Totálne znecitlivenie ľudstva

Hra Die lächerliche Finsternis (Smiešna temnota, 2013) mala premiéru už v septembri minulého roka, no súčasnosť bohužiaľ len potvrdzuje naliehavosť témy, ktorou sa za­oberá. Uvedenie drámy mladého dramatika Wolframa Lotza, pôvodne určené pre rozhlas, na scéne viedenského Akademietheatru spôsobilo v nemecky hovoriacom divadelnom prostredí nečakaný kritický súlad. Kritici, hlasujúci v ankete Theater heute, udelili inscenácii českého režiséra Dušana D. Pařízka dokopy šesť cien – cenu za inscenáciu a hru roka, za scénografiu, za herečku a zároveň za talent roka. V neposlednom rade získal cenu aj samotný Burgtheater, pod ktorý scéna Akademietheater patrí. Burgtheater pritom čelil ešte minulý rok obrovskému finančnému škandálu a Pařízek odišiel z pražského Divadla Komedie pred troma rokmi po iracionálnom boji s kultúrnou politikou mesta. Pařízek už v Komedii nastavil českému divadlu vysokú latku. Repertoár tvorili nároční nemeckí, rakúski a švajčiarski autori, ktorých scénické uvedenie prekračovalo hranice českej krajiny. Dnes je najlepším režisérom nemecky hovoriacej inscenácie.

Prostredie penisu

Wolfram Lotz vychádzal pri písaní hry Smiešna temnota z novely Josepha Conrada Srdce temnoty (1899, česky 1980) a z Coppolovho slávneho filmu Apocalypse now (1979), iného prepracovanie tohto diela. Kým Coppola pôvodné prostredie Afriky a cestu po nemenovanej rieke za slonovinou zamieňa za vietnamskú vojnu, Lotz sa posúva na začiatok 21. storočia. Oliver Pellner, rotmajster Bundeswehru, je vyslaný nájsť v džungli podplukovníka Deutingera a následne ho zlikvidovať, pretože údajne z pomätenia zabil dvoch vlastných vojakov. Po rieke Hindukuš v afgánských daždivých pralesoch sa plaví spolu s poddôstojníkom Dorschom. Rovnako ako v skutočnosti nasadené americké vojská v Afganistane, aj Lotzovi Európania (Nemci, Talian a Srb)„chránia“ miestnych domorodcov.

V Coppolovom filme je cesta poznaním hrôzy a šialenstva vojnového besnenia, v Smiešnej temnote bojujúci už ani sami nevedia proti komu a prečo bojujú. Smrť a život (predstavovaný zvykmi domorodcov a pokojnou prírodou) tu stoja tesne vedľa seba. Lotzov text je zároveň plný fikcie, hovoriacich papagájov, milujúcich medveďov, či absurdne sa zjavujúcich postáv. Autor prostredníctvom postáv hovorí o súčasnom kolonializme, r­asizme „civilizovaného“ sveta, o strate ­viery a o osamelosti, ktoré vedú k absolútnemu znecitliveniu ľudstva. Práve zaslepenosť, ma­­ni­­pulácia a strata súdnosti sú tou smiešnou a bolestnou temnotou.

Smiešna temnota je podľa Lotza „­sčasti o spoločensko­politických problémoch, sčasti o beznádeji a zúfalstve, rovnako o rastlinách a zvieratách v pralese“. ­Inscenácia Dušana D. Pařízka premieňa Lotzov text, obsahujúci viacero rovín, metatextov a množ­­stvo tém, do živej divadelnej formy bez vynechania jeho imaginatívnych obrazov. Výtvarné znaky, s ktorými inscenácia pracuje, vytvárajú na scéne tribunál pre zločincov, vojenskú základňu, prales s domorodcami, či posvätnú kresťanskú oázu v pohanskej krajine. Čisto mužské osemčlenné osadenstvo hry sa pod Pařízkovým vedením mení na ženský kvartet. Svet násilia, zbraní, príkazov a ich plnenia zostáva v ich stvárnení prostredím maskulinity a „penisu“. Inscenácii herečky dodávajú nadsádzku, čím odľahčujú ťažobu témy. Vďaka kostýmom, maskovaniu a rekvizitám Kamily Polívkovej sa zo žien stávajú drsní muži s priamočiarym a neempatickým myslením, ktorí si dokazujú na nepravom mieste svoju nebojácnosť a odhodlanosť. Pod fúzami a šatkami sa však skrýva žensky ľahká irónia.

Napriek oceneniu Stefanie Reinsperg sú všetky herečky rovnako osobité a v jednotlivých výstupoch možno aj presvedčivejšie – nech ide o dialekty striedajúci Dorothee Hartinger, nežnú i ráznu FriduLovisu Hamann, lebo rozprávačku príbehu Catrin Striebeck, ktorá jediná ostáva celý čas iba Pellnerom. Niekoľko hodiniek na jednej ruke, umelé fúzy, ktoré sa sem tam odlepia, PET flaše tvoriace zvuky pralesa a rituálne tance domorodcov kreujú samotné herečky.

Pauza „ak chcete“

V prvom dejstve dominujú na scéne do výšky nastavané preglejky symbolizujúce „civilizovanú“ zónu v pralese. V pozadí, za drevenou stenou na otvorenom javisku, je podozrivo umiestnený stroj na pílenie dreva. Keď herečky na konci prvej časti umelo vytvorenú civilizáciu búrajú a lišty padajú na zem, vzniká priestor pre pauzu. Pařízkova pauza ale nie je klasickým priestorom potrebným na prestavanie scény alebo chvíľkou určenou pre spoločenskú konverzáciu divákov. Oznam o dvadsaťminútovej pauze sa totiž objavuje s dodatkom „ak chcete“. A ak nie? Ostanete sedieť a to, čo zažijete, je tým najosviežujúcejším a najoriginálnejším, čo takmer bezchybná inscenácia ponúka. Čierno pomazané herečky zapínajú pílu a spievajúc dookola pesničku The Lion Sleeps Tonight (The Tokens), jedna za druhou pília zborené preglejkové lišty. Na stoličke vpredu javiska striedavo čítajú introspektívne pasáže hry, kde sa autor spovedá z osobných zážitkov a situácií ovplyvňujúcich tvorbu hry. Režisér tu odkrýva ešte inú možnú rovinu inscenácie, prostredníctvom ktorej posúva text o niečo ďalej. Nerovnocenné postavenie mužov a žien v spoločnosti, víťazstvo anusu a vášne nad ľudskosťou a dôstojnosťou vyznieva naliehavo aj vďaka tomu, že na scéne sú ženy hrajúce mužov. Inscenácia pripomínajúca atmosférou a okrajovo aj témou Coetzeeho Hanebnosť, je presná, nápaditá, aktuálna a premyslená. Režijná a výtvarná invenčnosť robia z inscenácie skutočné divadlo, oprašujúce pôvodný význam slova odvodeného od dívať sa.

Vzájomne dopĺňanie sa textu a diania na javisku je ale natoľko harmonické, že nás vlastne nemá čím vyprovokovať a zasiahnuť tak, aby sme začali premýšľať inak. Zostáva len konštatovanie, že sa nachádzame v šialenstve globálneho sveta, absurdnosti vojen a pohybujeme sa v klišé, podľa ktorých súdime, konáme a rozhodujeme. A to všetko bez toho, aby sme poznali skutočnú realitu, aby sme skutočne pochopili, že žijeme v tme.

Autorka je divadelní kritička.