Ucho v tvare gramofónu

Kurátor Dušan Brozman, autor výstavy s ná­zvom Andrej Bělocvětov – tvorba z let 1939––1997 vo výstavnej sieni Masné krámy v Plzni, usporiadal rozsiahle dielo tohto plodného umelca do viacerých období. Keďže šesťdesiatými rokmi v umelcovej tvorbe sa zaoberala výstava Galerie kritiků v Prahe v roku 2006, sú v tomto prípade zastúpené najmenej. Výstava začína v pravej bočnej lodi galérie, kde sú umiestnené diela z ranného obdobia, ktoré sa podľa slov kurátora „nesú v duchu klasického tvaroslovia“. Výnimočným dielom z týchto rokov je surrealistická plastika – tzv. Hlava blázna (1943): na zlatom pozadí je z pletiva vytvarovaná ľudská tvár, v ktorej visia šaškovské roľničky a torzo Spasiteľa. Nasleduje druhé obdobie, zahŕňajúce päťdesiate roky. Maľoval vtedy portréty ľudí, ktorí mu boli najbližší, prvú manželku Stanislavu, dcéru Andreu a najlepšieho kamaráta Josefa Sudka. Práve jeho hutný obraz pod názvom Portrét pána S (1952–53) s prísnym pohľadom akoby „dohliadal“ nad celou bočnou loďou výstavnej siene. Komorné zátišia maľoval Bělocvětov v podstate počas celej svojej tvorby. Z tejto časti výstavy vyniká svojou nostalgiou a jemnou poetikou hlavne Zátišie vo fialovom (1954), zapožičané zo zbierky Národnej galérie. Ku koncu päťdesiatych rokov sa priklonil k informelu a s ním súvisiacej gestickej maľbe. Obrazy sa odkláňajú od jemného ru k opisu, vznikajú diela s odvážnymi ťahmi a viacerými vrstvami. Diela musíte pozorovať dlhšie a s väčším odstupom, aby sa jednotlivé škvrny zliali a odhalili samotný motív. Visí tu aj obraz Matka s mŕtvym dieťaťom, znázorňujúci nahú matku, ako sa snaží zo zeme zdvihnúť bledé, chladné telo mŕtveho dieťaťa; výjav má naturalistické časti podané odvážnou maľbou.

Portrét ženy s veľkými očami, blond vlasmi a špicatými ústami predstavuje umělcovu druhú manželku Magdu (1965). Reprezentuje síce šesťdesiate roky, kedy sa začal venovať aj drippingovej maľbe, samotný portrét si však zachováva skôr „picassovsko-klasicistické“ črty, a hoci má pokojnejší rukopis, cítime v diele zvláštne „napätie“ pri modelovaní objemov.

Od sedemdesiatych rokov sa dostala autorova surrealistická obrazotvornosť na nové pole pôsobnosti, prepojila sa totiž s rozprávačským talentom Bělocvětova-karikaturistu. Dobrým príkladom tohto smerovania je Šeříkový Sudek (1974), na ktorom rozoznávame prudkými ťahmi hrubého štetca namaľovanú nejakú tvár s klaunovským nosom a predimenzovanými ústami. Všimneme si aj jeho ucho v tvare gramofónu, je to skrytý odkaz na návštevy umelca u Sudka, kde sa hlavne počúvala hudba. Za zmienku stojí aj tajomný akt ženy v ružovofialových tónoch s hlavou, čo pripomína kravskú lebku s perlami okolo krku. Farebnosťou je nežný, výrazom, prudkosťou ťahov, celkovou kompozíciou a vyzývavým postojom modelky zasa agresívny, trochu sarkastický a hlavne drsný, keď si uvedomíme, že ide o jeden z najklasickejších námetov v dejinách umenia.

Iný svet

V druhej časti výstavy, ľavej lodi výstavnej siene, ako by sa človek ocitol na výstave iného umelca. Všetky maľby sú rázom vzdušné, presvetlené, farby začali žiariť a dominantnou sa stala čistá, ale chladná biela. Vystavené diela sú z autorova posledného obdobia. Obrazy ako Sisyfos (1989), Tanec smrti (1992) a Hlava ženy (1997) svojou vitalitou, pevným rukopisom a žiarivými farbami akoby prekonali záťaž a úporný boj minulých rokov a dosiahli ku sklonku umelcovho života takú „melancholickú“ radosť.

Putovaním výstavou vidíme jasné zmeny v autorovom štýle tvorby, námetoch a farebnosti. Nájdeme v jeho dielach odkazy na svetoznámych umelcov ako Pabla Picassa, Jacksona Pollocka či Willema de Kooninga. Práve túto rôznorodosť tvorby Andreja Bělocvětova výstava približuje.

Autorka studuje dějiny umění na UK v Praze.