Nenápadné dianie

Desať rokov súčasnej slovenskej prózy

Situace posledních deseti let slovenské prózy v mnohém připomíná dění na české literární scéně: autoři stále tvoří pod vlivem postmoderny devadesátých let, anebo akcentují subjektivní identitu, případně kolektivní paměť. Texty variují již známá schémata a nemají celospolečenský dopad.

Pri textoch posledných desiatich rokov sa môže zdať, že deväťdesiate roky sú v slovenskej próze viac­menej uzavreté, hoci vplyvy postmoderny sú tu stále prítomné, rovnako ako sa v nej neustále pohybujú ich ústrední aktéri. Zotrvávajú tu v podobe experimentálnej línie, ktorú najzreteľnejšie reprezentujú prózy Petra Macsovszkého, či debutujúceho prozaika Erika Šimšíka. Z týchto rokov presahuje línia písania, sústreďujúca sa na konštruovanie príbehu, založenom na budovaní tajomnej atmosféry a práci s pointou. Z textov, iniciovaných svojho času poviedkovou tvorbou Pavla Rankova a Petra Krištúfka, možno pripomenúť prózy Mareka Vadasa situované do exotického prostredia rovníkovej Afriky.

 

Chýbajúce texty­-udalosti

V poetologicky a hodnotovo diferencovanej štruktúre sa stále pohybujeme v rámcoch li­terárneho diania nastaveného po roku 1989. Naďalej sme konfrontovaní s predstavou „bezdejinnosti“ našich čias. K premenám dochádza nenápadne a spontánne, skôr na synergetickej báze. Nemáme texty­udalosti, ktoré zásadne menia stav vecí, ale skôr texty, postupne obmieňajúce možnosti a postupy ponúkané aktuálnou súčasnosťou a literárnou tradíciou.

V súčasnej slovenskej próze došlo k dvom viditeľným posunom, ktoré umožnili identifikovať jej špecifiká oproti predchádzajúcemu obdobiu. Do popredia sa dostáva riešenie osobnej identity, vymedzovanej od najosobnejších rámcov až po historicko­spoločenské kontexty, či pokus artikulovať niektoré aspekty aktuálnej reality.

Vzostup tematizovania problémov spojených s identitou v súčasnej próze potvrdzuje rozvoj autobiografického písania, realizujúceho sa v dvoch podobách. Prvou je smerovanie k uceleným príbehom individuálnej alebo kolektívnej pamäti. Úspešné sú napríklad posmrtne vydávané prózy Jána Roznera, tematizujúce vzťah moci človeka v historicko­spoločenských podmienkach pohnutého 20. storočia. Na podobne osnovanom konflikte privátnych a „veľkých“ dejín, s častým uplatňovaním rodovej skúsenosti, sú postavené prózy Ireny Brežnej, Jany Bodnárovej a Jaroslavy Blažkovej. Druhú polohu autobiografického písania tvoria analytické prieskumy vlastného ja, pričom sa osvojuje predpoklad postštrukturalistického pôvodu, že písanie o sebe je vždy „sebafikciou“ utváranou procesom písania. Patria sem Alta Vášová, Etela Farkašová, Veronika Šikulová, či Mila Haugová.

Problémy identity sú formulované i vo feministickej próze, ktorá je súčasťou slovenskej prózy minimálne od polovice deväťdesiatych rokov. Popri prehodnocovaní rodových stereo­­typov v súčasnom spoločenskom, ale i historickom kontexte, tu nachádzame otvorené tematizovanie ženskej telesnosti a sexuality – najmä v knihách Jany Juráňovej a Uršuly Kovalyk.

 

Na ceste aj v regióne

K „identitnej“ línii súčasnej prózy, kde autobiografická skúsenosť smeruje k formovaniu generačnej výpovede, patria prozaické texty autorov mladších ročníkov, ktoré vychádzajú zo žánrového pôdorysu románu výchovy. Prekvapivo tu revitalizujú opozíciu domova a cudziny, ktorú slovenská literatúra tematizuje prinajmenšom od medzivojnového obdobia. V procese formovania identity a zvládania sveta v knihách prozaičiek, akými sú Svetlana Žuchová, Zuska Kepplová, Mária Modrovich alebo Michaela Rosová, zohráva výraznú úlohu pobyt v cudzine a s ním súvisiace stavy odcudzenia, samoty a straty životného ukotvenia. Prozaička Ivana Dobrakovová v zbierkach poviedok Prvá smrť v rodine (2009) a Toxo (2013), ako aj v románe Bellevue (2010), zdanlivo čerpá z rovnakých tematických východísk. Jej protagonisti, v priamom i prenesenom zmysle, nečelia výzvam udomácniť sa vo svete. Snažia sa skôr prekonať nepomenovateľnú hrôzu presakujúcu spod banálnych situácií a zápasiť o svoj životný priestor.

Protiváhou týchto próz „na ceste“ sú texty ukotvujúce svojich hrdinov v dôverne známom regióne, ktorý je súčasne intenzívne prežívaný a skúmaný – ide o prózy Maroša Krajňaka, Jána Púčeka, či debutanta Petra Balka.

 

Únava zo subjektu

Pri vzťahu a prezentovaní skutočnosti sa dôraz kladie na silný subjekt, ktorý rôznymi postupmi demonštruje svoj odstup od reality, prípadne ju rozdrobuje na zlomky situácií, nálad, atmosfér a lyrizujúcich detailov. Tieto tendencie vidíme u Jany Beňovej, Zuzany Cigánovej, či Moniky Kompaníkovej.

Ironický odstup od zobrazovaného sveta, ktorý pôsobí v texte ako konštitutívny princíp a v groteskných modifikáciách smeruje k podčiarknutiu absurdity a vytrateniu zmyslu ľudskej existencie, nachádzame v diele Ballu, v románe Petra Macsovszkého Mykať kostlivcami (2010), ako aj v románoch Jaroslava Rumpliho. Irónia a skepsa určujú rozprávanie v posledných prózach autorov staršej generácie, napríklad u Pavla Vilikovského a Stanislava Rakúsa. Konfrontácia s nevraživou realitou v ironicko­tragickej modulácii charakterizuje písanie Máriusa Kopcsaya.

Ďalším spôsobom, ako zdôrazniť odstup od sveta, ktorý nesie „vážne“ významy, je využívanie štruktúrnych postupov populárnych žánrov a vnášania fantaskných motívov do „realistického“ diania. Tento postup nachádzame v prózach Viliama Klimáčka, ktoré tematizujú špecifiká slovenských spoločenských pomerov. U Víťa Staviarskeho štruktúry populárnej literatúry rámcujú príbehy zo života na sociálnej periférii. V prózach Ondreja Štefánika zasa sprevádzajú žánrové postupy detektívky tematizovanie životnej krízy jeho antihrdinu.

Posledné desaťročie prinieslo v próze pokusy o objektivizujúce historické romány. Zameriavajú sa najmä na udalosti 20. storočia, no neposúvajú sa z rámca tzv. „eurorománu“ – v zahraničí konvertibilného a kultúrne komodifikovateľného písania, ktoré však neponúka nič iné ako „politicky korektný“ pohľad na historické dianie v „stredoeurópskom regióne“. Typickými predstaviteľmi sú napríklad Peter Krištúfek a Peter Juščák.

Momentálne možno hovoriť predovšetkým o prevládajúcej únave z dominantného subjektu, ktorý neustále analyzuje svoje postavenie vo svete. Najnovšie vznikajú texty, zaujímajúce sa aj o iné príbehy ako o tie vlastné – čo je prípad debutovej zbierky Richarda Pupalu Návštevy (2014), či prózy Juraja Briškára Sprievodca nezrozumiteľnosťou (2014), v ktorej autor ozvláštňuje rozprávaný svet nezavedenými postupmi.

Autorka je literární historička a kritička.