred vyhlásením „tých najlepších v rámci umeleckej kritiky“ sa rozhodlo moderátorské duo Slávy Sobotovičovej a Davida Fesla rozdať niekoľko podivných anticien „toho najhoršieho“ na umeleckej scéne za posledný rok. Ak vynechám hodnotenie škály zábavnosti, recesie a určitej nemiestnosti zverejňovania príspevkov nominovaných, tak som sa musela pobaviť nad laureátom v kategórii „Začínajúci umelec, ktorý nie je začínajúci“ – tým sa stal APART collective. Práve prebiehajúca výstava tohto kolektívu nazvaná Surface Depression and Emergence of New Habitats je totiž trochu nepochopiteľne prezentovaná v Galérii hlavného mesta Praha (GHMP) pod hlavičkou programu Start Up.
Nápis na vankúši
Slovenský APART collective – dnes zastúpený Emou Hesterovou, Denisom Kozerawským, Chiarou Rendekovou, Petrom Sitom a Andrejom Žabkayom – existuje ako aktívna platforma už takmer osem rokov, pričom zahrňuje veľmi rôznorodé aktivity, od umeleckej produkcie cez kurátorovanie až po vydavateľskú činnosť. V roku 2017 jeho členovia skúmali mocenské aspekty možnosti „prehovárať“ na výstave A Part of Monolith v pražských Karlin Studios. Bol to tiež rok, keď sa zúčastnili pamätného ročníka Ceny Oskára Čepana, v ktorom finalisti pristúpili na radikálnu spoluprácu čoby formu kritiky súťaživosti či vypätého individualizmu a následne si odniesli kolektívnu cenu. Sami sa pritom v rámci svojho pôsobenia snažia udržiavať heterogénnu štruktúru, v ktorej je kolektivita budovaná uvedomením si odlišných subjektivít a naladením sa na ne.
APART collective pristupuje k umeniu ako k nástroju zmeny, špecifického myslenia a výskumu, ktorý sa v prípade prezentácie v GHMP zameral na v súčasnosti hojne skloňovanú problematiku klimatickej krízy a sebapožieraciu povahu kapitalocénu. Skromná inštalácia je oškrabaným variantom výstavy v Easttopics Gallery, ktorá sa odohrala o pár mesiacov skôr v Budapešti. Svietniky z energy drinkov a graficky pojaté plachty divák nájde už len v sprievodnej brožúre a centrom temného priestoru ostáva osamotený objekt – vankúš umiestnený pred výpravnou videoesejou.
Vyčerpaná disestetika a zastaraná postinternetová ikonografia energiťákov či korporátnych značiek (logo výrobcu elektronických cigariet IQOS premenené na OIQOS, čiže grécky oikos, označujúci v pôvodnom význame rodinu či domov) poukazuje na prezentizmus a hedonizmus súčasného konzumenta, odvracajúceho zrak od radikálnych klimatických zlomov, ktoré už v jemných nuansách prebiehajú. V semiokapitalizme – ako ho označuje taliansky teoretik Franco „Bifo“ Berardi) však za toto vytesňovanie platia příliš veľkú cenu, pretože súčasná kríza nie je len krízou nadprodukcie materiálneho tovaru, ale aj psychopatológie. Neustála psychická stimulácia či excitácia premieňa mentálne prostredie a vedie k individuálnemu a kolektívnemu kolapsu, ktorý komentuje nápis na vankúši „I felt depressed so… I have quit original serotonin“.
Hra ne-ľudských aktérov
Videoesej s názvom The Most Beautiful Catastrophe však úplne uniká uhladenej korporátnej estetike smerom k melancholickej rozprave o vnútornom rozpore technooptimistických ideálov osvietenského modernizmu, ktorý v konečnom dôsledku začal požierať sám seba. Film sa otvára freskou Františka Gajdoša z roku 1960, ktorá doteraz zdobí hlavnú železničnú stanicu v Bratislave a ukazuje socialistickú utópiu celosvetového mieru, emancipácie a technologického pokroku. Tematizuje však predovšetkým uhoľnú elektráreň v Novákoch, ktorú mimochodom medializoval odvážny čin aktivistov a aktivistiek Greenpeace, demonštrujúcich za jej uzatvorenie a ukončenie „doby uhoľnej“. Po obsadení ťažobnej veže však skončili vo väzbe v asi najhoršej slovenskej väznici v Ilave, kde čakali na súd.
APART collective ukazuje poetickým spôsobom špecifickú premenu krajiny a hru ne-ľudských aktérov vytvárajúcich nové možnosti zabývania sa v dobe antropocénu. Silný zásah človeka do štruktúry krajiny totiž rozpútal pozoruhodný proces, v ktorom sa v priebehu štyridsiatich rokov ako vedľajší produkt ťažby uhlia vytvorili Košovsko-laskárske mokrade. Tie sú pravdepodobne jediným príkladom novovzniknutého močiara na Slovensku. Močiare, ktoré boli skoro všetky pretvorené na poľnohospodársku pôdu, sú významným ekosystémom, ohniskom biodiverzity a zadržiavania vody v krajine, avšak v tomto priepade boli zničené prečerpaním znečistenej vody z baní do miestneho potoka.
Výzva postantropocénu
Príklad lokálnej ekologickej katastrofy poukazuje na všeobecnejší problém neudržateľnosti kapitalistického vykorisťovania či už sociálneho alebo prírodného prostredia a stavia pred nás výzvu prechodu k postantropocénu, ktorý zahrňuje myšlienku o akejsi solidarite so širokou obcou rôznych aktérov, ktorí dodržiavajú konvencie vzájomných stretov a vytvárajú nové formy „habitatov“. V súčasných podmienkach kapitalizmu, ktorý je predurčovaný komplexnými digitálnymi platformami a pohybom v abstrakcii, potrebujeme novú radikálnu politickú víziu a technologickú obrazotvornosť v nadnárodnej, planetárnej mierke. Pokiaľ sa v umeleckej prevádzke stala horúcou témou diskusia o možnosti ekologickej angažovanosti v inštitucionálnych podmienkach a samotnej umeleckej praxi, tak film The Most Beautiful Catastrophe sa stáva príkladom diela budujúceho produktívnu emocionálnu naliehavosť na diváka.
Zvedavý turista, ktorý zablúdi do malej galerijnej miestnosti Colloredo-Mansfeldského paláca, môže byť ľahko uhranutý estetickou skúsenosťou sublimného, v ktorej sa problém klimatických zmien môže vyjavovať – termínom Timothyho Mortona – ako hyperobjekt, teda niečo, čo presahuje naše vnímanie času a priestoru. Avšak tento pocit momentálneho závratu sa vytráca neporozumením hovorenému slovu (absencia titulkov u videoprojekcie) a neznesiteľnou horúčavou prekúrenej miestnosti. Preto je dôležité, aby prezentácia ekologicky a politicky citlivého diela prekročila hranicu holého gesta voči už presvedčeným divákom – aby samotné inštitúcie vychádzali v ústrety tým nepoučeným a sama výstava pracovala so svojou ekologickou stopou.
Autorka je kurátorka a kritička.
APART collective: Surface Depression and the Emergence of New Habitats. Galerie hlavního města Prahy – Colloredo-Mansfeldský palác, 2. 10. – 17. 11. 2019.