Na podzim loňského roku se konalo osmé osloské architektonické trienále. Cílem ročníku s tématem Mise sousedství bylo poukázat na vztah architektury ke každodennosti. Co toto zaměření může v praxi pro urbanismus znamenat, se do Norska vydal zjistit architektonicko-sociologický kolektiv Spolka.
Trienále architektúry v nórskom Osle je špecifické tým, že pravidelne prináša spoločenské témy. Predošlé ročníky sa venovali napríklad téme migrácie (vystavovala sa tu okrem iného druhá verzia Rojavského parlamentu od Jonasa Staala) alebo udržateľnosti a v ostatnom roku téme nerastu v architektúre. Aj preto sme sa s kolektívom Spolka rozhodli, že po niekoľkých rokoch sledovania z diaľky akciu navštívime.
Téma susedstva, hraničiaca so spoločenskými vedami, politikou a architektúrou, v nás vzbudzovala očakávania. Podľa kurátora Christiana Pagha sa ukázala byť aktuálnou hlavne v postcovidovom svete, keď „sa náš životný priestor obmedzil na susedstvo“. Hovorí o každodennosti a stavia aj na trendoch globálneho urbanistického diskurzu, ako je napríklad pätnásťminútové mesto. Na prvý pohľad sa tak môže zdať, že táto téma už neprinesie nič nové. Najmä v našom prostredí sa práve slová ako „susedstvo“ alebo „komunita“ v posledných rokoch začali používať čoraz viac a sú skôr jazykom marketingu a politiky než jazykom architektúry.
Dekonštruovať susedstvo
Povojnová doba priniesla v Nórsku novú politiku bývania a rozšírenie fondu sociálnych bytov. Prorodinná politika však spôsobila, že ľudia žijúci sami nemali prístup k vymoženostiam, akými bolo napríklad sociálne bývanie. V nórskom slovníku tak susedstvo nie je iba trendom posledných rokov, ako je tomu u nás, ale najmä politikou, ktorá si vyžaduje istú dekonštrukciu. Pre kurátora Christiana Pagha sú susedstvá „súčtom každodenných miest, ktoré zdieľame s ostatnými, ale aj kontextom, kde sa vyjavujú štruktúry celej spoločnosti“. Skúmanie týchto štruktúr si však vyžaduje vykročiť za hranice architektonickej praxe – do angažovanej politiky.
Centrálnym miestom diania bola budova múzea v Tøyene, ktoré po vystavaní nového Munchovho múzea ostalo prázdne. Hlavná výstava Misia susedstvo: (Znovu)vytváranie komunít reflektovala potrebu diverznejších, udržateľnejších susedstiev skrz spleť príkladov pod hlavičkou šiestich nosných tém: porozumenie miestam, sociálna infraštruktúra, naše ulice, prírodné susedstvo, reformovanie systémov a umelecké prístupy. Príklady, prevažne zo severnej a západnej Európy, predstavovali urbánne projekty v mierke domu, ulice a štvrte, od mapovania susedstiev cez záznamy atmosfér až po komplexné projekty štvrtí vo Viedni alebo v Kodani. Ako väčšina podobných formátov aj táto výstava narážala na bežný problém architektonických a umeleckých prehliadok – ako z množstva inšpiratívnych príkladov vyskladať jeden konzistentný celok? Je to iba prehľad prístupov, alebo je za tým aj agenda zmeny plánovania?
Inšpiratívnym prvkom výstavy bol „neighborhood lab“, workshopový priestor, ktorý neprinášal konkrétne riešenia, ale povzbudzoval k špekulácii nad tým, ako môžu byť susedstvá prostriedkom k spoločenskej zmene. Návštevníci a návštevníčky boli vyzvaní reagovať na viac než sto pripravených úloh: Ako môžeme využiť ruiny automobilového sveta v postautomobilovej dobe? Aké formáty, udalosti a procesy môžeme vytvoriť, aby sme podporovali zmysluplné a produktívne spory? Aké nástroje môžeme využiť, aby sme sa lepšie počúvali? Práve takéto otázky pomohli dobre pochopiť šírku a komplexnosť diania v jednom susedstve a politiky, ktorých sa život v susedstvách dotýka. Tento priestor tak vystupoval z celej výstavy ako stredobod, ku ktorému je možné sa neustále vracať. Práve tu bola umožnená kolektívna imaginácia a participácia. Avšak takýto prístup si vyžaduje otázku: Ako sa bude s nápadmi narábať? Alebo to bolo celé iba „do vetra“?
Rôznorodosť v praxi
Paradoxne najzaujímavejšou časťou celej prehliadky bol program, ktorý vznikal v spolupráci s Národným múzeom architektúry. Výstava Prichádzanie do komunity sa zamerala na otázku spoločnosti a vylúčenia z nej, teda na to, ako vnímajú rozvoj miest samotári, queer ľudia, feministky, ľudia v pokročilom veku a iné marginalizované skupiny. Hlavným nástrojom komunikácie s divákmi a diváčkami boli originálne texty a manifesty, fotografická a výkresová dokumentácia z archívov, modely a množstvo ťažko čitateľných skíc a záznamov radikálnych architektonických i aktivistických skupín šesťdesiatych až osemdesiatych rokov. Tak anglický feministický kolektív Matrix pôsobil v oblasti interdisciplinárneho kritického plánovania už na začiatku sedemdesiatych rokov. Na otázku, ako sa môže architektúra prispôsobiť novým formám komunity, reaguje množstvo teoretických i praktických úvah. Ani vizuálna, ani ideová reč výstavy neriešili otázku susedstva v klasickom chápaní pojmu, ale posúvali hranice architektúry k bolestivým, často zamlčiavaným problémom spoločnosti, ktoré sú aktuálne aj dnes.
Ďalším miestom diania bol scénografický environment umeleckého a architektonického kolektívu Mycket nazvaný Heaven by Mycket. Význam komunity tu je veľmi citeľný, keďže inštalácia referovala k atmosfére nočného klubu – priestoru priateľského pre všetkých hľadajúcich uvoľnenie, slobodu i zábavu. Myšlienka nájdenia vlastnej komunity je pre kolektív niečím, čo sa dá priamo spojiť s časom, miestom a priestorom. Architektúra sa tak stáva nástrojom na podporu rozmanitosti.
Téma premeny a rastu rezonuje celým mestom, nielen architektonickou komunitou. Oslo kommunes kunstsamling, mestská inštitúcia venujúca sa umeniu vo verejnom priestore, pravidelne podporuje umelecké projekty, ktoré reflektujú mestskú krajinu, takže ich zaradenie do programu trienále bolo logické. V spolupráci s urbanistom Namikom Mačkićom vytvorila choreografka i tanečníčka Mia Habib performatívny projekt ponúkajúci publiku príležitosť zažiť mestský terén novovznikajúcej štvrte Økern skrz intenzívnu umeleckú skúsenosť. Mimo výstavného programu trienále ponúkalo možnosť navštíviť prednášky reflektujúce okrem iného tému komunity a diverzity. Jos Boys, členka spomínaného kolektívu Matrix, prezentovala ich pohľad na kolektívnu prácu a aktivistické činnosti v oblasti dizajnu na podporu rôznych znevýhodnených skupín. Joel Sanders, zakladateľ architektonického štúdia JSA/MIXdesign, predstavil projekt STUD z osemdesiatych rokov, ktorý skúmal gay skúsenosť s verejnými toaletami. Aktuálne pokračovanie, projekt Stalled!, zase hľadá cesty k adaptácii odpočinkových priestorov verejných budov na rôzne telesnosti a znevýhodnenia.
Každodennosť
Cesta do Osla bola komplexným zážitkom vrátane viac než šesťdesiat hodín strávených vo vlaku a na lodi. Okrem výstav a sprievodného programu sme navštívili aj záhradkársku kolóniu, ktorá zásobovala potravinami Oslo v priebehu prvej svetovej vojny, prírodné parky pri pobreží Severného mora alebo súčasnú americkú operu. Uskutočnili sme aj niekoľko rozhovorov. To všetko sa podpísalo na vnímanie trienále. Isté je, že oceňujeme možnosť diskutovať o architektúre ako o spoločenskom odbore nevyčlenenom zo sveta ľudí aj „iných-než-ľudí“. Namiesto technologického optimizmu alebo formálnych diskusií sa trienále v Osle obracia smerom k úžitkovosti, ku každodennosti a k obývateľnosti mesta.
Autorky jsou členky kolektivu Spolka.
Text vyšel v rozšířené verzi v magazínu MAG DA.