Na podzim loňského roku se konalo osmé osloské architektonické trienále. Cílem ročníku s tématem Mise sousedství bylo poukázat na vztah architektury ke každodennosti. Co toto zaměření může v praxi pro urbanismus znamenat, se do Norska vydal zjistit architektonicko-sociologický kolektiv Spolka.
Trienále architektúry v nórskom Osle je špecifické tým, že pravidelne prináša spoločenské témy. Predošlé ročníky sa venovali napríklad téme migrácie (vystavovala sa tu okrem iného druhá verzia Rojavského parlamentu od Jonasa Staala) alebo udržateľnosti a v ostatnom roku téme nerastu v architektúre. Aj preto sme sa s kolektívom Spolka rozhodli, že po niekoľkých rokoch sledovania z diaľky akciu navštívime.
Téma susedstva, hraničiaca so spoločenskými vedami, politikou a architektúrou, v nás vzbudzovala očakávania. Podľa kurátora Christiana Pagha sa ukázala byť aktuálnou hlavne v postcovidovom svete, keď „sa náš životný priestor obmedzil na susedstvo“. Hovorí o každodennosti a stavia aj na trendoch globálneho urbanistického diskurzu, ako je napríklad pätnásťminútové mesto. Na prvý pohľad sa tak môže zdať, že táto téma už neprinesie nič nové. Najmä v našom prostredí sa práve slová ako „susedstvo“ alebo „komunita“ v posledných rokoch …
