Výzvy typu „zapojte sa, staňte sa súčasťou“ už prekvapia len málokoho, a to tak v marketingových stratégiách, ako aj v umení. Poučení diváci sa najlepšie spoznajú tak, že pred tým, ako sa usadia v prvých radoch, radšej sa opýtajú uvádzača, nakoľko v predstavení hrozí interakcia. Očakávanie toho, že zrazu zasvieti ostré svetlo do publika, niekto nás bude ťahať na pódium alebo na nás aspoň niečo vyleje, sa už stáva prirodzenou súčasťou diváckej výbavy. O to viac poteší, ak sa stane, že interakcia nie je použitá ako samoúčelné gesto a okrem samotného prekračovania hraníc medzi javiskom a publikom otvára otázky súvisiace s danou témou, alebo presnejšie: namiesto ilustrácie témy sprostredkúva jej rozporuplnú skúsenosť.
Na Stanici ŽilinaZáriečie sa posledný júlový víkend konal siedmy ročník festivalu Kiosk. V ročníku s ústrednou témou „sebereflexia“ boli rôzne formy interaktivity v programe zastúpené snáď ešte výraznejšie, než v minulosti. Dve predstavenia pritom vybočili zo samoúčelného prekračovania hraníc podľa donekonečna recyklovaných poučiek o aktivizácii diváka vybočovali, boli predovšetkým Bakkeia – Dancing on the Edge Petra Šavela a kolektívu, a The Painted Bird Pavla Zuštiaka a súboru Palissimo.
V prvej menovanej inscenácii najskôr sledujeme troch tanečníkov, ktorí pri pokuse dotýkať sa a komunikovať navzájom vždy znovu stroskotávajú. Bezpečie vzdialenosti, odkiaľ sledujeme nedotiahnutosť a míňanie sa, však náhle zmizne – tanečníci vstupujú medzi publikum a pokúšajú sa dorozumievať: môže ísť o neúnosne dlhý pohľad do očí, opretie hlavy o niekoho plece, odpitie z cudzieho piva. Namiesto opatrne slušného vťahovania do predstavenia podľa princípu „môžete sa prejaviť akokoľvek, hlavne sa prejavte“ je divák vystavený tomu, od čoho by radšej udržal odstup – zadýchaným a upoteným telám. Radi zatlieskame námahe tanečníkov a možno sa nadchneme rozborom toho, čo sme videli, no neočakávame, že budeme vystavení fyzickým následkom divadla.
The Painted Bird: Amidst (Part II) je druhá časť trilógie Pavla Zuštiaka, pôvodom slovenského choreografa, pôsobiaceho v USA. Predlohou predstavenia je rovnomenná novela Jerzyho Kosińskeho z roku 1965 (v češtine Nabarvené ptáče, 1995), ktorá zachytáva drsné putovanie chlapca po bližšie neurčenom vidieku v stredovýchodnej Európe počas druhej svetovej vojny – chlapec je vystavený zvrátenostiam a permanentnému ohrozeniu. V Amidst sa súčasťou scény stáva celé publikum. Na začiatku vchádzame do priestoru vyplneného parou, kontúry sú nejasné, veci a vzdialenosti je potrebné naučiť sa rozoznávať. Nie je tu nič, kde by sa dalo usadiť, žiadny oporný bod alebo zvuk. Ľudia zostávajú stáť, nerozhodne čakajú, čo sa stane. V rôznych častiach priestoru sa objavujú projekcie, ktorých význam je nedovysvetlený: fotografie z náhrobných kameňov, mapa bojového územia, abstraktná animácia tela v pohybe. Hneď ako sa okolo tanečníkov vytvorí kruh sledujúcich divákov, spochybnia ho a vrhnú sa medzi nich. Rôzne formy prechádzania, hľadania voľnej cesty a pretláčania sa davom sú základom choreografií.
Diváka to stavia do ambivalentnej pozície. Na jednej strane chce vidieť, byť súčasťou nepredvídateľného diania alebo chce sledovať celok choreografie z odstupu. Na druhej strane, pri náhlych a rozhodných presunoch tanečníkov, sa cíti ako prekážka, snaží sa predvídať presuny, pozorovať reakcie ostatných a sám si je vedomý, že je pozorovaný. Tento mix zvedavosti a zároveň neistoty, či určitej neohrabanosti, celkom presne vystihuje skúsenosť z ocitnutia sa na novom mieste. K internalizácii chlapcovej skúsenosti putovania dochádza využitím elementárnych prostriedkov – zážitkom z priestoru a z pohybu v ňom. Estetická kvalita a neexplicitnosť všetkých zložiek (projekcií, choreografií, hudby) spôsobujú, že uchopenie témy sa neredukuje na fascináciu hrôzou. V napätí medzi surovosťou príbehu a prepracovanou estetikou predstavenia sa namiesto toho odohráva čosi komplexné, vďaka čomu začíname tušiť, že hrôza sa dá nebezpečne ľahko pochopiť cez krásu.
Autorka je kulturní antropoložka.