Současná hudba představuje rozlehlou a nepřehlednou oblast, ať už jde o rozmanitost žánrů či možnosti nástrojů a technologií. Velkou výzvou pro současné výzkumníky a výrobce hudebních instrumentů jsou tzv. nová hudební rozhraní, která by umožňovala skloubit jednoduchost a intuitivnost užívání se širokou škálou zvukových možností.
„Robiť hudba“ sa dá všelijako. Nie každý má však dosť trpezlivosti na poctivé vybrnkávanie stupníc. V dobe rozšíreného syndrómu poruchy pozornosti môže najmä hľadačom nových zvukov pripadať čas potrebný na dôstojné zvládnutie klasického nástroja nekonečný, obzvlášť ak je výsledkom driny predsa len trochu obmedzené zvukové spektrum. Trénovaní hráči môžu namietať proti invázii novodobých samoukov do sféry hudby, no lákavým možnostiam elektroniky je ťažké odolať. Na druhej strane, na známom klišé o nude sálajúcej z pohľadu na strnulé siluety laptopových muzikantov „čítajúcich e-maily“ tiež niečo bude. Kancelársky dizajn výpočtovej techniky inšpiruje asi len málokoho k strhujúcej performance. Čo s tým? Našťastie, na riešeniach sa intenzívne pracuje.
Poézia algoritmov
Vo svojej novej koncertnej šou vytvára Björk so svojím ansámblom zvuky nielen pomocou aplikácie pre tablet momentálne najväčšej IT firmy, ale na pódiu vidno v akcii aj viacero ďalších podivných inštrumentov. Počítačom ovládané obrie kyvadlá – gravitačné harfy, zvukovo vyladené bzučiace blesky z Teslových cievok, interaktívny okrúhly stôl Reactable… Islandská diva (a newyorská rezidentka) je dnes zrejme najznámejšou inovátorkou, ktorá dokáže v hudbe vynikajúco zúročiť výstupy inžinierskych experimentov. „Jej“ nástroje pritom nie sú technologickou exhibíciou, ale skôr rôznymi podobami poetického spojenia estetiky a materiálov tradičného sveta so sofistikovanými algoritmami. Samozrejme, nie je na to sama – za vznik nástrojov vďačí viacerým spolupracovníkom, ktorí sa venujú výskumu na špičkových univerzitách alebo v softvérových firmách.
Svižne sa rozvíjajúca disciplína máva rôzne názvy – dizajn hudobných rozhraní, nástrojov či zvukovej interakcie. Pri pohľade na web každoročnej konferencie New Interfaces for Musical Expression je až prekvapivé, koľko vynálezcov sa tejto oblasti venuje. Zrejme preto, že – ako postrehol ktorýsi z nich – navrhovanie objektov slúžiacich nášmu vyjadrovaniu sa zdá byť podstatnou súčasťou civilizácie. Nové hudobné interfejsy sú výzvou pre výskumníkov v tom, ako dokážu skĺbiť intuitívnosť a jednoduchosť ovládania so šírkou zvukových možností. Výroba svojráznych nástrojov už samozrejme istú tradíciu má (spomeňme len futuristov či Harryho Partcha), no dostupnosť výkonnej techniky tento jav výrazne akcelerovala.
Svojím spôsobom do extrému túto tendenciu dotiahol Ranjit Bhatnagar, brooklynský umelec, ktorý si dal záväzok, že rok čo rok zasvätí každý februárový deň vzniku nového hudobného nástroja. Šialenú ideu sa mu darí úspešne realizovať už piatu sezónu, aj keď je to vždy sprevádzané riadnou dávkou adrenalínu. Niektorým jeho výtvorom by sa hodili nálepky „dada“ či „lo-fi“, iné sú rafinovanými programátorskými kúskami. Dobrý nápad je však vždy nutný, či ide o veľkú zápalku s kontaktným mikrofónom na (nehoriacom) konci, „8-bitové husle“, ktoré vďačia za svoj hranatý tvar laserovej rezačke, alebo píšťaly vymodelované v počítači a vyrobené na 3D tlačiarni. Medzi divácky najvďačnejšie patrí miniatúrny elektrický klavír, ktorého základom je sladké želé.
Nástroj ako otvorené laboratórium
Na prestížnej Columbia University zase pôsobí Jaime Oliver (nezamieňať si s kuchárskou celebritou podobného mena), tvorca tzv. Tichého bubna (Silent Drum). Objekt, na pohľad naozaj pripomínajúci bubon, má namiesto blany natiahnutý kus elastickej textílie. Pohyby rúk stláčajúcich čiernu látku zboku sníma kamera, ktorá posiela dáta na spracovanie počítaču. Softvérový „mozog“ performerovu aktivitu interpretuje a následne mení na zvuk. Nastavenie môže byť pri každej „skladbe“ iné: určité postavenie prstov spúšťa rôzne sample, moduluje zvuky alebo prepína scény. Nástroj tak prestáva byť len mechanickým predĺžením hráčovho tela, ale stáva sa interaktívnym procesom, otvoreným laboratóriom. A keďže návod na výrobu je dostupný aj online, každý šikovný „kutil“ si môže zostrojiť svoj tichý bubon a naprogramovať si ho podľa svojich predstáv.
Hoci v istom bode treba prestať svoj nástroj vylepšovať a je dobré sa na ňom naučiť hrať (nech už to znamená čokoľvek), je zrejmé, že virtuozita môže mať dnes rôzne úrovne: popri hráčskej aj konštruktérsku, programátorskú a zvukovo-dizajnérsku. Výsledkom experimentovania môžu byť detské hračky či zábavné aplikácie, ale aj zariadenia pre profesionálnych hudobníkov. A aj keď skeptici tvrdia, že všetko tu už bolo, dizajn interaktívnych rozhraní vyzerá bez preháňania ako predzvesť novej éry hudby.
Autor je hudebník, dramaturg a šéfredaktor časopisu ¾.