Osmašedesáté bienále v Benátkách přináší klaustrofobní pocity, propojení 3D technologie s renesancí i jiné porovnání s historií, neviditelnou výstavu i pocit, že se nic nemění, přičemž stejně jako holubích exkrementů i trajektorií touto monumentální přehlídkou by mohlo být nekonečné množství.
Pôvodne sa v redakcii A2 objavil nápad porovnať The 54th International Art Exhibition of the Venice Biennale s Prague Biennale 5. Avšak pri všetkej úcte k usporiadateľom a tradícii oboch spomenutých podujatí sa jednoducho porovnávať nedá, alebo si takú trúfalosť nedovolím. Už len pre historický kontext, keďže pražské bienále sa zrodilo v roku 2003, to benátske má náskok 108 rokov, čo je dosť dlhý čas na vybudovanie pevného mena. Ďalším faktom je, že Benátky sú tým najstabilnejším miestom na výstavu, keďže je to miesto, ktoré sa nemení. Na rozdiel od Prague Biennale, ktoré v minulosti bolo nútené viackrát zmeniť svoje priestory. A myslím si, že čo sa týka tohtoročného umiestnenia v pôvodne kancelárskych priestoroch priemyselnej socialistickej stavby, organizátori si už vypočuli dosť a netreba viac pridávať. Stačí raz zažiť…
Na druhej strane aj z Benátok sa budem chvíľu regenerovať. Premýšľam, či existuje človek, ktorý počas návštevy Benátskeho bienále absolvoval všetky výstavy, expozície všetkých krajín a všetkých zúčastnených umelcov. Jednak je potrebné prebiť sa obrovským kvantom lepkavých turistov, ktorí si prišli zlízať v Benátkach zmrzlinu a pofotiť San Marco, a navyše treba byť odolný voči mierne klaustrofobickému charakteru miesta, ktoré sa časom takmer vôbec nemení. A treba aj dobrú mapu. Takže kto by teraz očakával komprimované všeobecné info o všetkých pavilónoch a výstavách v Benátkach, má smolu. Vybrala som len tie, ktoré naozaj zaujali, a pre ostatné, ako to v živote býva, neostalo v týchto riadkoch miesto.
Púť na Kalváriu v 3D
Zo sprievodných výstav roztrúsených po celom meste je silným zážitkom návšteva kostola San Lio. Najmä pre toho, kto má rád spojenie renesančného umenia flámskeho maliara Pietera Bruegela (1525–1569) s 3D technológiou. Autorom je Lech Majewski (1953), ktorý premietal aj na 54. ročníku Bienále v roku 2007 svoj film Blood of a Poet (Krv básnika). Tohtoročná expozícia má oveľa komplexnejšie poňatie, ako sa na prvý pohľad zdá. Na hlavnom oltári sú umiestnené dve plátna, na ktorých sa premietajú sekvencie z Majewského filmu The Mill and the Cross (Mlyn a kríž, 2011), inšpirované obrazom Pietera Bruegela Púť na Kalváriu (1564). Po bočných stranách kostola sa na obrazovkách premietajú v imerzívnej atmosfére 3D spracovania dramatické situácie súvisiace s detailnými výjavmi Bruegelovho obrazu.
Vzniká tu kontroverzná a kritická situácia, keď sa pri oltári ako mieste, kde kňaz vzdáva vďaku Bohu a kde prináša nepoškvrnenú obetu, objavujú výjavy znázorňujúce mučenie a trestanie v mene viery.
Rodeného Benátčana stráži ochranka
Uprostred pokojných zelených záhrad Giardini sa v talianskom Padiglione Centrale nachádza kurátorský výber Bice Curiger ILLUMInazioni – ILLUMInations. Švajčiarska kurátorka použila chytľavý, ľahko zapamätateľný a dobre znejúci názov, aj keď s ošúchanou témou svetla ako dôležitého prvku v umení a dnes už klišé myšlienky spolupráce umelcov z celého sveta. Domnievam sa však, že pre podujatie takýchto rozmerov (83 participujúcich umelcov) nie je žiaduce zaťažovať divákov s problematizujúcejšou témou.
Aj v talianskom pavilóne nachádzame spojenie a zároveň prelínanie súčasného umenia a histórie. Nachádzajú sa tam totiž tri slávne obrazy benátskeho renesančného maliara Jacopa Tintoretta, ktorého majstrovstvo práce so svetlom spája kurátorka s ústrednou témou.
Holubia taxidermia
Od roku 2008 platí v Benátkach prísny zákaz kŕmenia holubov v dôsledku ich akútneho premnoženia. Maurizio Cattelan (1960), Talian žijúci v New Yorku, možno práve preto zo San Marca presťahoval 2000 holubov do centrálneho talianskeho pavilónu. Predtým ich však vypreparoval. Holuby sú všade. Na potrubí, nad dverami, na nosných trámoch, na stropných oknách, na fasáde, všade. Pod názvom Turisti už v roku 1997 vystavil Cattelan v talianskom pavilóne vypchaných holubov a pridal k nim aj napodobeninu holubích exkrementov ako ironickú analógiu k turistom, ktorí cestujú každé dva roky do Benátok a zanechávajú tam po sebe svoje výlučky.
Najprv som nerozumela, prečo sa tu holuby objavili opäť. Až kým som si neprečítala jeden rozhovor s Cattelanom, kde sa kriticky vyjadruje k Bienále. Podľa neho v podstate každé vyzerá rovnako. „Nikto by nepostrehol, že vystavujem to isté dva ročníky po sebe. Takže som inštaloval holubov a holubie výlučky, aby som dokázal, že všetko na tomto mieste sa zastavilo.“
Dialóg a jeho dysfunkcia
Mnohé diela, ktoré som v Giardini zhliadla, niesli v sebe istú rozpoltenosť, dualitu, skrátka vznikala tam nejaká bipolárna konfrontácia. Dielo Hippy Dialectics (Ourhouse) (Hippy dialektika [Náš dom], 2010) Angličana Nathaniela Mellorsa (1974) je veľmi svieža elektronická inštalácia, ktorá vám zanechá na tvári jemný úškrn. Dve ľudské robotické hlavy s humanoidným vzhľadom spojené prameňom vlasov vedú nezmyselný schizofrenický dialóg, ktorý sa zredukuje do minimalistického áno-nie.
Rozdvojenosť, nenávisť k sebe samému a schizofrenický vzťah ľudského jedinca a strojovej entity, ktorých hranice sú stále napínané, posúvané a takmer nerozoznateľné. Celý kórejský pavilón patrí Lee Yong-baekovi (1966) a jeho komplexnej tvorbe. Pozostáva zo 14 multimediálnych prác zahŕňajúcich video, fotografiu, skulptúry, maľbu alebo zvukové inštalácie, ktoré poňal ako jedno veľké dielo s názvom The Love is gone but the Scar will heal (Láska zmizela, ale jazva sa vylieči).
Súsošie, ak tak môžem nazvať dva nadrozmerné objekty vyrobené zo špeciálneho plastu, s názvom Pieta: Self-hatred (Pieta: seba-nenávisť, 2011) predstavuje dve entity odkazujúce na kresťanské reminiscencie. Jedna socha naznačuje ľudskú existenciu a druhá svojráznu robotickú figúru, kde v bojovej pozícii ľudská existencia dostáva robota na kolená a uštedruje mu ranu do tváre.
Ďalšie dielo z kórejského pavilónu Inbetween Buddha and Jesus (Medzi Budhom a Ježišom, 2002) je zrkadlo v rozkošne prezdobenom zlatom ráme, spoza ktorého sa na displeji zobrazuje hlava trpiaceho Ježiša s tŕňovou korunou prelínajúca sa s portrétom Budhu v blaženom, spokojnom rozjímaní. Tento meniaci sa obraz dvoch náboženských ikon je situovaný približne na úroveň divákovej tváre, takže keď sa postavíte pred zrkadlo, efemérny dvojobraz božstiev splýva s vaším odrazom v zrkadle. Stávate sa ikonou. Ale keďže pýcha predchádza pád, celej expozícii dominuje obrovská pieta s názvom Self-death (Ja-smrť, 2008), kde v náručí triumfálneho robota umiera porazený, vyčerpaný ľudský tvor ako definitívne finále tejto ľudsko-strojovej rozpačitej symbiózy. Yong-baek v tomto diele ironicky, avšak so skrytou nostalgiou akoby vzkriesil čapkovské dystopie do Rossumových univerzálnych robotov.
The Invisible Pavilion je naozaj neviditeľný
O Neviditeľnom pavilóne som sa dozvedela až po návrate z Benátok na webe. Aj napriek tomu, že som ním vlastne po celý čas prechádzala, diela som nezhliadla. Ide o kurátorský projekt Simony Lodi, ktorá je umeleckou riaditeľkou turínskeho Share Festivalu, ktorý od roku 2005 sonduje a vystavuje umelecké prieniky svetom internetu a nových médií. The Invisible Pavilion je halucinačným zážitkom nového vnímania sveta skrze informačný tok do neviditeľnej reality, keď človek prechádzajúci priestorom Bienále vníma dva heterogénne svety. Simona Lodi predstavuje deväť autorov a umeleckých skupín, ktoré sa zaoberajú širokým spektrom aktivít súvisiacich s internetovým umením, so street artom, s pop-net kultúrou či hacktivizmom. Talianska skupina IOCOSE s obľubou šíri po internete rôzne hoaxy alebo realizuje rozličné pouličné intervencie, čím sa nič netušiace publikum ocitá v rôznych sémantických úskaliach. REFF (RomaEuropa FakeFactory) je (ne)istá forma falošnej kultúrnej inštitúcie využívajúca reprodukciu, remix, plagiarizmus, apropriáciu a ďalšie zo širokej škály novomediálnych postupov a stratégií na ľubovoľné a slobodné znovuobjavovanie reality. Ďalším z participujúcich je umelecké duo Les Liens Invisibles, ktoré sa zabáva podrývaním a spochybňovaním populárnych sociálnych sieťových platforiem, využívajúc rôzne subverzívne umelecké a aktivistické stratégie.
Tento pseudovýstavný pavilón ako tušená aura neviditeľného umenia v podobe site specific rozšírenej reality funguje na báze aplikácie pre (nie každý) mobilný telefón. Potrebujete však operačný systém Android alebo Symbian, do ktorého si stiahnete a inštalujete požadovanú aplikáciu, aby ste mohli tieto neviditeľné diela zhliadnuť. A podobne ako ja, nie všetci sú entuziastickými používateľmi najnovších mobilných softvérových výmyslov, preto pre mnohých divákov tieto diela ostávajú neviditeľnými v explicitnom význame slova neviditeľný. Na druhej strane mohol byť alternatívny neviditeľný výstavný priestor príjemným vytrhnutím zo zaužívaného kontextu a zo spomínanej nemennosti tohto historického miesta.
Ešte malý kritický postreh na záver. Pokojnú atmosféru a božský pokoj v zelených Giardini prerušil hlučný tank prevrátený pred americkým pavilónom. Táto americká záležitosť pôsobila veľmi rušivo. Alebo: Táto rušivá záležitosť pôsobila veľmi americky?
Autorka je teoretička nových médií.