Politika Viktora Orbána je do značné míry založena na přístupu, který chápe politický projekt jako terapeutickou skupinu, v níž lze z nedostatků klientů udělat jejich přednosti. Maďarská cesta oživuje identitářství a obyvatele zemí visegrádské čtyřky staví do pozice nové evropské elity.
Pri každej možnej príležitosti Viktor Orbán prednáša o svojom veľkom projekte zmien, ktorý má vo výsledku prispôsobiť systém vládnutia, ktorému sme sa dovtedy učili, regionálnej skúsenosti. Urobiť demokraciu akousi domáckejšou, pohodlnejšou pre naše maniere a chute. Už sme počuli aj výraz gulášová demokracia. Nie je to výlučne maďarská špecialita, aj keď Orbán sa stal ambasádorom celého politického experimentu.
Orbánov guláš nie je pre demokraciu nijako zdravý. Keďže odbúrava vyvažovanie zložiek moci a vážne poškodzuje spoločenskú pluralitu – vrátane démonizácie celých skupín obyvateľstva. A teda vo výsledku mení demokraciu na nepoznanie. Na čosi iné, čo obsahuje veľké dávky autoritatívnych režimov a korupcie, s čím máme v regióne bohaté skúsenosti. Na Slovensku v podobe mečiarizmu dokonca celkom nedávne.
Zároveň sa však neprestávame pýtať, prečo sa v krajinách Vyšehradu tomuto projektu darí. Prečo sa demontáž demokratických garancií a spoločenského smerovania, ktoré ešte donedávna symbolizovalo úspešný príbeh transformácie, stáva prijateľnou?
Kto je dobrý Maďar
Postsocialistické spoločnosti boli v transformačnej teórii nahliadané ako nehotové. Mali sa reformovať, prerábať, meniť. A to nielen čo sa týka ekonomiky, ale aj vo vzťahoch či návykoch. Naopak, spoločnosti západné im boli predkladané ako hotové, nasledovaniahodné. Tohto nerovného vzťahu sa chytil Orbán najvýraznejšie a najhlučnejšie.
Tvrdením, že chce viesť Maďarov do novej éry, odkazuje, že transformácia je uzavretá, je to minulosť a teraz sa začína niečo nové. Kde majú spoločenské vzorce diktovať Maďari a nie im majú byť diktované.
Dokonca stavia Maďarov na čelo Vyšehradu a ten na špicu vývoja ako európsku avantgardu. Toto účelové preháňanie je však príťažlivé pre stredoeurópske sebavedomie, ktoré utrpelo transformáciou nielen povestnú stratu istôt, ekonomické turbulencie, ale aj v rovine kultúrnej relevancie.
Stredoeurópania totiž veľmi skoro prešli z pozície víťazov nad totalitnými režimami do roly tých, ktorí sa musia učiť demokracii. A nutne v procese zlyhávajú, sú kritizovaní a žiadaní, aby sa viac snažili. Vrátane vnútornej kritiky, samozrejme. Nie sú to len rebríčky, indexy či rozličné hodnotenia prichádzajúce zvonka, ale aj hlasy vnútri krajiny, najmä z prostredia elít, ktoré poháňajú transformáciu.
Maďarský premiér predstavil svoj politický projekt ako terapeutickú skupinu, kde voličom potvrdzuje, že sa nemusia meniť, pretože úplne stačí, keď sú sami sebou. Ich najdôležitejšou kvalitou je, že sú dobrí Maďari. A hneď si aj sám udelil výsadu definovať, čo to znamená byť takýmto dobrým Maďarom. A tiež ukázať prstom, čo je „nemaďarské“.
Je to šikovný spôsob, ak sa zbaviť práve transformačných elít – ajhľa, Stredoeurópska univerzita – a nahradiť ich novým materiálom. Zmena definície, kto môže a kto nesmie byť elitou, sľubuje obracanie spoločenských vrstiev vidlami, a tak si tiež vyrába lojalistov.
V regióne to nie je nič nové, striedajúce sa režimy často prehadzovali spoločenské vrstvy a vytláčali „staré“ elity za pomoci novej ideológie. Orbán tak vyhnaním Stredoeurópskej univerzity vytvoril prvých oficiálnych exulantov svojho režimu. Ak nerátame demoralizovanú mládež, ktorá ochotne krajinu opúšťa a neochotne sa vracia – čo je však štatistická vlastnosť celého postsocialistického regiónu.
Tepláková demokracia
Posttransformačný syndróm využíva napríklad aj prezident Zeman. Vzdoruje proti vzorom, vedie akýsi oslobodzovací boj, ktorý spája obdiv k nedemokratickým režimom so zlozvykmi životného štýlu ako fajčenie a nadmerné pitie. Je to príklon k prostrediu, ktoré nekladie nároky, nedáva si podmienky, nemeria progres v jednotlivých oblastiach, ale javí sa ako pohodovejšie, priam chápajúce. Buď sám sebou, buď „český“. Zase s dodatkom – ako v prípade Orbána –, že „českosť“ sa tu odvíja od samotného Zemana.
Zeman je prísľub akejsi teplákovej demokracie, kde si človek môže slobodne zanadávať, prdnúť a zapotácať sa. Je predsa doma a nenechá sa nikým okrikovať. Môže pestovať svoje neresti a necítiť sa viazaný žiadnymi zdokonaľovacími programami, protestovať proti diétam a separovaniu odpadu. Som, aký som, a chcem byť milovaný práve taký.
Kým Orbán ponúka, že Maďari sú dokonca kvalitnejší Európania, ktorí môžu teraz podľa svojich cností formovať európsky projekt, Zeman skôr kladie nároky na okolie, že musí byť tolerovaný a rešpektovaný, aký je. A takto oslobodzuje aj svojich priaznivcov.
Jeden sľubuje novú prestíž, druhý relax a prijatie. Sú to akési pokračovania špecifického národného naratívu – heroického v prípade Maďarska, ale aj Poľska, a vzdorovitého zápecníctva v českom, no aj v slovenskom prípade. Je to politická inscenácia charakteristík, ktoré sú, samozrejme, politický konštrukt, no istej nemalej skupine sa javia a sú pociťované ako autentické. „Takí sme!“ povedia si.
Vo vleku týchto príbehov o sebe, o prijatí vlastnej identity a vzoprení sa vzorom môžeme tiež porozumieť tomu, prečo občania nechávajú politikov, aby strhávali kusy prácne vybudovanej demokracie. Postavíme si čosi vlastné, nie sme odkázaní na cudzie príkazy. A v tomto priam antikoloniálnom zápale nechávajú domácich politikov experimentovať so systémom, brať si viac moci a nevyvodzovať zodpovednosť. „Sme, akí sme. Hlavné, že sme svoji.“
Odbúravanie pluralizmu
Odklon od presvedčenia, že chceme napodobňovať staré demokracie a osvojiť si tieto princípy vlády a spravovania štátu, potrebuje silné alibi. Orbán sa ešte ako študentský líder vymedzoval voči komunizmu a neskôr prišiel k moci po sklamaní z korupčnej vlády maďarskej ľavice. Svoj boj s pozostatkami komunizmu rozšíril na príbeh o Bruseli obsadenom komunistami prezlečenými za liberálov, ktorí sa snažia o socialistický zväz republík a potlačenie národného a kresťanského charakteru Únie.
V Poľsku vládna strana tiež stavia legitimitu svojich krokov na boji proti komunizmu. Ten má ospravedlniť aj zásahy do súdnictva a tvorbu paralelných, vláde lojálnych inštitúcií. S vysvetlením, že treba prekonať neduhy Okrúhleho stola, pri ktorom sa antikomunisti dohodli s vtedajšou mocou.
Vládna strana Právo a spravodlivosť hovorí o dokončení revolučného projektu, o dôslednej dekomunizácii spoločnosti. Tvrdia, že komunisti stále držia moc, prípadne sa zamaskovali ako liberáli a treba ich vytlačiť preč z vedenia spoločnosti.
V Poľsku a Maďarsku sa teda demontáž demokracie spustila pod hlavičkou finálneho vysporiadania sa s komunizmom. V najrozšírenejšom zmysle s ľavicou, liberalizmom a vôbec pluralitou ako takou, pretože je pociťovaná ako nepriateľská, štiepiaca národné sily a neautentická.
Zatiaľ v Česku a na Slovensku počúvame skôr apologetické naratívy, ktoré tvrdia, že minulý režim predsa mal svoje zásluhy. „Nebolo všetko len zlé, nebola tu čierna diera,“ hovoril neraz slovenský expremiér Fico. Vládnuca moc tu otvorene upevňuje kontinuitu s minulým režimom. Nie nejako ostentatívne a chválenkársky, len tak s pokrčením plecami.
Politici sa hlásia k projektu ochrany individuálnej pamäti a zásluh. Hovoria o drobnom, tvrdo pracujúcom človeku, ktorý si nezaslúži, aby boli jeho aktívne roky nazývané totalitou. A nie celkom náhodou tu miešajú pochopenie pre prežitý život a pocit jednotlivca, že jeho či jej život bol plný a hodnotný, s ospravedlňovaním režimu.
Tento projekt rehabilitácie súkromných spomienok sa spájal s lojalitou k vláde Smeru (alebo za účasti Smeru), ktorá predsa „robí pre ľudí“ a nedovolí, aby ktokoľvek – prezident, opozícia či mimovládky – ohovárali Slovensko a upierali mu zásluhy. Ak sa kritická práca postaví do takého svetla, že je to protislovenská činnosť, potom je legitimita opozície, ale aj médií či občianskych hnutí silne spochybnená. A sme opäť pri odbúravaní plurality. Ak aj nie konkrétnymi politikami, tak určite v rétorickej rovine.
V Česku sa spomienková kultúra pestuje najmä u komunistov, v Babišovej ANO ide skôr o akúsi zhovievavosť bez ideologických fanfár. Zhovievavosť s predstavou, že o moc sa netreba deliť, opatrne ju vyvažovať a dôsledne kontrolovať. Že je naopak žiaduca akási jednota, keď všetko od klobás po dennú tlač podlieha vôli jedného hýbateľa, ktorý tlmočí želania jednotného ľudu.
Napúšťanie prvkov nedemokratického vládnutia tak môže ísť v opozícii k dedičstvu komunizmu, ale tiež v predĺžení tohto odkazu. Ako dôležité alibi tu funguje efekt terapie a sebaprijatia. Politici hovoria, že môžeme byť „svoji“ či „svojskí“. Môžeme byť sami sebou aj vo verejnom priestore, robiť politiku okolo svojich zlozvykov. A predsa byť inšpiráciou pre druhých, vzorom.
Táto terapeuticko-motivačná politika zároveň druhou rukou siaha na to, čo je vyhodnotené ako rušivé v tomto projekte. Ako iné, nenaše, cudzorodé, odlišné, nepohodlné… Toto podmývanie demokracie sa stáva súčasťou politiky identity. Čo tiež vysvetľuje, prečo sa občania vo Vyšehrade zúčastňujú tohto rozkladu s pocitom, že sa v skutočnosti emancipujú od svojich tútorov a politicky vyjadrujú, kým sú.
Autorka absolvovala gender studies na Středoevropské univerzitě v Budapešti a pracuje jako redaktorka a komentátorka deníku SME.