Vražda a dokument

Projekty zoskupenia Berlin sa vždy viažu na konkrétne mesto. Vychádzajú z dokumentárneho materiálu, ale (našťastie) tu to nekončí. Mestá a miesta predstavujú na základe spracovania ultralokálnych námetov, na ktoré počas výskumu natrafili. Robia to s ľahkosťou a fantáziou, bez lipnutia na čo najpravdivejšej reprezentácii „skutočného“, a tým aj bez rozpakov, zbytočnej opatrnosti a z toho prameniacich kŕčov. Realita je servírovaná ako čosi plastické, a teda prirodzene pokrivené procesom prenosu. Dá sa povedať, že pozornosť sa tu sústredí práve na možné spôsoby artikulácie a komunikácie, a teda aj na nové formy divadelnosti. Obraz, ku ktorému takto dospievajú, je priznane podmienený, manipulovaný priamo pred zrakmi divákov. Okrem príbehu sa pomedzi riadky a pixely deje to, že obraz, hoci dokumentárny, je viac vizuálny než reprezentatívny. Médium prenosu je na scéne prítomné rovnako ako zobrazovaný príbeh a autori strácajú privilegovanú pozíciu oka, ktoré sa díva, ale samo je neviditeľné. Hranica medzi fikciou, iróniou, zveličením a dokumentom vôbec nie je jasná. Je to tak dobré, že sa chcete pýtať: je toto ešte divadlo?

Fini-le!

Land’s end je súčasťou cyklu Horror Vacui, v ktorom pomocou priestorovej videomontáže prebiehajú fiktívne stretnutia ľudí, ktorí sa nikdy nevideli. Príbeh sa odohráva v meste na belgicko-francúzskej hranici, ktorého názov bol v projekte zmenený. Belgičanka si objedná vraždu svojho manžela u nájomného vraha z Francúzska. Medzi miestnymi obyvateľmi sa šíri podozrenie, ale trvá dlhý čas, kým sa vyšetrovateľom podarí získať dôkazy. Vražda rezonuje pomedzi lokálne absurdity vyplývajúce z prítomnosti hranice: nájomný vrah je zadržaný vo Francúzsku, žena v Belgicku. Aby mohol prebehnúť spoločný proces, súd zasadá v dome, ktorým hranica geograficky prechádza.

Predstavenie má niekoľko rovín – formálnych, aj dejových: rovina aktu vraždy a súdneho procesu (naživo hrané scény), rovina výpovedí (filmová projekcia), inštalácia v priestoroch mimo scény. V hraných scénach účinkujú neherci, jazyk predstavenia plynulo prechádza z francúzštiny do holandčiny, a to u oboch hlavných postáv, hoci vrah je Francúz a žena flámska Belgičanka. Ťažko povedať, či táto tekutosť jazyka a prepínania kódov kontrastuje s bielou deliacou čiarou v súdnej miestnosti, alebo je len jej iným vyjadrením. Vrcholná scéna a možné rozuzlenie totiž vyznie ako jazykové nedorozumenie. Kľúčovú vetu „Fini-le“ žena pri súde vysvetľuje ako „Skonči to“, kým vrah tvrdí, že ju pochopil ako „Skonči ho“, teda ako príkaz k vražde, nie k ukončeniu akcie. Súd je tak modelovou situáciou toho, aké dôsledky môže mať, keď do seba narazia dve interpretácie holej vety. Je len na divákovi, aby si poskladal vlastnú pravdu.

Texty naživo hranej časti vychádzajú zo súdnych zápisníc, ale neznamená to, že by ich presne reprodukovali. Sú zjavne dramatizované, hybridizované ďalšími (napríklad Kafkovými) metatextami. Filmová rovina predstavenia pozostáva z niekoľkých paralelných projekcií. Na začiatku sa premieta na kompaktnú plochu. Striedajú sa tu zábery na krajinu, hranicu, ktorá ňou prechádza, a výpovede obyvateľov o tom, čo pre nich znamená v praktickej každodennosti. Sú to často vyhranené, absurdné obrazy: „Časť strechy, ktorá je na francúzskej strane, sme vymenili minulé leto, ale na tú belgickú nám zatiaľ úrady nevydali povolenie.“ Na to povie sused: „To je zvláštne, väčšinou to dlhšie trvá Francúzom.“ Vzájomné stereotypy a obmedzenia plynúce z prítomnosti neviditeľnej čiary sú evokáciou toho, v akom prostredí sa udalosť stala. Ani veľmi nezáleží na tom, ako sa to mesto v skutočnosti volá.

Hýbanie obrazom

Plocha sa potom rozdelí na päť samostatných projekcií. Je to zvláštny moment, keď je obraz na scéne manipulovaný fyzicky a takmer hrubo – zmenou a posunutím projekčnej plochy namiesto zasahovania do obrazu v jeho zdroji. Odvtedy každá z plôch predstavuje priestor jedného vypovedajúceho, len v jednej sa nakrátko zjaví ďalšia postava. Vlastne takmer vždy, keď už má divák pocit, že prečítal situáciu a pochopil formálne rozloženie scény, objaví sa niečo, čo mu túto istotu rozhodí. Projekcie sa nakrúcali v rôznych priestoroch a v rôznom čase. Postavy sú však snímané pod takým uhlom a ich výpovede zostrihané tak, aby to na scéne pôsobilo ako stretnutie v reálnom čase. Ilúziu jednotného času pritom neprestajne spochybňujú priestorové rozdiely v jednotlivých projekciách – farba stien, svetlo, nábytok za hovoriacimi. Fiktívnosť stretnutia nie je maskovaná, skôr sa v tmavých medzerách medzi jednotlivými projekciami objavuje ďalšia hranica. Ironická, vtipná a krutá nemožnosť reagovať na druhého. Každá z postáv hovorí do prázdna, ale zároveň s niekým anonymným, kto nepočuje, a hovorí bez hlasu. Každý síce hovorí, čo chce, a kamera zachytáva, čo bolo skutočne povedané, ale postavy absolútne strácajú kontrolu nad zmyslom svojich výpovedí v kontexte ostatných. Strih a konfrontácia výpovedí vedľa seba môže úplne zmeniť pôvodný význam, prekrútiť ho, ironizovať. Vďaka tomu, že sú medzi projekčnými plochami tmavé medzery, je divák neustále upozorňovaný na to, že ide o fiktívne stretnutie a fiktívnu koherenciu. Určitým spôsobom je to dekonštrukcia moci strihu v priamom prenose.

Medzi jednotlivými projekciami vzniká rytmus, ktorý je na rozdiel od filmu priestorový. Akcia sa prevažne, hoci nie výlučne, odohráva na jednej premietacej ploche. Objavuje sa teda otázka, čo sa medzitým deje na ostatných štyroch. Kým niekto hovorí, ostatné projekcie sa nezastavia, len postavy na nich zmĺknu, počúvajú, nevedia, čo s rukami, smrkajú, odskočia si. Priestorovým rozmiestnením projekčných plôch, ktorých rozmery sú vymedzené presne pre jedno telo, získavajú postavy na scéne akúsi perzonifikovanú prítomnosť – ani filmovú, ani divadelnú. Sú hmotnejšie a prítomnejšie, ale nie sú živé a nemôžu z rámca vystúpiť. Je to vlastne lacný trik, ale aj tak táto zvláštna forma prítomnosti spôsobuje, že diváka baví pozerať sa aj na scény, ktoré by z dokumentárneho filmu boli pravdepodobne vystrihnuté: scény čakania na slovo, kým niekto iný hovorí, pozerania do zeme, nevedenia čo s rukami, rozpakov, nudy, neistoty. Práve tu sa telesnosť postáv a ich prítomnosť manifestuje obzvlášť presvedčivo.

Tretiu rovinu predstavenia tvorí inštalácia strojov a podivných mechanizmov na princípe ozubených kolies. Nachádza sa mimo scénu a divák ňou prechádza pred vstupom na predstavenie. Až postupne začína chápať, že stroje sú imaginatívnym rozvedením určitých detailov z predstavenia, kde sa len mihnú v slede scén. Napríklad obrovský stroj na celú miestnosť, ktorý jednu po druhej posúva zo zásobníka cibule po bežiacom páse do ohradeného stredu – konštrukcie z pletiva, odkiaľ schytá spŕšku rozdrtenej cibule krk naťahujúci divák. Stroj je reakciou na vetu nájomného vraha zo súdnej zápisnice: „Rozplakala sa príliš rýchlo, musela použiť cibuľu.“ Je tu sústava fénov, ktoré visia zapnuté vedľa seba nad kanálom vody, čo ilustruje jeden zo spôsobov, ktorými sa žena pokúsila zabiť svojho muža. Je tu rotujúci vertikálny prierez auta, z kufra ktorého trčia nohy v bielych ponožkách.

The lure of the real

Z nejakého dôvodu sa v mediálnom čase pribúdajúcich a čoraz dostupnejších obrazov objavuje posadnutosť skutočnosťou: filmy a knihy „podľa skutočnosti“, reality show, domáce videá, pretrvávajúca popularita dokumentárnych projektov v divadle i filme. Skutočné je prezentované a produkované ako niečo, čo sa deje samo o sebe, mimo médií a mimo umeleckých intencií. Médiá spoluvytvárajú predstavu surového materiálu a zároveň sa naň s chuťou vrhajú, zvyšujúc tak svoju sledovanosť. Zdá sa, že tento kolotoč funguje ako aktuálny spoločenský fetiš, počítajúci s istou dávkou diváckeho voyeurizmu. Okrem toho možno vo fascinácii skutočnosťou vidieť recykláciu strateného raja. Nárek za stratenou autenticitou, čistou, neredukovanou a nereprodukovanou skúsenosťou, ktorá už nie je projektovaná za geografické hranice civilizácie do krajín divochov, ale za hranice médií.

Berlinu z Antverp sa vo svojich projektoch darí hranice ľubovoľne presúvať. Namiesto dogmatického presviedčania o tom, čo je skutočnosť, ukazujú, čo všetko sa dá so skutočnosťou robiť. Akými všemožnými spôsobmi sa dá uchopiť a čo sa v momente dotyku deje.

Autorka je kulturní antropoložka.