Byť eko znamená aj uspať ego

Študovali ste environmentalistiku na Prírodovedeckej fakulte Univerzity Komenského a teóriu a kritiku divadelného umenia na bratislavskej VŠMU. Ako sa stane, že človek s takýmto vzdelaním je dramaturgom v brnianskom HaDivadle?

Môže za to klimatická zmena. Ešte lepšie povedané, všetky antropické aj neantropické javy, ktoré ju spôsobujú, a ďalšie problémy. Bez súčasnej urgencie by som sa spojitostiam medzi ekologickým myslením a divadlom zrejme nevenoval. Bez snahy zaujať postoj a v rámci možností aj konať by HaDivadlo nikdy neprišlo s inscenáciami K antropocénu a Naši, možno ani s Moravským krasom, a už vôbec s „nerastovou sezónou“. Ja by som sa teda o HaDivadlo nemal prečo zaujímať a umelecké vedenie by po plánovanom odchode dlhoročného dramaturga Matěja Nytru nemalo žiadny dôvod zaujímať sa o mňa. Ale klimatická zmena je reálny hyperobjekt, je podhubím desivého komplexného mycélia súčasnosti. HaDivadlo považujem za divadlo, ktoré prostredníctvom inscenácií neagituje, skôr sa snaží ísť do hĺbky a skúma ambivalencie. Klimatickú zmenu, globálnu nerovnosť, fašizujúci konzervativizmus a individualizmus z Brna nenapravíme, ale vnímame ich ako pálčivé problémy a venujeme im maximálnu pozornosť. Občas sa pritom smejeme. To je dôležitý bonus.

V časopise SAD ste v eseji Vstrebávanie a budúcnosť ekodramaturgie na označenie „ekologicky explicitného umenia v divadle“ použili pojem ekodramaturgia. Môžete ho bližšie definovať? A je ekodramaturgia cieľ, ktorý by ste chceli v divadle dosiahnuť?

Ekodramaturgia je podobný výraz ako aplikované divadlo. Ide o intersekcionálny, veľmi široký termín. Americká teatrologička Theresa J. May napríklad do ekodramaturgie zahŕňa všetko, čo v dráme či na javisku súvisí so vzťahom človeka a mimoľudského sveta. Spadá sem napríklad skvelá monodráma Estado Vegetal scenáristky a režisérky Manuely Infante, dokumentárne performancie divadelníkov Silke Huysmans a Hannesa Dereereho aj desivo spektakulárna performancia Union Day 52, ktorá sa konala počas COP 28 v Saudskej Arábii. Materiálny dosah divadla je tiež témou ekodramaturgie. Čiže patrí sem aj koncept ekoscénografie austrálskej dizajnérky Tanje Beer, ktorého hlavnou ideou je myslieť v rámcoch cirkulárneho, teda nerastového modelu tvorby scény. Ekodramaturgia je aj tento rozhovor. Keby som založil vlastné divadlo, takmer určite by sa dotýkalo najmä ekologicky explicitných tém. Škatuľka ekodramaturgie by však bola pre HaDivadlo príliš tesná. V umení podobne ako na Zemi platí, že ekosystémy, ktoré sú členité a rozmanité, sú pestrejšie, lákavejšie, živšie a sú často odolnejšie proti výkyvom rôzneho typu. Ekodramaturgia by preto určite nemala byť cieľom, ale súčasťou budúcich sezón.

Zároveň ale v tej istej eseji píšete, že je takého umenia už toľko, že ani z vašej pozície nie je možné ho obsiahnuť. Nestal sa z ekologického umenia len ďalší predajný artikel?

Čiastočne stal, no na vine nie je kvantita, skôr zámer. Dnes už stojí za to rozlišovať. Vrátim sa ku komponovanému večeru Union Day 52 počas COP 28. Scenáristi doň zahrnuli mnoho zo súčasných imaginatívnych variantov toho, ako môžeme spoločne prežiť na tejto planéte: historické znalosti pôvodných obyvateľov, symbiotické napredovanie miesto evolučného individualizmu, utopický technooptimizmus solar punku aj feministické kritické myslenie. Nehovoriac o multimediál­nom spracovaní, ktoré je ťažké opísať: performatívne tkanie koberca, zborová choreografia zdôrazňujúca kolektívnu kooperáciu, tanec mladej ženy s robotickou rukou a, samozrejme, deti s vlajočkami… Videl som to len digitálne, ale skoro som sa od dojatia rozplakal. Bol to dokonalý kalkul. Ako problém nevnímam iba to, že ide o oslavu schopnosti stať sa spoločnosťou 2.0, ale najmä kontext. Keby niekto takéto posolstvo vytvoril v Prahe a zo svojho hlbokého presvedčenia, tak by som to asi prijal a tešil sa z ďalšej špekulácie o možnej budúcnosti. Keď to vznikne v Saudskej Arábii ako show pre ­privilegovaných, je to ekodramaturgia kapitalocénu, očarujúco hrozivý greenwashing.

Existujú i diskusie o tom, či divadlo nie je zo svojej podstaty neekologické. Nebolo by naozaj ekologickejšie žiadne divadlo nerobiť?

Profesorka anglickej literatúry Una Chaudhuri prišla v deväťdesiatych rokoch s tézou, že moderné divadlo sa odklonilo od ekológie tým, že z prírody spravilo kulisu, ale nevraví, že ho treba zrušiť. Filozofka Donna Haraway je presvedčená, že spojenie vedy, umenia a občianskeho aktivizmu je jednou z esenciálnych symbióz pre ďalšie prežitie. Filozof*ka Timothy Morton vraví, že každé umenie je principiálne ekologické, pretože stretnutie bytosti s umením vždy vyprodukuje veľmi vrstevnatý vzťah, aj keď niekedy na podvedomej či fyziologickej báze. Platón síce vo svojej vízii ideálneho miesta pre život divadlo nechce, ale táto vízia má totalitné črty… Toto je veľmi zjednodušujúce, ale je to moja odpoveď. Vojna je neekologická. Ťažký priemysel je neekologický. Divadlo, ktoré vždy nejakým spôsobom vypovedá o individuálnych, spoločenských, politických, planetárnych vzťahoch a problémoch, aj keď vie mať zbytočne veľký environmentálny dosah, je stále ekologické umenie. Veľké operné produkcie s bohatou scénou, so stovkami kostýmov, ktoré sa hrajú pre hŕstku privilegovaných divákov, sú však už veľmi na hrane. Našťastie sa dnes aj opera dá robiť udržateľnejšie.

Vnímate nejaký rozpor medzi ekologicky udržateľným divadlom a umeleckou slobodou? Mal by podľa vás umelec robiť v tomto ohľade kompromisy?

Pekne to vystihol belgický divadelník Benjamin Verdonck. Tvorcovia robia v procese milión kompromisov. Musia sa vtesnať do rozpočtu, napĺňať isté očakávania, počúvať názory rôznych strán. Prečo by mali ignorovať práve environmentálny aspekt? V Divadelnom ústave Bratislava sme v spolupráci s Inštitútom cirkulárnej ekonomiky vytvorili praktického sprievodcu. V Česku existuje preklad Theatre Green Book, s týmto manuálom pracuje aj Národní divadlo. Ani jeden z týchto materiá­lov nič neprikazuje, publikácie skôr šteklia potenciál preskúmať ďalší, zatiaľ málo obývaný breh. Ide o to nechať do vlastnej tvorivosti preniknúť environmentálne myslenie a objaviť – ako vraví Tanja Beer – nové žriedlo tvorivosti. Kompromis nemusí znamenať obmedzenie umeleckej slobody, ale určite preveruje schopnosť vystúpiť z rutiny a tvoriť inak.

Uvedomujem si však, že na papieri to všetko znie krásne, a tiež, že najhoršie je, ak to ostáva iba na papieri. V českom a slovenskom divadle je možné robiť veci ekologickejšie iba v rámci tristných ekonomických mantinelov, ale dá sa to. Nerastová sezóna v HaDivadle je jeden typ gesta, sezóny Re:cyklus a Re:vízia v Slovenskom komornom divadle v Martine celkom iný. Chcem však dodať, že celá udržateľnosť sa dá zredukovať do jednej vety: „Naozaj potrebujeme tento nový baletizol?“ Odpoveď „áno“ nemusí znamenať, že sme neekologickí, iba to, že ho naozaj potrebujeme. Dôležité je klásť si takéto otázky neustále. Ak si ale dnes scénograf neželá, aby jeho baletizol účinkoval v inej inscenácii, vie ma to stále zaraziť. A také veci sa dejú.

Rozhodli ste sa s klimatickou krízou bojovať tým, že vstúpite do divadla ako praktický umelec. Zároveň sa však prvá sezóna, ktorú v HaDivadle absolvujete ako dramaturg, volá Konec iluzí. Prišli ste nám divadlom ohlásiť nenávratný koniec?

Leitmotív sezóny sa vyformoval ešte pred mojím príchodom. Umelecký šéf HaDivadla Ivan Buraj mi však na prvom sedení nepredstavil žiadny depresívny koncept konca sveta. Iba sme si pomenovali, ktoré z rozborených ilúzií modernity nás skutočne trápia a ktorých sa vzdávame radi. Jednou z nich je aj ilúzia o tom, ako by sme mali správne žiť. Musíme sa kontrolovať, optimalizovať, stretávať sa so svojou tradičnou rodinou, viesť normálny život, byť jasne ohraničený človek, ktorý má svoje ciele, a nebáť sa, pretože vďaka ľudskej prozreteľnosti isto vyriešime všetky hádanky antropocénu… Sezóna Konec iluzí symbolizuje vytriezvenie z niekdajšej populárnej teórie o konci dejín, ktorú priniesol Francis Fukuyama. Samozrejme, že to bolí, ale možnosť zdieľať tieto pocity kolektívne je – aspoň pre nás – istým spôsobom terapie. Nie je to ani nenávratný koniec, ani nový začiatok, je to spoločné pretrvávanie v problémoch, bez snahy o únik, ani keď nevidno za horizont ich konca – „staying with the trouble“, ako by povedala spomínaná Donna Haraway.

Prvým projektom, na ktorom ste sa v HaDivadle podieľali ako dramaturg, bola inscenácia Jenom konec světa. Autorom predlohy je súčasný francúzsky dramatik Jean­-Luc Lagarce. Inscenáciu režíroval umelecký šéf HaDivadla Ivan Buraj, ktorý sa súčasným dramatickým textom doteraz programovo vyhýbal – odhliadnuc od vlastných autorských textov. Podieľali ste sa na výbere tejto predlohy? Môžeme s vaším príchodom očakávať viac súčasných dramatických textov?

Keby bolo po mojom, Ivan režíruje jeden z textov od problematického klasika Gerharta Hauptmanna. Nakoniec som však bol rád, že mu diváci a priatelia divadla v rámci podujatia Otevřené dramaturgie pomohli rozhodnúť sa práve pre Jenom konec světa. Tento text má úžasné literárne kvality, no krotiť ho pre javisko znamená neustále sa konfrontovať s duchom autora. Lagarce totiž napísal tento text o poslednom stretnutí intelektuála Louisa s rodinou v čase, keď vedel, že sám zomiera na HIV. Jeho dráma, plná mohutných literárnych prehovorov, napriek tomu nie je autobiografická. Pre divadlo by bolo najideál­nejšie radikálne hru preškrtať, zachovať iba jadro, vytvoriť dynamickú inscenáciu, a tým spomínaného ducha autora zabiť. Prijať túto v niečom aj trochu zlomyseľnú hru s časovosťou však bola omnoho väčšia výzva. V tomto sa, myslím, režisér Buraj a dramatik Lagarce stretli a porozumeli si. S každým súčasným textom by sa to stať nemohlo. Treba dodať, že Ivan po nasledujúcej, päťdesiatej sezóne v HaDivadle končí. Očakávať sa preto nedá nič. Mne osobne sa tento stav páči presne v rovnakej miere, ako ma znervózňuje.

V marci mala premiéru inscenácia Queer Runner [viz recenze na straně 11 – pozn. red.]. Ako tá zapadá do sezóny s názvom Konec iluzí?

Niekedy okolo roku 2000 sa zdalo, že heteronormatívna perspektíva sa nadobro rozpúšťa. Prešlo pár rokov a spoločnosť sa opäť začala deliť na základe ideologického presvedčenia. K tomu niekto, napríklad slovenská vláda a mnohí občania, nepochopiteľne radí aj otázku LGBTQI+ identít. Chceli sme, aby sa tejto látky zhostil niekto z komunity, kto sa zároveň témou queerness zaoberá už dlho. Queer Runnera napísal autor a filmár JQr na objednávku HaDivadla. Vznikol intertextuálny, ľahko autobiografický a lyrický text, v ktorom sa miešajú rôzne esencie. Tragický osud Alana Turinga, Blade Runner, Alica v krajine zázrakov, kozmológia, umelá inteligencia, emócie, živočíšnosť a kontrola. Permanentné testovanie miery „normálnosti“ a „inakosti“ je niečo, s čím sa queer identity stretávali a stretávajú každý deň bez ohľadu na mieru ich geniality. Existuje vôbec možnosť uniknúť pred týmto tlakom? V spolupráci s výtvarníkom Janom Matýskom, hudobníčkou Natáliou Plevákovou, majstrom trikov Alešom Hrdličkom a kolektívom herečiek a hercov sme následne hľadali príslušnú queer formu. Nakoniec sa zrodilo čosi ako mystické sci­-fi, v ktorom replikant Alan prechádza rôznymi testami, aby spoznal svoju sexualitu, ľudskosť a zmietol zo stola binárne myslenie.

Akú úlohu zohrala v procese umelá inteligencia?

Turing výrazne prispel k debate o budúcnosti umelej inteligencie. Veril, že stroje raz budú myslieť a prežívať čosi ako emócie, aj keď celkom inak ako ľudia. Bál sa však – a v päťdesiatych rokoch 20. storočia oprávnene –, že keď niečo takéto bude tvrdiť homosexuál, nikto to nebude brať vážne. Od jeho nútenej chemickej kastrácie prešlo sedemdesiat rokov. Až tak veľa sa nezmenilo. Ľudia z ­LGBTQI+ komunity sú stále ľuďmi druhej kategórie. Nemajú rovnaké práva ako heterosexuáli, navyše ich osobné prežívanie, intimita aj spoločenský život sú politickou témou identitárov a politických strán s národnou orientáciou. Rozhoduje sa o nich bez nich, ako by to boli objekty, povedzme stroje. Queer ľudia v súčasnosti, podobne ako roboty v sci­-fi literatúre, vedú svoj nekonečný emancipačný boj. Táto paralela nás zaujala. Odhliadnuc od toho sme v procese experimentovali aj s klišé a využili dostupné textové editory umelej inteligencie. Vznikla postava Trivie, ktorá je učiteľkou, pestúnkou, strážkyňou, interface aj autorkou rapového battle. Nie je dobrá, zlá ani dokonalá, a dokonca prežíva isté emócie. Myslím, že to zvláda so šarmom, napriek tomu, že funguje len na báze ChatGPT 3. Štvorku sme použiť nemohli. Prišli by sme o špecifickú autorskú poetiku. Bez chybovosti, zvláštnej komótnosti vyjadrovania, zadrhávajúcej štylistiky by použitie umelej inteligencie bolo málo queer, príliš straight, čiže by stratilo zmysel.

V HaDivadle aplikujete takzvanú otvorenú dramaturgiu. V dramaturgickej rade nefigurujú len členovia divadla, ale aj ľudia z kultúrneho prostredia, ktorí pomáhajú vytvoriť program sezóny. Čo tento koncept prináša? Postrehli ste počas svojho pôsobenia v divadle aj nejaké negatíva?

Byť dramaturgom v súčasnom HaDivadle neznamená plniť si vízie ani byť demiurgom, ani napĺňať príkazy umeleckého vedenia, ale snažiť sa byť hlasom v polyfónii kolektívneho uvažovania. Sezónu tvoria rovnocenne umelecké vedenie, dramaturgička a dramaturg, dramaturgická rada, oslovení tvorcovia. K výberu sa môžu vyjadriť návštevníci Otevřené dramaturgie aj súbor. Získavame tým možnosť uvažovať v nových konšteláciách a máme k dispozícii kvantum naozaj pestrých dramaturgických námetov. Tento rok spolupracujeme s teatrologičkou Karolínou Plickovou, dramatikom Arnoštom Goldflamom, dramaturgom Matyášom Dlabom a prekladateľom Michalom Kotroušom. Škoda len, že si tie najlepšie námety vyžadujú autorský prístup, ktorý nezodpovedá časovosti jednej sezóny ani aktuálnym možnostiam divadla. Predsa len, HaDivad­lo je stále zriaďované činoherné divadlo. Úlohou je produkovať kultúru, a nie scénicky bádať. Negatívom je aj to, že moje dlhodobo nastrádané dramaturgické sny možno budú musieť naďalej spať v šuplíku. V HaDivadle byť eko niekedy znamená aj uspať vlastné ego. A to vie byť ťažké. Avšak za iných okolností by k symbióze asi nedošlo.

Ako sme už spomenuli, sezóna 2023/2024 v HaDivadle má názov Konec iluzí. Čo môže nastať po sezóne s takýmto názvom? Kam sa uberajú vaše rozhovory v súvislosti s nasledujúcou, päťdesiatou sezónou?

Polstoročie HaDivadla bude trochu interregnum, verím, že oprostené od všetkých morbídnych symptómov. Divadlo sa zahĺbi do seba. Bude zrejme bez zábran a nostalgicky kĺzať spomienkami, trúchliť za končiacou érou. Zároveň bude myšlienkovo ohmatávať novú víziu. Dnes už vieme, že väčšie či menšie performatívne spomínania, teda stretnutia s istým umeleckým rámcom, prebehnú v Prostějove aj v Brne. V niekdajšom Národnom dome, Kabinete múz, Alfa pasáži, Šelepke, snáď všade, kde HaDivadlo pôsobilo. Jednu inscenáciu naštuduje jeden z niekdajších dlhoročných členov divadla a pôjde o adaptáciu doposiaľ nespracovaného diela českého zlatého fondu. Možno pomôže malá nápoveda. Dva tisíce slov. Ako sa s divadlom rozlúči umelecký šéf ešte hľadáme. Rovnako vyberáme tretí titul a tím inscenátorov. Zaleží to aj od toho, ako sa bude vyvíjať výber nového vedenia HaDivadla, kto povedie divadlo do ďalšej fázy. Takže spomínané zahĺbenie sa neprinesie rezignáciu na svet okolo, skôr utvorí priesečník – spoznávanie minulosti je jednou z možných príprav na budúcnosť. Budúca sezóna preto bude pomenovaná Sezona 50: Obzory.

Dobre poznáte slovenské divadlo a momentálne pôsobíte na českej divadelnej scéne. V ktorých oblastiach vidíte najväčšie rozdiely medzi divadlom v Česku a na Slovensku?

V minulosti fungovalo delenie na emocionálne sýte slovenské divadlo podľa vzoru Stanislavského a odvážne, brechtovským odstupom a formálnou nápaditosťou charakteristické divadlo z Česka. Tento rozdiel sa príchodom mladšej strednej a najmladšej generácie tvorcov, ktorá si divadlo robí po svojom, vyparil. Dnes divadelníci študujú kade­-tade, nasávajú inšpirácie z rôznych strán aj médií alebo vplyvy ignorujú, hľadajú svoju víziu, tvrdohlavo ju napĺňajú. Hľadanie národných špecifík je preto skôr umelé, je to zvláštny konštrukt. Rozdiel vnímam najmä v nastavení kultúrnej politiky, vo financovaní, v produkčných rámcoch a tiež vo vzťahu ku kultúre. Kým v Česku sa peniaze z plánu obnovy reálne použili na podporu živého umenia a pomohli tvorcom financovať projekty či uchádzať sa o rôzne štipendiá, na Slovensku ostali kdesi zmrazené. Na Slovensku by asi brnianske Centrum experimentálneho divadla nemalo šancu. Experiment nemá hradiť mesto, patrí na okraj! Ale taký Fond na podporu umenia by som za grantové systémy pod záštitou ministerstva kultúry nevymenil.