Přetržitost je součástí naší každodenní zkušenosti i jejím rámcem. Také je ale stále obvyklejší charakteristikou současných uměleckých forem. Může být i příslibem, anebo je jen překážkou, zdrojem nestálosti a váhání, které nikdy nedospěje k rozhodnutí? Na tuto otázku hledal odpověď letošní ročník divadelního festivalu Kiosk v Žilině.
Od svojho založenia pred desiatimi rokmi festival Kiosk používal niekoľko podtitulov, ktoré mali vystihnúť, o čom vlastne je: od „letného divadelného tábora“ a „festivalu nezávislého divadla“ sa cez „festival odvážneho diváka“ dostal k „festivalu nového slovenského divadla a tanca“. Novosť bola navyše v poslednom ročníku zdôraznená ústrednou témou „nový divák“. Posun od odvážneho k novému divákovi možno stojí za zmienku. Tvorcovia, ktorí ešte pred pár rokmi chceli nabúravať, šokovať a vytvárať trhliny vo vnímaní divákov, dnes siahajú po prostriedkoch, ktoré divákov rôznymi spôsobmi zapájajú do predstavení. Mýtus aktívneho participanta postupne získava prevahu nad mýtom šokovane-osvieteného diváka, aj keď obidva koexistujú skôr symbioticky.
Nie príliš prekvapivými charakteristikami produkcie predstavenej na tohtoročnom Kiosku boli otvorenie a fragmentarizácia samotnej umeleckej formy. Trieštenie a fragmentárnosť však vyznievajú vždy rozporuplne: na jednej strane slúžia ako nástroj oslobodenia od násilia lineárnych naratívov, no zároveň pôsobia ako správa o strate súdržnosti. Oba aspekty však nemožno len tak obísť. Všetky predstavenia Kiosku, ktoré sme videli, s fragmentárnosťou určitým spôsobom narábali: buď ako so štruktúrnym princípom, alebo tematicky. Vytváranie trhlín a diskontinuity môže byť osviežujúce v systéme mechanickej repetitívnosti a stability – čo ale znamená pretlak fragmentov v ére postfordizmu, kognitívneho kapitalizmu a nekonečných nových začiatkov? Existuje vôbec nejaká iná perspektíva, ako nazrieť súčasnosť?
Unikanie významu
Výnimočne presnú konceptualizáciu fragmentarizácie spoločnosti v postfordizme ponúka taliansky filozof Maurizio Lazzarato, ktorý popisuje proces komodifikácie ako dividualizáciu výrobných síl – vrátane ľudských jednotlivcov ako nositeľov a nositeliek pracovnej sily (či už manuálnej, alebo kognitívnej). Teatrálny fragment sa v tejto teoretickej perspektíve môže chápať ako patológia sveta, v ktorom bolo kolektívne aj individuálne vedomie „roztrhané na kusy“ a následne spojené do nových, „ľubovoľných celkov“, rovnako ako v jednej z najsilnejších replík predstavenia Princípy newspeaku (2016), ktoré čerpá z literárnej predlohy Orwellovho dodatku k románu 1984 (1949, česky 1984).
Režisérovi Rastislavovi Ballekovi a hereckej dvojici Robert Roth a Dominika Kavaschová sa za výrazného prispenia sound designu Matúša Kobolku podarilo formálne precízne zachytiť fenomenologické aspekty spoločnosti kontroly v neskorom kapitalizme – spoločnosti, v ktorej sa tempo života zrýchlilo natoľko, že už tridsiatnici začínajú byť senilní, ako ukazuje vo Vyhořelej společnosti (2010, česky 2016) Byung-Chul Han. Princípy newspeaku tematizujú stav, v ktorom umelo vytvorený jazyk predchádza možnosti svojich nositeľov, ktorí ho svojou jazykovou praxou neustále aktualizujú bez toho, aby ho vôbec niekedy stihli obsiahnuť v jeho celistvosti. Toto zásadné unikanie významu sa veľmi jednoduchým spôsobom transformuje aj do skúsenosti divákov. Diváci nikdy neobsiahnu celok predstavenia, presúvajú sa po priestore v snahe zachytiť dianie, avšak vedomí si toho, že každým rozhodnutím niečo zmeškávajú. Nekonečné váhanie, nestálosť a syndróm nestihnutého na strane divákov sú rovnako účinným vyjadrením newspeaku ako repliky oboch ústredných postáv.
Hra s črepinami teritórií
V inom registri fragmentarity zase úspešne operoval herecký kolektív brnianskeho HaDivadla, ktorý v inscenácii Ice Pøz (2016) kreatívne zaplnil priestor žilinskej Stanice pretlakom osobne politických výpovedí, v ktorých na seba narážalo viacero protichodných časopriestorových dimenzií. Nešlo tu teda ani tak o diskurzívnu fragmentaritu, ako skôr o nápaditú hru s črepinami teritórií, medzi ktorými predstavenie preskakovalo a lozilo ako po sústave visutých plošín. Táto hra samu seba niekoľkokrát zavinula do série časových paradoxov, ktoré vyvrcholili v pochybovaní o základných ontologických istotách – trebárs o tom, kde sa vôbec jednotliví herci a herečky skutočne nachádzajú. Participatívna zložka tohto diela teda nespočívala ani tak v aktívnom zapojení diváka, ale skôr v guerillovom útoku na metafyzickú štruktúru reality; dielo sa plynule roztieklo do reality a divák bol ponechaný bez jasného interpretačného kľúča, ktorý by mu dovolil rozlíšiť, kedy sa už vrátil do „reality“, a kedy sa ešte stále nachádzal v logike fikčného sveta divadelnej hry.
Predstavenie Zvuky auly (2017) autorských zoskupení Denkzeug a Archimera využíva typickú postmodernú štruktúru a fragmentárnosť, ale pomocou nej vytvára kritický komentár k nefunkčnosti inštitucionálneho rámca. Prepája fragmenty klasických operných diel v podaní profesionálnych operných spevákov Evy Šuškovej a Petra Mazalána, komentár teoretika architektúry Martina Zaičeka, citácie zo zákona o vysokých školách, zvukový záznam prednášky o elektromagnetizme a powerpointovú prezentáciu co-workingových priestorov ideálnych pre generáciu mileniálov. Rámec vznešenosti opery je využitý ako vtipný kontrast k súčasnému neutešenému stavu vysokých škôl na Slovensku. Autori nachádzajú medzi textami diel klasickej hudby a súčasnými legislatívnymi, mediálnymi či prezentačnými materiálmi inteligentné paralely a sebaironický odstup. Predstavenie sa konalo v zasadačke Mestského úradu v Žiline, ktorá slúži aj ako aula VŠDP. Priestor však nebol redukovaný na ostalgický site-specific rámec, ale veľmi nenásilne komunikoval chátranie akademickej infraštruktúry, ktorá namiesto systematických riešení prechádza sériou provizórnych „zatepľovaní“, rovnako ako fasáda Mestského úradu.
Zmysel zúčastnenia sa
V projekte Rilato [2017; recenze na protější straně], ktorý bol výstupom žilinskej rezidencie Petra Gondu, fragmentarita nebola ani tak želaným, ako skôr nechceným efektom účinkovania nehercov. Výsledkom bola databáza črepín plastickej ľudskej performativity a namiesto „čistej prítomnosti“ autentických ľudských bytostí hra uviazla v paradoxe performativity, ktorá je vždy nutne diferenciou a nikdy nedokáže zachytiť číru existenciu osoby vystupujúcej na scéne v role herca alebo herečky. Predstaveniu chýbal výraznejší režisérsky vstup, možno daný tiež obmedzeným časom rezidencie, ktorý by výsledný tvar dotiahol za voyeuristické pozorovanie „skutočných ľudí“ a za akúsi divadelnú verziu reality show.
Inscenácia You Are Here (2016) Petry Tejnorovej a Jara Viňarského sa snaží transformovať predstavenie na „bytie spolu“, prekonávajúce hranicu javiska a hľadiska. Po tanečnom úvode profesionálnych tanečníkov sú diváci bez slov ťahaní na javisko a prepájaní s inými divákmi do skupinovej choreografie. Tento moment je v jednej časti publika zdrojom blaženosti a zdrojom zdesenia v druhej. Po chvíli si všetci opäť sadnú na miesta a vypĺňajú hru v obálkach pod stoličkami. Ťažko možno nájsť výstižnejší príklad toho, ako sa participácia stáva cieľom sama osebe, keď je vynucovaná ako v letnom tábore alebo školskom cvičení. Zmysel zúčastnenia sa je celkom vytesnený ako nepodstatný, všetko ustupuje do pozadia pred vyšším cieľom „byť spolu“. Takto poňaté participatívne projekty hľadajú liek na fragmentárnosť súčasnosti tým, že imitujú akýsi bájny stav stratenej previazanosti. Namiesto reflexie roztrieštenosti vynucujú participáciu. Nie je to presne tá istá forma disciplinácie, ktorá sa od nás vyžaduje v zážitkovej ekonómii, ekonómii pozornosti, kognitívnom kapitalizme a ďalších derivátoch „nového ducha kapitalizmu“?
Príležitosť pre subverziu?
Aká iná perspektíva je možná, ak vôbec? Fragmentarita nemusí byť nutne tragédiou. Môže ísť o príležitosť pre subverzívne aktivity, ktoré by roztrieštené kusy bývalej spoločnosti nanovo poskladali na základe princípov postkapitalistickej imaginácie. Umenie môže byť jeden z možných časopriestorov pre redistribúciu vnímateľného, povedané rancièrovským slovníkom. V tejto konštelácii ale divák nie je niekým, koho treba poučovať alebo aktivizovať. Naopak, umenie sa má naučiť rozpoznávať emancipovanosť divákov, starých aj nových. Dielo sa tak môže stať odrazovým mostom k trajektórii emancipačného pohybu, keď nejde ani tak o to, aby sme sa emancipovali v našich spoločensko-politických identitách, ale aby sme sa emancipovali od všetkých týchto identít. Ako diváci-aktéri sa všetci stávame seberovnými, až keď začneme pritakávať tomuto nomádskemu pohybu. Divák alebo diváčka sa môže premeniť na pilotného experimentátora tohto pohybu. Môžu byť veľkými syntetizátormi novej budúcnosti za horizontmi roztrieštenej reality dnešnej doby.
Autorka je antropoložka, autor je filosof.