Zo srbských periférií

Útlý výbor povídek současného srbského spisovatele Zorana Ćiriće je zalidněn postavami z okraje společnosti a na hraně zákona. Navzdory autorově kontroverzní pověsti je jeho pohled do postjugoslávského podsvětí po literární stránce mimořádně disciplinovaný.

Keď v roku 1990 knižne debutoval dvadsaťosemročný Zoran Ćirić zbierkou básní Rio Bravo, málokto predpokladal, že sa na vtedy ešte juhoslovanskej scéne objavil jeden z najoriginálnejších prozaikov. Už po prvých publikovaných textoch bolo zrejmé, že odvážne a za­­ujímavé vektory srbskej literárnej produkcie sa rozmnožia o prózy stimulované filmom, popkultúrnymi fenoménmi, rôznymi podobami kontrakultúr a silnou vierou, že literatúra nemusí tematizovať iba to, čo sa leskne a nebolí. S Ćirićom sa do hry vracajú momenty, ktoré sa v srbskej literatúre objavovali už v minulosti. Ide predovšetkým o perifériu vo všetkých jej formách, regionalizmus juhovýchodného Srbska, marginalizované skupiny ľudí, kriminálne živly, outsiderov, dešpekt k mýtizácii veľkých dejín a ich pátosu, tematizáciu procesu tvorby a nahliadnutie za jej paravan, ironické pohľady, bizarné jednanie postáv a vytrvalú snahu stáť v opozícii voči dominantnému žargónu.

 

Stratégia žánru

Kariéru tohto nekonvenčne pôsobiaceho klasika srbskej literatúry nerámcujú len s pribúdajúcimi rokmi ustupujúce básnické ambície a dominujúca prozaická aktivita, ale aj občasná esejistika a publicistika, ktoré sú však kvalitatívne v ostrom kontraste s jeho básnickou a prozaickou tvorbou. S tou sa čitatelia môžu konfrontovať nielen v aktuálnom poviedkovom výbere, ale aj v oceňovanom románe Hobo (2001, česky 2012).

Výber z poviedok v réžii prekladateľa Jana Doležala, nazvaný podľa jedného z textov Tajemství zmizelých rangerů, pokrýva Ćirićovu tvorbu z rokov 1994–2001. V tomto období publikoval Ćirić osem poviedkových kníh, ktoré v tematickej a rétorickej rovine vytvárajú napriek malým posunom v akcentoch pomerne kompaktný a zreteľný celok. Táto homogénnosť sa prirodzene odráža aj v selekcii jednotlivých textov. Výber desiatich poviedok nepôsobí náhodne a má celkom jasnú ambíciu. Akého Ćirića nám teda kniha predstavuje?

V prvom rade ide o Ćirića disciplinovaného, čo v danom v kontexte vyznieva celkom paradoxne – v Srbsku má povesť kontroverzného autora, ktorý vzbudzuje množstvo emócií, nielen tým ako formuluje svoje postoje, ale aj svojou nepredvídateľnosťou. Keď sa však vnoríme do reality, ktorú pre čitateľov Ćirić vytvoril, zistíme, že len minimum autorov dokáže s takým rešpektom pristupovať k téme svojich kníh, byť na ploche veľkej väčšiny textov v súlade zo zvolenou stratégiou, neporušovať ju nekompatibilnými momentmi a súčasne byť empatický a nápaditý voči žánru, v ktorom píše. Aj tento výber potvrdzuje jeho mimoriadny zmysel pre prácu s neliterárnymi inšpiráciami a najmä priaznivci westernových a gangsterských filmov rozpoznajú silnú väzbu autora k tomuto typu filmového umenia.

 

Svet bez príkras

V epickejších textoch výberu sa Ćirić prezentuje ako autor, ktorý dokáže originálne postaviť príbeh. Niekoľkými vetami, ale neraz aj zámlkami sugestívne a uveriteľne pracuje s prekvapivými zvratmi a atmosférou; darí sa mu zmysluplne vystavať dialóg, ktorý pôsobí uveriteľne a pri tom všetkom sa v scénach umiestnených do silných pozícií pohybuje s mierou a vkusom. Jeho schopnosť vhodne umiestniť informáciu z minulosti postavy, zafixovať zdanlivo nevýznamný detail, upriamiť pozornosť na gesto, či dať do kontrastu smutné so smiešnym, robí z týchto historiek literatúru. Ćirićovo rozprávačské gesto sa koncentruje na prerozprávanie situácií a hoci realita textu umožňuje, aby k nim bolo vyslovené objasnenie, od vysvetľujúcich komentárov a zbytočných slov sme ušetrení.

Ćirić konštruuje neveselý svet, plný zvláštnych, výstredných, stratených, strácajúcich sa a predsa autentických existencií fungujúcich vo svete, kde sa za chyby tvrdo platí a ktorý sa riadi heslom oko za oko, zub za zub. Orientácia na sociálny faktor, ľudí a ich miesta a mesto, vyprchané city, animálne a inštinktívne jednanie vytvárajú na čitateľa prirodzený tlak. Nie je to však tlak moralizujúceho a slzy roniaceho autora, ktorý nás chce dojať. V tom je Ćirić silný od prvých kníh a tento výber to len potvrdzuje.

Tajemství zmizelých rangerů je útla kniha, ale mimoriadne užitočná a vrstevnatá. Nielen preto, že čerí zatiaľ stále stojaté vody srbských prekladov do češtiny, kde získal dominantné postavenie zaujímavý, ale predsa už zacyklený Milorad Pavić, ale najmä preto, že ponúka ten typ zážitku a prežitku z prečítaného, o aké je v českom prostredí núdza.

Autor je balkanista.

Zoran Ćirić: Tajemství zmizelých rangerů. Přeložil Jan Doležal. Runa, Praha 2016, 112 stran.