Odhaľovanie internej opresie

Ste pôvodne projektovým manažérom. Ako ste sa vlastne dostali k Augustovi Boalovi a jeho divadlu utláčaných?

Pred štyrmi rokmi môj kolega z Nadácie Milana Šimečku hľadal niekoho na jeden tréning divadla utláčaných, ktorý sa konal v Poľsku. Venoval som sa v tej dobe globálnemu vzdelávaniu v Človeku v ohrození a v Nadácii Milana Šimečku skôr interkultúrnemu vzdelávaniu založenému na osobnostnom prístupe, teda témam identity a individuálnych rozmanitostí. Divadlo utláčaných ma zaujalo tým, ako mi novou formou umožňovalo pracovať s diskrimináciou. Po tréningu som hľadal možnosti, ako sa tým hlbšie zaoberať. Objavil som Kuringu, čo je pomerne rešpektovaná a známa škola v Berlíne. Hlavnou trénerkou tam je Bárbara Santos, ktorá pracovala priamo s Augustom Boalom. Po absolvovaní kvalifikačného programu som sa už cítil dostatočne sebavedomý na to, ísť divadlo utláčaných vyskúšať.

Ako vznikol váš prvý projekt Kocúrkovo, the Town of Freedom z roku 2019?

Robil som pre Mareenu, organizáciu, ktorá pracuje s utečencami na Slovensku, koordinátora komunitných aktivít. Mal som potrebu dať dokopy projekt, ktorý by priviedol pestrú skupinu ľudí na jedno miesto a nejakou inovatívnou formou sprostredkoval ich príbehy, dotknúť sa pri tom aj témy vylúčenosti a útlaku. Chcel som, aby to bola kombinácia ľudí, ktorí sa na Slovensku narodili a ktorí sem prišli. Mal som pocit, že to spustí nielen emancipáciu utláčaných, ale poskytne to samotnej skupine aj priestor pre nejaký transformatívny zážitok. Chcel som hlavne pracovať s ľuďmi, nešlo len o to, dostať niečo pred publikum a otvoriť diskusiu k nejakej téme s politickým nábojom.

Môžete popísať, ako sa vám darí previesť Boalovu teóriu do praxe?

Veľký dôraz kladiem na oslobodenie tela, na individuálne zameranú prácu so sebou, s vnímaním, s pocitmi, s odhaľovaním svojej internej opresie. Podstatné je uvedomenie si vlastných kultúrnych konvencií. Pri uvedomovaní si toho, v akom kontexte sa pohybujeme, dávam dôraz na to, aby sme si v skupine pomenovali konkrétnu rolu, ktorú človek zastáva. Kedy som v role utláčaného, kedy v role utlačovateľa. Je pre mňa dôležité, aby v danej skupine vzniklo porozumenie, že v tejto role je každý z nás. Samozrejme, tá miera je rozdielna. Na konci procesu musíme všetci rozumieť tomu, že príbehy, ktoré si hovoríme a ktoré zažívame, fungujú v nejakom kontexte, ako súčasť nejakej systémovej opresie. Odtiaľ sa ďalej posúvame k otázke, kto má moc daný systém konštruovať. A potom už vlastne príde k technickému, scénickému predvedeniu. Vo výstupe musí byť ukázané prepojenie individuálnej a systémovej roviny. Ak sa neukáže dostatočne vierohodne toto prepojenie, tak v zásade ide len o individuálny príbeh diskriminácie, ktorý neotvára dostatočne provokatívne dialóg s publikom.

V rámci vašej spolupráce s Nadáciou Milana Šimečku ste pre stredné školy organizovali aj tréning Boalovej metódy divadla fórum.

Pri tomto druhom projekte som sa dosť potrápil s priebehom tréningu. Bol to boj. Bolo oveľa dôležitejšie pracovať na tom, aby sa decká boli schopné otvoriť, aby dokázali vnímať základné termíny typu opresia, diskriminácia, identita. Ony očakávali tradičnejší divadelný workshop. Potom sa nám naozaj stalo, že z piatich možných príbehov sme vybrali len jeden, lebo niekto vôbec nechcel hovoriť o svojej skúsenosti na pódiu, druhý to chcel, no iba ak by ho na pódiu niekto vystriedal, ale to nefungovalo, a tretí príbeh sme stopli my, lebo sme zistili, že študenti, ktorí hrali utláčateľov, si to začali užívať. Nakoniec sme pracovali s ideálom krásy – bol to taký príbeh o body shamingu, čo ale fungovalo výborne pre publikum stredoškolákov.

Divadlo fórum bolo vytvorené ako nástroj na emancipáciu od vnútornej, psychologickej opresie, ale taktiež od tej politickej. Čo vlastne znamená Boalov výrok, že divadlo utláčaných je „skúškou revolúcie“?

Je veľký rozdiel, ako divadlo utláčaných uchopujú skupiny v Latinskej Amerike, ako ho praktizujú komunitné skupiny v Mozambiku a Indii a ako u nás. U nás tým, že veľmi nepracujeme s konceptom nielen revolúcie, ale ani opresie ako takej, je vyznenie pomerne konvenčné. Sám nemám až taký silný revolučný náboj, aký zamýšľal Boal. Pôvodne totiž malo byť divadlo utláčaných využité ako emancipačný nástroj pre negramotných ľudí. Teoreticky má reflektovať realitu a priniesť jej zmenu. Asi by som skončil pri takom klišé, že umenie má možnosť meniť svet, pre mňa však bolo oveľa uspokojujúcejšie vidieť, do akej miery menilo skupinu ľudí, s ktorou som pracoval.

Myslíte, že je táto konvenčnejšia forma na Slovensku podmienená aj traumou z marxizmu, ktorý je ideologickým podhubím Boala?

S tým súhlasím. Divadlo utláčaných je radikálne ľavicový koncept, a teda aj stigmatizovaný. Určite je to do veľkej miery spojené s tým, že transformácia alebo revolučnosť, ktorú divadlo utláčaných v sebe inherentne má, je na Slovensku politicky veľmi výbušná a senzitívna.

Dostali ste sa do nejakých konfliktov pri vašej praxi?

Ani nie tak do konfliktov. Mali sme, samozrejme, diskusie typu individuálne zlyhávanie jednotlivcov verzus systémová diskriminácia, konkrétne pri téme rómskej menšiny. Taká klasika. Ak by som divadlo utláčaných spoznal ako žiak Boala alebo ako človek z Berlína, oveľa menej by som asi zápasil s tým, ako ho vysvetliť ľuďom na Slovensku tak, aby to nebolo provokatívne ľavicové. Zdá sa mi taktickejšie Boalovu metódu predstaviť cez nejaký jemnejší naratív.

Myslíte, že by sa na Slovensku dala táto metóda nejako inštitucionalizovať?

U nás by inštitucionalizácia, obávam sa, znamenala inštitucionalizáciu metódy ako takej, ale nie prístupu, nie politického nazerania na tú metódu. Často totiž vidím ponuky krátkych workshopov divadla utláčaných ako metódy vzdelávania či riešenia konfliktov na pracovisku. Tento prístup je však zjednodušujúci.

Boal hovorí, že empatia zo strany obecenstva môže byť zbraňou v rukách tvorcov. Ako to reflektujete vo svojej praxi?

Skôr ako empatia voči protagonistom alebo problému ako takému je pre mňa dôležité zatriasť prekonceptmi diváka. Sám cítim, že pochádzam z konvenčnejšieho prostredia, a viem, ako mi normy určovali, čo je správne a čo nesprávne, až pokým som tie normy nezačal spochybňovať. Až potom som sa začal približovať k pochopeniu opresie. Pri praxi som zaregistroval, že intervencie obecenstva boli vyvolané ani nie tak empatiou voči hercom či nehercom, ale skôr evokovaním vlastnej skúsenosti.

Veľa sa v divadelníckych kruhoch hovorí o morálnej pozícii tvorcu v zmysle, že by nemal moralizovať skrz estetické dielo. Ako sa s týmto vyrovnávate?

Nesnažím sa v diskusii ukázať, aké má byť vyznenie daného diela priamo na pódiu. Pýtam sa ľudí v kolektíve, s ktorým tvorím, aby mi pomenovali konkrétne miesta, kde vidia to kľúčové prepojenie, mostík medzi individuálnym príbehom a systémovou opresiou. Ak to vnímajú a vedia to potom reflektovať aj priamo počas fóra s obecenstvom, je to pre mňa dostatočne uspokojivé a nemám už ambíciu tlačiť na prílišne vypäté moralizujúce stanoviská.

Na čo sa chcete sústrediť vo svojej ďalšej práci?

Veľmi ma láka robiť s homogénnejšími skupinami, napríklad ísť pracovať s mladými ľuď­mi vo vylúčených komunitách. Alebo s veľmi špecifickými skupinami typu pracovníčok vo fabrikách. Posunúť sa do sociálno­-ekonomických tém, ktoré majú iný politický náboj. Zaujíma ma, ako dokážem koncept opresie sprostredkovať niekomu, kto možno nemá dostatok možností a sebavedomia na to, aby proti nej vystúpil. Chcem pracovať s ľuďmi, s ktorými budem musieť maximálne zjednodušiť Boalov komplexný jazyk. Až tam si otestujem, do akej miery má tento nástroj revolučný potenciál.