Medzi milenkou a mýtom

„Podobně jako jiné ženy před ní, Milena Jesenská, Felice Bauerová či Claire Gollová, vstoupila zpočátku i Sidonie Nádherná do povědomí evropské kulturní veřejnosti ne sama jako osobnost hodná pozornosti, ale pouze zprostředkovaně jako adresátka dopisů dvou významných mužů; (…) jako by její vlastní život dostával smysl teprve ve vztahu k muži,“ popisuje Wagnerová motivácie ku knihe Sidonie Nádherná a konec střední Evropy (2003, česky 2010). Podobné zámery stoja za Milenou Jesenskou (1994; česky prvýkrát 1996) – dať hlas žene, ktorá stojí na druhej strane Kafkových Dopisov Milene ako nemá socha, ktorá sa nám zjaví pred očami, až keď ju Kafkove slová prebudia k životu. Tento nárok je legitímny v európskom a svetovom kontexte, kde je literatúry o Jesenskej poskromne a stále je v ňom vnímaná hlavne ako Kafkova milenka. V českom prostredí to ale zďaleka neplatí: v ňom bola Jesenská už za života známa najmä ako výborná novinárka, intelektuálka a bohémka. Po česky vyšlo množstvo jej životopisov, rôznych kvalít a zamerania, niektoré od ľudí z jej najbližšieho okolia: Kafkova přítelkyně Milena (1963, česky 1992) od jej priateľky z Ravensbrücku Margaret Buber­Neumannovej; Adresát Milena Jesenská (1969) od vlastnej dcéry Jany Černej. K tomu možno prirátať knihy Jaroslavy Vondráčkovej alebo Marie Jiráskovej, najväčšej znalkyne Jesenskej diela. Komu by to nestačilo, môže siahnuť po románe Steva Sem­Sandberga Ravensbrück (2003, česky 2012), prípadne zájsť do Studia Hrdinů na Mileniny recepty. Jesenská očividne nie je postavou, ktorej by sa nedostávalo pozornosti. Prináša Wagnerovej kniha v druhom vydaní na tak presýtený trh vôbec niečo nové a podstatné?

Kaviarne plné dymu

Viac než doplnením uvedených kníh je ich syntézou. Buber­Neumannová poznala Jesenskú iba v pracovnom tábore, nevedela česky, a tak je jej popis českého prostredia obmedzený a nepresný. Jana Černá mala zase iba dvanásť rokov, keď matku odviedlo gestapo. Napriek nízkemu veku a emocio­nálnej angažovanosti je však Černej pohľad vecný. Rozpráva iba to, čo sama zažila, alebo to, k čomu má dostatok informácií. Chýba jej však kontext, uvedenie čitateľa do dobovej situácie, do širších spoločenských vzťahov. Práve v tom spočíva najväčší prínos Wagnerovej Mileny Jesenskej. Wagnerová je skúsená rozprávačka a pri dostatočnom množstve zdrojov dokáže vytvoriť veľmi pôsobivé tableaux vivants. Má citlivý zmysel pre rytmus a obrazy dávkuje v chronológii Jesenskej života s veľkou remeselnou zručnosťou: česko­nemecké konflikty v Prahe na začiatku storočia, ktoré Jesenská pozoruje očami dieťaťa; dievčenské gymnázium Minerva; kaviareň Arco, kde spoznáva okruh českých židovských spisovateľov, vrátane Kafku a svojho budúceho manžela Ernsta Polaka; Viedeň, ďalšie kaviarne, plné dymu a zatrpknutých intelektuálov; prvé fejtóny, návrat do Prahy, práca v Národních listech a Lidových novinách; manželstvo s architektom Jaromírom Krejcarom, narodenie dcéry Honzy; Milena komunistkou; práca v Prítomnosti, odboj, zatknutie gestapom, Ravensbrück. Všetko je v poriadku, pokiaľ protagonisti Jesenskej života stoja a za nimi sa ako na plátne odohrávajú historické udalosti. Problém nastáva, keď sa začínajú hýbať – a najhoršie je, keď sa pohne samotná Milena.

Postava z trblietavého papiera

„Nikdy jsem ještě takový film neviděla, jen jsem pokaždé, když jsem odcházela z kina, cítila, že to ,takové není‘ a že to muselo být jinačí. Nuže, tento film je první, který je jinačí, to znamená: první, který se naprosto loučí se vší konvencí dosavadního filmového světa. Lidé tohoto filmu jsou celí lidé. Nejsou ani dobří, ani zlí. Jsou ale tak konsekventně celí, že mají tisíc protikladů. Jen papíroví lidé mají přímou linku charakteru. Skuteční lidé si odporují stokrát za den, vyvažují své ušlech­tilosti špatnostmi a platí za své ničemnosti vnitřními krásami,“ píše Jesenská o Chaplinovej Dáme z Paríža (1923). Práve tento pocit, „že takové to není a že to muselo být jinačí“, sa ozýva vždy, keď sa Wagnerová snaží popísať Milenin intímny život a milostné vzťahy. Nerobí to v takej miere ako v biografii Sidonie Nádhernej, stále to však pôsobí rušivo a ­kontrastne k faktografickej stránke knihy, akoby sa nevedela rozhodnúť, čo vlastne píše. Či už je to Jesenskej vzťah k otcovi, alebo niektorý z jej mnohých milostných vzťahov, Wagnerová v beletrizovaní intímnych procesov stráca pôdu pod nohami. Interpretáciu týchto vzťahov je ešte možné akceptovať, kým ju autorka opiera o nejaké zdroje; bez nich však zostáva iba fabulácia a tá je naviac bohužiaľ tézovitá a zároveň pompézna, ako postava vyplnená trblietavým papierom („Milenina nezměrná a nekonečná láska k Willimu Schlammovi nese všechny znaky její schopnosti milovat s onou velkolepou, ale i nebezpečnou vehemencí“, „v prvních měsících své lásky k Jaromíru Krejcarovi má pocit, že životem přímo tančí“ atď). Citový život Mileny Jesenskej sa pred nami vznáša ako obrovský farebný balón nad Matějskou púťou, larger than life.

Legenda o svätej Milene

Wagnerová správne poukazuje na to, že mnohé publikácie Jesenskú heroizujú a pomáhajú tak dotvárať „Mýtus Milena“. Avšak napriek tomu, že autorka si je tejto tendencie vedomá, sama k nej prispieva. Spomínaný „larger­than­life aspekt“ Mileninho života je prítomný aj v popisovaní jej spoločenskej a publicistickej činnosti. Pre Jesenskú je sociálna angažovanosť kľúčová, o čom svedčí mnoho jej činov a textov. Je ľahké ju heroizovať a mýtizovať, koleduje si o to. Často je náročné bezbreho ju neobdivovať, najmä jej činnosť počas okupácie a neskôr v Ravensbrücku; posledná časť knihy, popisujúca život v pracovnom tábore, sa však od heroizácie dostáva až k akejsi hagiografii – Milena tu už vystupuje ako anjel vznášajúci sa medzi väzenkyňami. O to zaujímavejšie by však bolo hlbšie sa venovať napríklad jej politickému mysleniu v trid­siatych rokoch. Jej príklon ku komunizmu je predstavený v zjednodušujúcich skratkách („Cesta Mileny Jesenské do komunistické strany byla přímo naprogramována jejím smyslem pro spravedlnost, citlivostí k potřebám slabších a sklonem k radikalismu“) a jej publicistika z tejto doby je popísaná iba niekoľkými slovami: „Její články z tohoto období působí chtěně, nepřesvědčivě, úmysl, s nímž jsou psány, je až příliš zřejmý. Jejich dřívější hlubokou pravdivost a identifikaci autorky s tématem nahradila tezovitost.“ V tomto type biografie človek síce neočakáva dôkladné štúdie o vývine Jesenskej politického myslenia, trochu dôkladnejší prístup by však neuškodil.

Napriek istej šablónovitosti intímnych vzťahov a politického vývinu je Wagnerovej príspevok k životu a dielu Mileny Jesenskej poctivá, a na mnohých miestach šikovne poskladaná, mozaika. K tomu má dobrú fotografickú prílohu a niekoľko nových zaujímavých zdrojov, ako napríklad Milenine motáky z pankráckeho väzenia. Životopisná a memoárová sada sa tým dopĺňa nadoraz, takmer k prasknutiu. Jej úloha by mala teraz spočívať v obnovení záujmu o samotné texty Mileny Jesenskej – práve tie totiž na trhu, až na malé výnimky, chýbajú. Jesenská tvrdila, že dve hodiny života sú pre ňu viac než dve stránky textu. Navzdory tomu je to práve jej písanie – a nie jej život – ktoré by malo tvoriť najdôležitejšiu časť jej dedičstva. Mnohé jej texty sú aj dnes relevantné – a zároveň je radosť ich čítať.

Autor je publicista.