Letošní ročník mezinárodního divadelního festivalu v Nitře tematizoval mnohé aktuální geopolitické problémy. Na jevišti se spolu ocitli také zástupci dvou států, jejichž vztahy jsou momentálně silně napjaté: Ruska a Ukrajiny.
„Dejiny Ukrajiny ako národa žijúceho na rovine sú dejinami vojen a bojov za vlastné prežitie a vlastnú štátnosť: s Poľskom, s krymskými Tatármi, s Ruskom,“ vyjadril sa prednedávnom politológ Alexander Duleba v texte Čo musíte vedieť o Ukrajine. Duleba vystúpil aj na verejnej debate s názvom „Empatia – zdieľať a dávať“ na tohtoročnom Medzinárodnom festivale Divadelná Nitra, ktorý sa odohral 24. až 29. septembra a niesol sa v znamení tejto témy. Súčasná politická situácia sa odrážala v takmer všetkých inscenáciách zahraničnej sekcie. Okrem námetov, akými sú rwandská genocída (v inscenácii Hate Radio režiséra Milo Raua), migrácia (v hre Apokalypsa v réžii Michała Borczucha), vojnové násilie a extrémizmus (Archív v réžii Arkadi Zaides) či globálna environmentálna katastrofa (Stratená Antarktída režiséra Valtersa Silisa), sa v zahraničnom programe objavili dve inscenácie zachytávajúce situáciu, ktorá by nemala byť pre Slovensko ľahostajnou, nakoľko sa ho bezprostredne dotýka – ruskoukrajinský konflikt.
Nudný život v lágri
Vo Vjatke, jednom z ruských regiónov, sa nachádzal gulag Vjatlag, kam posielali príslušníkov lotyšského protisovietskeho odboja. Ocitol sa medzi nimi aj Arturs Strandinš, odsúdený v roku 1941 za kolaboranstvo a protirežimové aktivity. Strávil tu desať rokov a počas nich sa mu podarilo viesť si na cigaretových papierikoch tajné denníkové záznamy z každodenného života v gulagu. Inscenácia ruského angažovaného divadla Teatr.doc s rovnomenným názvom Vjatlag hovorí o minulosti, ale nepriamo odkazuje na to, čo sa deje v dnešnom putinovskom Rusku. Performer a režisér Boris Pavlovič sa dostal k týmto zápiskom už v roku 2000, no nevedel, čo s nimi. Po zápiskoch siahol až po razii na námestí Bolotnya v roku 2012, kde stret policajtov a civilistov viedol k uväzneniu mnohých ruských intelektuálov. Prítomná herečka Jevgenija Tarasova je priamym svedkom týchto udalostí – jej manžel bol zatknutý a rok strávil vo väzení.
Performer si sadá za stôl a začína čítať z papierikov, ktoré vyťahuje z kazety na cigarety. Všetko sa odohráva monotónne, takmer bez pohybu a bez akýchkoľvek vedľajších efektov, iba herečka sem tam vstane a zaspieva žalostnú lotyšskú pieseň. V prológu Pavlovič upozorňuje aj na to, že sa budeme hodinu nudiť, lebo „život v lágri je nudný“. Nuda sa však po dvadsiatich minútach mení na hrôzu, ktorú si divák uvedomí o to silnejšie, o čo je text vecnejší. Z hladovania, tvrdej práce, choroby a smrti sa stáva táborová rutina. V lágri sa nič nedeje, iba každý deň zomiera človek od vysilenia, hladu, či bitky. Čas sa postupne stáva relatívny. To, čo sa stalo pred viac ako sedemdesiatimi rokmi, sa v Rusku deje aj dnes. Text sa vyhýba generalizácii a stáva sa nenásilným pokusom o nastavenie zrkadla analógii druhej svetovej vojny s dnešnými vojnovými udalosťami medzi Ruskom a Ukrajinou.
Láska na Ukrajine
Shakespearovi Rómeo a Júlia, nadčasová hra aj vďaka téme čistej lásky, neustále priťahuje, ale i odrádza tvorcov a divákov. Niekoľkokrát spracovaný príbeh môže vzbudiť dojem, že už nemôže priniesť nič nové. Podobné obavy sprevádzali aj ukrajinskú inscenáciu s podozrivým názvom R+J. Čo viedlo Ukrajincov v neistej, vojnou poznačenej a zmätenej situácii ich krajiny k takmer absurdnému výberu? Prečo hrať teraz romantickú, až gýčovú lovestory?
Ponurá atmosféra Starého divadla Karola Spišáka v Nitre predznamenávala, že sa snáď novej podoby Rómea a Júlie dočkáme. Režisér Sashko Brama predstavuje ústredný pár spoločenských anarchistov, ktorí vďaka hudbe a rachotu dokážu zo seba vykričať všetok smútok, bolesť a nevôľu. Stávajú sa účastníkmi skazy a hrôzy, ktoré sa na nich valia kvôli nezmyselným politickým hrám. Dvaja mladí radikáli – Roma zo západnej Ukrajiny, z Ľvova a Júlia z východnej Ukrajiny, z Donbasu – sa stretávajú na kyjevskom Majdane, ale nestoja na opačných barikádach. Zhodujú sa v postoji a názore: nechcú akceptovať situáciu v krajine a to, že politika, ktorú ignorujú, im zásadne zasahuje do života.
Deti stratenej doby
Na Ukrajine nejde len o napätie a nenávisť k Rusku, ale aj o vnútornú roztrieštenosť samotnej krajiny, ktorá je od druhej svetovej vojny nepísane rozdelená na západnú a východnú. Práve chaos sprevádzaný krachom hodnôt, viery a nádeje, sa snažili zachytiť tvorcovia inscenácie R+J. Napriek vážnosti témy pomáhajú inscenácii hudba a humor (Roma vystupujúci ako klaun) neskĺznuť do patetickej a apelatívnej čiernobielosti. Shakespearov príbeh sa stal len akýmsi východiskovým bodom. Postavy nerecitujú Shakespearove verše, skôr si kladú otázku, či ich láska vôbec ešte dokáže zachrániť a dať im zmysel žitia. Vďaka nej dokážu čiastočne zabudnúť na nenávisť a násilie, ale neúprosná realita im zasahuje do života tak radikálne, že ani láska jej nedokáže čeliť. V texte, ktorý spieva Júlia, je obsiahnutá budúcnosť mladých ľudí na Ukrajine: „Sme deti stratenej doby, bez cieľa a viery.“ Júliu núti otec, ruský separatista, odísť do Ruska a ona preto radšej volí smrť predávkovaním. Roma zomiera na Majdane.
Láska a zaľúbenosť, tak ako ich zobrazuje ukrajinská inscenácia, sa miestami javia ako naivné, ba až gýčové. V prípade ukrajinských tvorcov ide o silnú generačnú a existenciálnu výpoveď mladých ľudí zmietajúcich sa v prostredí poloprávd, neistoty, sklamania a tragickej nedôvery v lepšiu budúcnosť. Ich reflexia bezprostrednej situácie je odvážna a presná. Sú výnimkou potvrdzujúcou, že niekedy netreba čakať niekoľko desaťročí, aby sa odkryla realita a skutočnosť.
Okrem hudby hru dopĺňa videoprojekcia symbolov Ruska a Ukrajiny, dokumentárne zábery z Majdanu, komiksy, fotografie a dobové autentické textové výpovede politikov a novinárov. Výtvarná a dokumentárna koláž odráža rozpadnutosť systému na Ukrajine a v Rusku. Akákoľvek verzia o prebiehajúcej vojne na Ukrajine sa v inscenácii R+J stáva pochybnou a podozrivou. Režisér Sashko Brama sa vyjadril: „Na Ukrajine teraz zažívame konflikty medzi dvoma pravdami. Absolútne neviem, či bude niekedy možné tieto dve pravdy zjednotiť, a či ich zástancovia budú schopní jedného dňa porozumieť a odpustiť jeden druhému.“
Pýtať sa, kde je pravda, je zbytočné. Odpoveď neexistuje. Situácia na oboch stranách je zahmlená tak, aby smerovala k rôznym diverziám a konšpiráciam vedúcim k zámernej neprehľadnosti. Pozoruhodný je preto fakt, že na umeleckej pôde môže byť postoj k súčasným udalostiam podobný. Výpoveď ukrajinskej a ruskej inscenácie má spoločného menovateľa: konštatovanie, že hrdina a vrah môžu byť tou istou osobou.
Autorka je divadelní kritička.