Autorská subjektka Ivany Topitkalovej sa pohybuje na chúlostivej hranici medzi dojatím a zhrozením zo sveta prežiareného slnkom a simultánne pohlcovaného požiarom. Vytrhnutá z času, preblikávajúca medzi fatamorganickou minulosťou a neuskutočniteľnou budúcnosťou, hľadá účel a význam svojho bytia v zástupnom jazyku ikon a kultových obrazov. V tele zloženom z citácií a odkazov preberá pocity ako krabicu cudzích fotografií zachytávajúcich niečo dôverne známe, a pritom unikavé. Každý moment živosti, intimity či dotyku je referenčný, mediovaný. Žiaden obraz nie je dôveryhodný, ani sa tak netvári. Všetko v tomto svete je dočasné, neisté, situované na pomedzí, samotná subjektka netuší, či zničenia alebo znovuzrodenia. A predsa sa opakovane pokúša načrtnúť súvislosti medzi rozpálenou planinou, po ktorej tancujú záblesky katastrofy, a záležitosťami srdca.
Richard L. Kramár
the uncanny, sigmund freud
superficial party
som peripetia
som opak peripetie
som kostol
arabská ruža
azyl pre úbohých
som spasiteľský syndróm
anticipácia náhody
som bdelé vnímanie tela
dotyk rúk v nechtovom salóne
je neopísateľne intímny
rovnako ako hlásenie v dopravnom servise
o srnke ktorá sa pasie pri ceste
identita je palimpsest
vrstvená
a prepisovaná
všetko čo milujem a k čomu cítim nostalgiu
je v hockneyho obraze a bigger splash
som chlórovaná voda v bazéne
postava ktorá tam nie je
život postavený na nostalgii
na spomienke ktorá je fiktívna
bola som tam vždy
ako americké leto
ako beverly hills blond
reklamný billboard
ako pamela anderson bez make-upu
vizuálna …
