Projekt Technologie posvátna byl sdružením Display připravován jako běžná výstava v prostorách galerie, v kontextu epidemie byl však přetransformován do virtuálního projektu. Jak konkrétně tato přeměna probíhala a čím projekt obohatila, vysvětlují Lukáš Likavčan a Tereza a Vít Rullerovi.
Združenie Display zverejnilo začiatkom mája na svojom webe výstavu Technologie posvátna. Projekt, ktorý sa venuje vzťahu technológií a náboženstva či mysticizmu, mal byť pôvodne realizovaný ako klasická výstava v priestoroch galérie. Vzhľadom na súčasnú pandémiu ho však museli autori v krátkom čase prepracovať a prezentovať v online prostredí. „Tým, že výstavu realizujeme v digitálnom priestore, ju vlastne rozširujeme. Nejde nám o duplikáciu programu alebo preloženie výstavy do online prostredia, ale o jej produktívne rozvinutie,“ hovorí filozof a člen Displaya Lukáš Likavčan.
Na riešenie webového rozhrania projektu si združenie prizvalo Terezu a Víta Ruller z grafického štúdia The Rodina. „Súčasnými technológiami, digitálnym svetom a internetom sa zaoberáme dlhodobo. Našou ambíciou je digitálne platformy predizajnovať a predefinovať. Chceme ponúkať platformy, ktoré by mohli sprostredkovať iný typ správania a prežívania užívateľov, než len aby ich konzumovali a ďalej produkovali,“ hovorí Tereza Ruller. Vďaka projektu získavame nový zážitok z umenia. Nielen preto, že máme možnosť priestorom doslova plávať a vidieť tak diela vo fyzicky nemožných uhloch pohľadu. Ale i preto, že diela tu získavajú úplne novú kvalitu. Najmä však preto, že sme projektovaní do zvláštnej situácie, v ktorej prežívame osamelosť i neistotu – pocity, ktoré naraz zdieľame s ďalšími aktívnymi užívateľmi.
Iná forma existencie
Aj keď pôvodná koncepcia projektu vznikala pomaly, nápad urobiť z neho virtuálnu výstavu sa zrodil v priebehu pár dní ako riešenie v naliehavej situácii. Preto aj postkritické a experimentálne štúdio The Rodina, ktoré vzniklo v roku 2011 a dnes pôsobí v Amsterdame, nad jej dizajnom veľmi nešpekulovalo. „Nie sú tam schody, ktoré sme dali preč. Prakticky ale ide o vernú rekonštrukciu galérie, čo bolo aj naším zámerom. To však mnohí kritizovali, pretože mali pocit, že keď ide o virtuálny priestor, malo by sa s ním viac experimentovať. Niekedy je však podľa nás lepšie nešpekulovať a tvoriť v zmysle ‚critical making‘ – teda hlavne tvoriť, výsledky prehodnocovať a na tie potom nadväzovať. Napríklad aj teraz sa vynorili viaceré otázky,“ vysvetľuje Vít Ruller.
Do popredia sa tak vynoril problém prenosu do online prostredia tých diel, ktoré boli pôvodne určené do fyzického priestoru. „Bolo by voči dielam nefér, ak by sa priestor výrazne modifikoval. Je totiž otázne, koľko stupňov abstrakcie zvládne umelecké dielo, aby ostalo tým istým, alebo aspoň jeho vzdialeným príbuzným, a pritom si zároveň zachovalo vernosť priestoru. A to platí aj opačne, teda aby si priestor zachoval vernosť k dielu,“ hovorí Lukáš Likavčan.
Divák sa priestorom pohybuje pomocou klávesnice a myši, pričom prehliadku začína v útrobách dlhej chodby, pred 3D modelom lebky dinosaura od Andrása Cséfalvaya. Na výber má potom, ktorým smerom sa vydá – buď vstúpi vľavo do miestnosti, kde cez otvor vidí a počuje audioskulpturálne dielo Adély Součkovej, alebo bude pokračovať chodbou. Na jej konci začuje tóny zborového spevu, ktorými následne vstúpi do druhého výstavného priestoru. Tam naľavo stojí zvláštny box. „Modul, v ktorom je premietané video Gates of Sanity, mohol divák vidieť na výstave A Case of Pluto v Karlin Studios. Zborový spev, ktorý sa ozýva chodbou, som zasa prebral z umelcovho videa New Horizons II. A to je niečo, čo sa až tak bežne nerobí v obyčajnom galerijnom priestore, čím mám na mysli vyňatie zvukovej zložky z diela a jej následnú inštaláciu ako samostatnej práce,“ hovorí Likavčan.
Kým Cséfalvayove vystavené objekty vznikli na základe reálnych predlôh, práce Součkovej a Holly Childs sa zrodili iba na základe skečov. „Mysleli sme si, že najnáročnejšie bude previesť dielo Holly, ktoré tvorí stanová plachta zavesená o strop, pričom sú na nej ešte položené vrecia plné piesku. Najviac námahy nám však dala práca Adély, ktorá premýšľa neuveriteľne materiálne, pričom teraz ešte robila na diele šitom na mieru priestoru galérie,“ hovorí Tereza Ruller.
Dielo Součkovej tvoria nejasné postavy usporiadané do polkruhu. Inštalácia, ktorá je tiež plná symbolických odkazov (mlynský kameň, chlieb, papierové hlavy atď.), teraz ale nadobúda transparentnú povahu a vznáša sa v priestore. „Za vznikom diela stál veľmi zaujímavý dialóg, ktorý bol podnetný pre obidve strany. Výsledkom je akoby už iná forma existencie diela.“
Najväčší problém tvorby vo virtuálnom priestore podľa dizajnérov z The Rodina spočíva v neobmedzenej kontrole infraštruktúry. „Keď viete pracovať s 3D a programovaním, nemáte žiadne limity a môžete vytvoriť prakticky čokoľvek. Aj my sme mohli poslať diela až kamsi do vesmíru, mohli tam lietať rôzne videá, menili by sa farby atď. Ide však o to udržať sa a dať možnosť umelcom, aby boli videní. Otázkou je, čo neurobiť, pretože urobiť sa toho dá strašne veľa,“ hovoria.
Temné dvojča racionality
Cieľom Technologií posvátna je nanovo prehodnotiť vzťah medzi technologickou racionalitou a posvätnosťou. „Technológie väčšinou považujeme za niečo, čo svet odčarúva a podieľa sa na vytváraní takého sveta, v ktorom už nie je miesto na vykonávanie náboženských praktík. Preto sme sa snažili pozrieť, do akej miery môžeme hľadať príklady technologickej mediácie posvätnosti,“ hovorí Likavčan.
Výstava nedisponuje žiadnym sprievodným textom, iba krátkou anotáciou a teoretickými či filozofickými referenciami – napríklad Benjamina H. Brattona či Federica Campagnu –, ktoré sa nachádzajú na stropoch miestností. „To, že nad lebkou, ktorá je v úvode výstavy, visí citát od Friedricha Kittlera, nie je náhoda. Ak chceme uvažovať o vzťahu spirituality a technológií, je veľmi dôležité začať práve pri Kittlerovi. Ten totiž ukazuje, že medialita je podstatou akejkoľvek sociálnej praxe, akejkoľvek kultúrnej aktivity. Médiom môže byť napríklad obraz, katedrála, modlitebný mlynček či náramok.“
Hoci každá z citácií sa nachádza v blízkosti jednotlivých diel, nemajú priamo na nich odkazovať. Napríklad video nigérijskej umelkyne Halimy Harumy – v ktorom rozoberá vzťah k predkom a zároveň opisuje skúsenosť, aké je to byť čiernou ženou v Čechách – je konfrontované s odkazom na citát teoretičky Saidiye Hartman, ktorá sa venuje otázkam rasového utláčania v čase otrokárstva a jeho následkami v súčasnej dobe.
Likavčan, medzi ktorého témy záujmu patrí filozofia technológií a politická ekológia, chce výstavou ponúknuť novú perspektívu, ako sa na problém dívať. „Projekt má s mojím uvažovaním veľa spoločného. Ide najmä o presvedčenie, že existujú spôsoby produkcie znalosti, ktoré nie sú založené na texte, na verbálnej komunikácii, ale nachádzajú sa v určitom priestore. Tým mám na mysli taký priestor, ktorý je estetický alebo založený na komunikačných, zmyslových kanáloch. A prostredníctvom neho sa potom dajú mediovať koncepty a zážitky.“
Okrem metodologickej úrovne má projekt s autorovým uvažovaním spoločné aj to, že ho Likavčan napája na určitý druh produkovania znalostí, ktoré boli podstatné pre vývoj západnej modernity a racionality. „Stačí sa pozrieť na práce niektorých výskumníčok, ako je napríklad Flavia Dzodan, podľa ktorej si nemôžeme predstaviť Newtonovu prácu na fyzikálnych zákonoch prírody bez toho, aby sme chápali jeho vzťah k alchýmii a mágii. Všetky druhy praxe, ktoré smerovali k okultnej produkcii znalostí, niesli vznik západnej modernity. A preto ju nie je možné vnímať bez temného dvojčaťa – bez týchto zamlčaných predpokladov.“
Likavčan sa podobne ako niektorí jeho kolegovia z Displaya – združenia pre výskum a kolektívnu prax – identifikuje skôr s označením výskumník než kurátor. Ten sa podľa neho iba usiluje interpretovať umenie slovníkom danej teórie a hľadá spôsoby, akými umenie zapadá do jeho koncepcie. „Z hľadiska budúcnosti a intelektuálnej praxe, ak sa bavíme napríklad o dekolonizácii znalosti, je podľa mňa dôležité upustiť od imperiálneho nároku interpretácie umenia. Naopak je potrebné vytvárať niečo také, ako sú informačné polia, v ktorých môžu vznikať umelecké diela a ktoré nemusia byť nutnou referenciou alebo ilustráciou danej teórie. Výskumník je podľa mňa niekto, kto má všeobecnejšiu tendenciu vteliť koncepty do médií, ktoré mu prídu v danom momente ako najlepšie. A pokiaľ chcem vyjadriť druh pocitu alebo generovať afektívnejšiu skúsenosť, médium výstavy je vhodnou voľbou.“
Display v dobe pandémie
Display, ktorého členmi sú tiež Zbyněk Baladrán, Zuzana Jakalová a Hana Janečková, pripravoval projekt od leta minulého roka. „Pôvodne sme chceli urobiť klasickú výstavu v galerijnom priestore doplnenú o sympózium. Spolupracovali sme na tom viacerí, pričom dôležitú rolu zohrávala Hana Janečková, ktorá sa podieľala na konceptuálnej stránke,“ hovorí Likavčan.
Na sympóziu mali mať výstup aj Alice dos Reis a Danae Io, umelkyne, ktorých filmy sú taktiež súčasťou výstavy. Pôvodne však nemali diela prezentovať, ale iba prednášať o projekte Schemas of Uncertainty, z ktorého autori výstavy v mnohých ohľadoch vychádzali. „Technologie posvátna chápeme ako dlhodobú výskumnú trajektóriu, pričom toto je jeden z prvých výstupov. Pre mňa je vlastne aj otvorenou otázkou, ako s tým pracovať ďalej. Bol by som rád, keby pokračovala iba na digitálnom médiu.“
Autori sú si vedomí toho, že projekt vyžaduje kontextualizáciu. Majú predstavu, že sa v budúcnosti uskutoční diskusia alebo v niektorých médiách sa zverejnia preklady textov, ktoré zohrávali dôležitú rolu pri formulácii projektu. Nič podobné však nateraz neplánujú a projekt, ktorý potrvá do 14. júna, sa bude odohrávať iba v aktuálnej podobe. „Uvedomujem si, že projekt má pomalé tempo, ale je to trocha aj zámerom. Ak sa totiž dnes bavíme o fungovaní umeleckých inštitúcií – či už v súvislosti so súčasnou pandémiou, alebo aj všeobecne v situácii ekologického stavu núdze –, veľmi dôležité je vytvoriť si inú rýchlosť programovania a ísť pomalšie. A mne konkrétne toto pomalé tempo vyhovuje.“
Display od začiatku šírenia nákazy funguje iba v online prostredí. Tým však, že sú jeho členovia geograficky distribuovaní, keďže Zuzana Jakalová žije na Slovensku, ich mítingy zväčša prebiehajú virtuálne a dá sa povedať, že aj bežne fungujú v danom móde. Galériu v Prahe chcú napokon verejnosti sprístupniť začiatkom júla, keď budú otvárať výstavu, na ktorej spolupracuje aj umelkyňa Marie Lukáčová.
„Veľa výsledkov sa ešte nedá vyvodiť. Myslím si však, že skúsenosť s online distribuovaním nás posunula a začali sme uvažovať nad možnosťou ju rozvíjať ako programovú líniu. A to veľa inštitúcií v českom prostredí nerobí. Dôležité je, že by to prirodzene nadväzovalo aj na niektoré naše ekologické záujmy a tiež by to zodpovedalo aj záujmu premýšľať nanovo o forme výstavy. Napokon aj dizajnové uvažovanie či teória platforiem posledných desať až pätnásť rokov ukazujú, že identita a hodnota sa tvoria skrze virtuálnu prezenciu.“
Nové podnety
Koronakríza spôsobila, že galérie mohli výstavy prezentovať výlučne v online prostredí: 360-stupňovými virtuálnymi prehliadkami, videoprezentáciami alebo fotodokumentáciami vo vysokých rozlíšeniach a podobne. Zväčša však mnohé výstupy pripomínali fyzickú skúsenosť z galérie, čím len podnietili divákovo nutkanie vidieť umenie zas naživo. Na súčasnom projekte je ale zaujímavé, že tu nadobudnete novú skúsenosť. Napríklad aj tým, že sa priestorom budete pohybovať voľne, v čom vás budú limitovať iba steny galérie. „Tým, že sme divákovi dali možnosť, aby sa priestorom len tak prechádzal a objavoval ho, sme chceli, aby si výstavu užil. Projekt tak pripomína tzv. exploration game, teda objaviteľskú hru. Nechceli sme ale vytvoriť hru ako takú, skôr ide o praktické riešenie,“ vysvetľuje Tereza Ruller. Niektorým divákom môže výstava pripomínať zážitok z hry aj preto, že priestorom putujú sami. „Atraktivita, prečo tie hry hrávajú, spočíva v tom, že sami objavujú nejaký obrovský priestor. Tento náš síce veľký nie je, ale keď sa divák prejde miestnosťou, kde je len jedna lebka dinosaura, nadobudne pocit osamelosti,“ hovorí Likavčan.
Medzi divákom, dielom a priestorom vzniká akási interakcia, ktorá je vzdialená bežnej návšteve fyzickej galérie. Interakcia úzko súvisí aj s pojmom performativity, ktorý štúdio rozvíja najmä vo fyzických projektoch. Prítomný je však aj v tom súčasnom, pričom súvisí s tým, ako sa diela s divákom prepájajú skrze silný pocit. „Keď hovoríme o performatívnom dizajne, máme tým na mysli transformatívnu, integratívnu a kritickú prax. Prax, s ktorou sa spája termín eventness, ktorý je ťažké doslova preložiť. Ide o časovosť a priestorovosť akcie a situácie a tiež náhodu, že sa niečo môže odohrávať. A to všetko má silu diváka podnietiť k tomu, aby začal participovať,“ zdôrazňuje Tereza Ruller.
Aj podľa Likavčana sú časovosť a priestorovosť dôležitými aspektmi výstavy. Divák sa totiž nachádza v nekonečnom cyklickom priestore, a teda v nekonečnom cyklickom čase. Zároveň hra ako priestorové médium je aj architektonickým médiom, a to v zmysle budovania akýchsi svetov. „A práve keď človek sleduje náš projekt, nedíva sa na reprezentáciu umeleckých diel, ale sleduje – slovami Haruna Farockiho – operačný obraz; operačný obraz, ktorý facilituje nejaký afektívny proces.“
Čo znamená telo?
S tvorbou digitálneho virtuálneho priestoru majú Tereza a Vít Ruller skúsenosti už z predošlých projektov. V roku 2015 v Holandsku rozšírili už skôr skúmaný termín playbour, ktorý vznikol spojením slov play a labour, a zaoberajú sa ním kritikou neoliberálneho kapitalizmu. „Digitálne platformy podporujú konzumerizmus, a tým, že sa ich ako dizajnéri zúčastňujeme, ich vlastne podporujeme. Preto sa zároveň snažíme aj komentovať a kritizovať, čo platformy robia,“ hovorí Tereza Ruller. Kým sa však ich doterajšie projekty vždy viazali iba na konkrétny fyzický priestor, ten aktuálny je vôbec prvým takým, ktorý je voľne prístupný. „Pre nás to bol skvelý experiment, ako dosiahnuť otvorenosť a prístupnosť galérie. Aj počas vernisáže sme mali otvorenú stránku, pričom cez Google Analytics sme sledovali, ako tam prúdia ľudia z celého sveta,“ hovorí.
V galérii, do ktorej by sa reálne vošlo okolo sto návštevníkov, bolo počas otvorenia výstavy cez štyristo ľudí. „Zároveň, keď sme aj ľuďom opisovali projekt a spomenuli im, že je to multiplayer hra, pýtali sa, kde je ten multiplayer, keďže tam nie sú žiadne iné charaktery. Ale práveže tie tam sú – sú tam charaktery umelcov, ktoré sa akurát vynárajú skrz diela. S tým aj súvisí, že našou veľkou témou, nad ktorou uvažujeme, je pojem tela. Čo znamená telo a ako je definované priestorom?“ pýta sa Vít Ruller.
Ak si totiž výstava vyžaduje istú dávku času a trpezlivosti, ak sa v jej temnom a spirituálnom prostredí plnom vzdialených kultúr či iracionálnych výpovedí budete strácať alebo cítiť osamelo, nevadí. Nie ste v tom totiž sami. „Keď prizývame ľudí do situácií, do výstavných priestorov, vždy sa pýtame, prečo ich tam chceme. Naším cieľom je nájsť komunitu – zdieľanie, spoločenstvo. Chceme vybudovať nejaké iné vzťahy, na ktorých sa nedá jednoducho monetizovať,“ uzatvára Tereza Ruller.
Autor je výtvarný kritik.
Text vznikl za podpory Nadace Rosy Luxemburgové