Následující text přináší pohled na díla slovenských autorek, jejichž hlavním tématem jsou různé podoby paměti a vzpomínání. V tomto kontextu je rovněž reflextována divadelní hra Rabínka, se kterou bude Slovenské národní divadlo poslední dubnovou neděli hostovat v pražském Divadle Komedie.
Počítanie rokov, striehnutie na výročia a následné pripomínanie udalostí a osobností je pevne zakorenené v našej kultúre, preto sa občas stáva, že oslavy nejakých výročí sa zvrhnú a revolúcie pripadnú na výročia iných revolúcií a podobne. Ale pri spomínaní nemusí ísť len o prevraty. Pripomínanie môže byť obranným procesom proti zabúdaniu, a tiež inšpiračným potenciálom pre rôzne umelecké aktivity. V posledných rokoch zvlášť vystupuje pripomínanie zabudnutých žien.
V slovenskom kultúrnom kontexte je v tejto oblasti kľúčová najmä práca združenia a vydavateľstva Aspekt. Okrem konferenčných zborníkov a výberových antológií pripomína polozabudnuté texty slovenských autoriek a dáva ich do kontextu ženského hnutia. Prvou antalógiou bola čítanka Hany Gregorovej Slovenka pri knihe (2008). Obsahuje výber textov, pričom najrozsiahlejšie sú úryvky zo Spomienok, prvýkrát vydaných posmrtne v redakcii jej dcéry v roku 1979.
Aspekt prináša aj alternatívne pohľady na ženy slovenskej literárnej histórie, najmä cez autorské projekty Jany Juráňovej. Jej Misky strieborné, nádoby výborné (2005) sú divadelnou hrou, v ktorej ožívajú hlasy štúrovských žien, múz i manželiek obrodencov. Slávni muži sú na javisku prítomní len ako busty a ich repliky pozostávajú z citátov vlastnej korešpondencie. Prehovory žien sú fikciou, často novou interpretáciou listov ich mužov. Juráňová v románe Žila som s Hviezdoslavom (2008) prinavracia hlas aj manželke Pavla Országha Hviezdoslava, pani Ilone Országhovej „Hviezdoslavovej“. Hlavný dej tohto komorného psychologického románu sa odohráva po básnikovej smrti, je rámcovaný cestou pani Országhovej do Prahy na slávnostné odhaľovanie manželovej busty, ale spočíva v spomínaní na spoločne prežitý život.
Slovenka doma i na cestách
V roku 2012 uplýva sedemdesiat rokov od smrti Terézie Vansovej a aj pri tejto príležitosti vychádza v Aspekte jej čítanka. Nachádza sa v nej okrem výberu z korešpondencie biografie jej manžela a historickej novely aj originálny cestopis Pani Georgiadesová na cestách (Veselý cestopis: do Prahy na národopisnú výstavu). Tento text je osviežujúcim pohľadom na slovensko-české i slovensko-uhorské vzťahy v roku 1895. Cesta sa začína doma v jedálni v Tisovci, kde pani Georgiadesová musí presvedčiť svojho muža, aby ju na cestu vzal so sebou. Po tejto prekážke jej už nič nestojí v ceste, aby podrobne opísala svojimi očami – očami nadšenej i jednoduchej slovenskej vlastenky – cestu vlakom cez polovicu Slovenska, kúsok Rakúska, Moravu až po vytúženú Prahu. Praha je zobrazovaná ako ideálne miesto, kde všetko dýcha slovanskou minulosťou i prítomnosťou. Radosť Slovákov z toho, že mohli prísť na národopisnú výstavu, je miestami až smiešna. Ilustruje to napríklad ich nadšenie počúvať češtinu pri prehliadke Pražského hradu: „Keď sme vkročili do dvorany, opýtal sa nás sprievodca, či nám má rozprávať po česky a či po nemecky. Jednohlasne sme zvolali, že po česky. Aspoň raz, myslím si, je Slovač jednej mysle a neťahá jeden čihy a druhý hota.“ Na čítanke je potešiteľné aj to, že neprináša texty holé, ale zaodeté sprievodnými štúdiami Marcely Mikulovej.
Bratislavčanka v transporte
Sedemdesiat rokov uplynulo aj od prvých židovských transportov zo Slovenska. V tejto súvislosti intenzívne rezonuje meno Gizi Fleischmannovej, bratislavskej Židovky, ktorá sa pred vojnou stala predsedníčkou slovenskej sekcie ženskej sionistickej organizácie WIZO, po roku 1939 koordinovala vysťahovalectvo Židov, bola pracovníčkou štátom zriadenej Ústredne Židov a od roku 1941 vedúcou osobnosťou ilegálnej pracovnej skupiny, v rámci ktorej pôsobili aj niekoľkí rabíni, aj sekularizovaní Židia. Podplácaním štátnych úradníkov sa snažili zastaviť transporty, podporovali pracovné tábory na území Slovenska, aby Židia nemuseli byť vysťahovaní do neznáma, zbavení občianstva – a následne zavraždení.
O tejto žene vyšla životopisná kniha historičky Kataríny Hradskej Gizi Fleischmannová: Návrat nežiaduci (2012). Predstavuje Fleischmannovú v kontexte jej doby, snaží sa objektívne pomocou historických prameňov popísať činnosť, ktorú vykonávala, ale zároveň ju priblížiť ľudsky, napríklad skrz spomienky jej preživších príbuzných alebo spolupracovníkov. Kladie aj otázky, na ktoré história nemôže dať odpoveď, a tak zostávajú nezodpovedané. Publikácia je cenným príspevkom k pripomínaniu slovenských osobností aktívne bojujúcich proti holokaustu, ale jej forma vyznieva rozpačito – na historickú štúdiu je v nej málo odkazov na pramene, na literárnu biografiu je v nej priveľa skutočností nesúvisiacich priamo s osobou Fleischmannovej.
Divadelné spomínanie
V marci tohto roku mala v Slovenskom národnom divadle premiéru hra Rabínka, napísaná Annou Gruskovou a režírovaná Viktóriou Čermákovou, ktorá je tiež pokusom o pripomenutie Gizi Fleischmannovej. Grusková nezvolila klasický činoherný prístup, ale hru koncipovala ako mozaiku utvorenú z Fleischmannovej korešpondencie, dobových dokumentov a zo starozákonného príbehu o kráľovnej Ester. V hre účinkujú iba ženy, v niektorých scénach však hrajú aj mužské postavy. Hra je bez poznania historického kontextu ťažko zrozumiteľná, čo do istej miery kompenzuje obsažný program, ktorý presahuje svoj rámec – pomerne podrobne informuje o rôznych aspektoch holokaustu v súvislosti so Slovenskom. Jeho súčasťou je aj staršia verzia hry a list autorky Anny Gruskovej svojej postave a múze Gizi Fleischmannovej, písaný na jej stodvadsiate narodeniny. Vysvetľuje v ňom, prečo sa ňou tak intenzívne zaoberá: „Dôvodov je viac, jedno však viem isto: dali ste hĺbku mestu, v ktorom žijem. Pripútali ste ma k nemu. Prisťahovala som sa do Bratislavy pred vyše dvadsiatimi rokmi, ale stále som si k nej nevedela nájsť vzťah. Až cez Váš príbeh som naplno pochopila prečo: toto mesto žije na povrchu, lebo nemá substanciu, korene. Všetko zdanlivo prebieha tak ako inde, ale to, čo tu vzniká, ľahko aj mizne. Stavba dôležitá pre pamäť tohto miesta, pre jeho genia loci, sa spakruky zbúra, akési indiferentné čudo bez problémov vyhúkne takmer cez noc napriek protestom mnohých. Ako často počúvam ten istý príbeh: niečo dobré, nové sa s obrovskou námahou a entuziazmom spustí – a potom to narazí na plytčinu, rozbije sa to, rozplynie sa to. Množstvo energie nadaných ľudí nenájde odozvu, a tak po čase upadnú do zvláštnej letargie. Česť výnimkám!“
Gruskovej hra je podľa mňa dobrým pokusom o zakorenenie Bratislavy, je pripomenutím osobnosti, ktorá neupadla do letargie, hoci jej projekt narazil na niečo oveľa vážnejšie ako obyčajnú plytčinu – na nacistickú ideológiu. Fleischmannovej projekt nemohol byť úspešný, ale jej vytrvalosť a presvedčenie môžu byť zdrojom inšpirácie pre tých, ktorým dnešná situácia v Bratislave, na Slovensku, v Európe či vo svete nie je ľahostajná. Ak je divadelné spracovanie osudu Gizi Fleischmannovej kontroverzné a provokatívne, presne také má byť, keď má rozvíriť širšiu verejnú diskusiu o holokauste a osobnostiach, ktoré sa s ním na Slovensku spájajú. Divadelnou hrou sa pripomínanie osudu Gizi Fleischmannovej nekončí, pripravuje sa o nej dokumentárny film, ktorý by mal byť v kinách koncom tohto roka, a Grusková o nej píše aj román.
Terézia Vansová zomrela v roku 1942 ako uznávaná slovenská spisovateľka, Gizi Fleischmannová za dva roky skončí v jednom z transportov, jej návrat bude nežiaduci a nikdy sa nenájde miesto jej posledného odpočinku. Osudy týchto žien utvárala doba, v ktorej žili – pre obe bola prvá Československá republika príležitosťou, aby nezostali len manželkami a matkami. To, že si ich v tomto roku pripomíname, nás nabáda uvažovať o ich osudoch, inšpirovať sa nimi a hlavne nezabúdať.
Autorka je komparatistka a slovakistka.