V záplave umelo optimistických predvolebných sloganov a fotografií sa Strana zelených v Prahe rozhodla pre originálny krok – venovať priestor na svojich billboardoch umeniu. Diela výtvarníkov tak načas dekorujú verejný priestor. Prepojenie formy billboardu a umenia nie je nové, spojiť výtvarné umenie s kampaňou politickej strany je však neobvyklé a v Čechách sa zrejme jedná o prvý takýto pokus. Napriek svojej originalite ostáva myšlienka problematická.
Billboardy prenikli do našej vizuálnej skúsenosti pomerne nedávno. Sú pre nás akýmsi symbolom modelu spoločnosti, ktorá pripúšťa pluralitu produktov súťažiacich o našu priazeň – produktov spotrebných alebo ideologických. U mnohých ľudí však nie sú obľúbené. Pravdepodobne je to dané ich akumulovaním v priestore a ich obsahmi, ktoré často až zosmiešňujú inteligenciu diváka. Bez ohľadu na to, aký k nim verejnosť zaujíma postoj, je však ich stratégia účinná: atakujú naše vedomie aj nevedomie.
Toto efektívne médium preto preniklo aj do sféry vizuálneho umenia. Prehustenie verejného priestoru reklamami rôzneho charakteru vyvoláva rozličné umelecké reakcie. Jednou z nich je stratégia privlastnenia si formy billboardu a využitie jeho vizuálneho jazyka na komunikovanie iných odkazov, ktoré spochybňujú, prípadne vyvracajú etablovaný status quo.
Billboardy využíva vo svojej tvorbe ako formu umenia vo verejnom priestore v súčasnosti mnoho umelcov a umelkýň. Často si volia kontroverzné témy, ktoré majú za cieľ zneisťovať, klásť otázky a ponúknuť témy na diskusiu. Využitím billboardu sa totiž publikum rozšíri na rôznorodú a náhodnú vzorku. Americká umelkyňa Barbara Kruger napríklad pracuje s čiernobielymi fotografiami ženských tvárí, ktoré dopĺňa spochybňujúcimi nápismi, ako napríklad: „Tvoje telo je bojisko.“ Umelecká aktivistická skupina Guerrilla Girls na billboardoch predstavuje štatistiky týkajúce sa poddimenzovaného zastúpenia ženských autoriek v zbierkach umeleckých inštitúcií.
Svojím dielom umiestneným na rotujúcich billboardoch vo Viedni nedávno vyvolala škandál srbská umelkyňa Tanja Ostojić. Ako reakciu na obraz G. Courbeta vytvorila fotografiu detailu ženského tela v spodnom prádle s dizajnom vlajky EU, aby poukázala na elitárstvo tohto zoskupenia a túžbu patriť doň. V čase, keď Rakúsko preberalo v EU predsedníctvo, vzbudilo dielo veľkú pozornosť, bolo o ňom referované ako o pornografickom a nakoniec bolo z verejného priestranstva odstránené. Tento cenzorský zásah samozrejme vyvolal ešte väčšiu diskusiu.
Najznámejším umeleckým billboardovým projektom v Čechách a na Slovensku je Billboart Gallery Europe v koncepcii kurátorky Miry Keratovej. Billboardové médium je transformované na galerijnú plochu a umožňuje tak autorom a autorkám umiestniť svoje diela do ulíc. Projektom s politickým zameraním bola výstava Donaumonarchie, zaoberajúca sa fenoménom prežívania historickej nostalgie. Výstava sa svojským spôsobom zapísala do slovenských dejín, keď vyvolala pohoršené reakcie Slovenskej národnej strany aj Matice slovenskej a dokonca žalobu na autora Michala Moravčíka. Moravčík totiž vystavil fotografiu nálepky zobrazujúcej mapu veľkého Uhorska s nápisom Magyarország. Paradoxne tak umenie, ktoré skúma nacionalizmus, bolo nacionalistami za nacionalizmus označené.
Umelecké nie
Umenie vo verejnom priestore býva účinné, ak niečo spochybňuje, zneisťuje divákov, niekedy provokuje. Podáva vlastnú umeleckú víziu založenú na slobodnom autorskom prejave a vystupuje samo za seba. Umelecké billboardy pražskej Strany zelených, ktoré predstavujú diela českých výtvarníkov, sami za seba nevystupujú. V línii predvolebnej kampane sú chápané ako zástupné symboly politickej orientácie istej strany. A tým sa vlastne vyčleňujú zo súčasného chápania politického umenia.
Z umeleckého hľadiska tu existuje niekoľko problematických miest. V prvom rade je tu nezmazateľná spomienka na prepojenie umenia s politikou „Strany“ v minulosti, ktorá vyvoláva negatívne reakcie. Týmto konotáciám sa v postkomunistických krajinách nevyhne ani umenie, ktoré s akoukoľvek straníckosťou nesúhlasí a nesúvisí. Druhým problémom je sloboda umeleckej výpovede. Tá u billboardov Strany zelených nie je narušená priamo, keďže sa nejedná o diela na objednávku, ale je sekundárne narušená práve zasadením do kontextu straníckeho príspevku k volebnej kampani. Dalo by sa teda povedať, že takéto umenie je prenesené z oblasti voľného umenia do oblasti umenia užitého, a to v doslovnom význame slova. Takéto umelecké diela tiež nemôžu spochybňovať a zneisťovať – stratili tento potenciál vložením sloganu a najmä loga.
Umenie má však mnoho foriem a ani táto diskusia ako asi každá diskusia o umení nemôže byť čierno-biela. Neskúmam tu kvalitu daných umeleckých diel. Tiež nespochybňujem ich estetické a oživujúce pôsobenie vo verejnom priestore. Netvrdím, že umenie nemá sprostredkúvať pokojne aj jednoznačný odkaz a nemá mať politické významy, spochybňujem však práve prepojenie umenia s politickou stranou. Ako teoretička umenia musím povedať razantné: nie!
Občianske áno
Druhou stranou je pohľad občiansky. Podľa slov Jana Wünscha zo Strany zelených, jedného z autorov návrhu umeleckej billboardovej kampane, nápad vznikol práve znechutením nad podobou predvolebných vizuálov a úvahami, ako vstúpiť do verejného priestoru kultivovanejšie: „Komerční a politické billboardy považuji za urážku lidské důstojnosti a demokratického systému. Pokud jsou to ony, podle nichž se občané rozhodují o tom, jak se budou chovat a koho budou volit, je to velmi smutné. Navíc považuji za velmi pochybné, když se veřejný prostor stává výhradním rejdištěm komerčních aktivit... Do ulic patří umění a svobodná lidská tvořivost.“
S týmto stanoviskom určite veľká časť verejnosti súhlasí. Pokiaľ je nápad myslený úprimne, je priam žiadúce, aby občania povedali jednoznačné: áno!
V tejto diskusii však nie je dôležité, kto má pravdu. Oba prístupy si nájdu svoje publikum v laických i odborných kruhoch, keďže aj umelci a umelkyne spadajú do množiny občanov. Musím však na záver uviesť skeptickú pripomienku slovenskej výtvarníčky Evy Filovej, ktorá ako paródiu na predvolebné súperenie umiestnila v uliciach Bratislavy billboard s textom: Voľby sú ako orgazmus. Príliš veľa sa od nich očakáva.
Autorka je doktorandka dějin umění se zaměřením na současné politické umění na UK v Praze.