Inkubátor národnej sebareflexie

Pražské Studio Hrdinů v loňském roce uvedlo – knižně i scénicky – dvojici divadelních her vyslovujících se k tématům jako vlast, domov nebo národ. Podařilo se Petře Hůlové a Davidu Zábranskému napsat společensky závažné texty, které budou mít delší životnost než jen pár divadelních sezón?

Názov komentára som si nevymyslel, to som si požičal z hry Buňka číslo Petry Hůlovej. Ale mohol som to pokojne vydávať za citát z hry Davida Zábranského Herec a truhlář Majer mluví o stavu své domoviny a nikto by si nevšimol rozdiel. Obe hry, vydané a uvádzané v tej istej sezóne v Studiu Hrdinů, sa zaoberajú rovnakou otázkou: Čo je to domovina? Po prečítaní oboch textov vidím niekoľko rozdielov a celú záplavu podobností; za pol roka nebudem vidieť ani to. Zleje sa mi to do spoločnej spomienky Zábranský – Hůlová – česká identita. Možno si budem predstavovať autorov, ako sedia v kaviarni na Letnej a vzájomne od seba odpisujú. Alebo – a to je oveľa pravdepodobnejšie – si nebudem predstavovať nič, pretože to zo mňa vyšumí ako celaskon.

 

Hľadanie identity

Pozrime sa najprv na podobnosti, rozdiely si necháme na koniec. Obaja autori prezentujú pátranie po českej identite prizmou akýchsi intelektuálnych elít. V prípade Zábranského je to spisovateľ Zábranský, herec Majer, kombinácia oboch a ich fiktívnych verzií. U Hůlovej sú to tri ženské postavy, ktoré by však mohli byť aj jednou, nemajú totiž žiadne výrazne rozdielne charakteristiky, sú to skôr tri modulácie toho istého hlasu. Zábranský sa s tým aspoň neserie a vysype to celé v jednom monológu. Máme pred sebou dve kázania či prednášky, kritizujúce i sebaobviňujúce. Kde leží domovina, pýtajú sa obe. „Jediné, co trvá, jsou geografické hranice, Hora Svaté Kateřiny – Katharinenberg, Hrádek nad Nisou – Hartau, Varnsdorf – Seifhennersdorf…“ píše Zábranský a vymenuje všetky ostatné hraničné body s Nemeckom. „Žijeme v prostoru vymezeném Krkonoši, Krušnými horami, Šumavou, Jeseníky a Karpaty. Mentalita přísluší tomuto vymezení,“ kontruje Hůlová.

Vymedzenie identity ako malého štátu, ktorý večne pokukuje po väčších susedoch – aj to nájdeme u oboch. Domovina ako ublížený chudáčik, večne kopírujúci, vždy o krok pozadu. Avšak oveľa zásadnejšou témou, ktorú oba texty reflektujú, je práve pozícia elít pri hľadaní odpovedí na položené otázky. Obaja sa k nim stavajú kriticky, Zábranský ich volá „zahálčivá třída, která si myslí, že nezahálí“, Hůlová „lidi ambiciózní zahálky“. Generácia, ktorá nevie vytvoriť silné dielo („Kde v domovině nalezneme silné dílo? V kterém silném díle nalézáme domovinu?“ pýta sa Zábranský), ktorá je odtrhnutá od „lidu“ („Pracujeme tu v buňce… jenže lid potřebuje pohladit,“ píše Hůlová). Majer i postavy Hůlovej hry sa zúfalo potácajú medzi vágnymi odpoveďami a ešte vágnejšou sebakritikou. Možno to inak ani nejde. Ako píše Hůlová o zbohatlíkoch, ktorí si do víl inštalujú busty Lenina a Gottwalda, aby tým manifestovali svoj zmysel pre nadsádzku: „Svůj status dokazují tím, že jsou ochotni rezignovat na takzvanou měšťáckou nabubřelost, legrací ze sebe samých si pak dokazují, že na to mají.“ Mám pocit, že rovnaké slová by sa dali použiť v prípade týchto hier.

 

Bernhard & Manderscheid

Obe hry boli napísané na objednávku, Majer priamo pre Studio Hrdinů, Buňka na popud luxemburského veľvyslanectva. Tu sa dostávame k hlavnému rozdielu týchto textov. Zábranský píše na telo – hercovi, inštitúcii, komunite. Priznane a bez okolkov vykradne Bernharda (Bernhard je „přiznaný vzor“, hovorí v rozhovore, ktorý je súčasťou knihy), strieľa do vlastných radov, zabáva sa. V niektorých momentoch je to veľmi silné gesto, a keďže nie je príliš rozťahané, funguje.

Na druhej strane, Hůlová sa nechala inšpirovať konkrétnym textom – poviedkou Čtení v Praze luxemburského spisovateľa Rogera Manderscheida (poviedka – ide o vôbec prvý preklad autorovho diela do češtiny – je súčasťou publikácie), ktorá pracuje s niekoľkými motívmi českej identity. Hůlová sa od nich odpichne a na väčšom priestore sa snaží túto otázku reflektovať z mnohých rôznych uhlov. Viac sa hrá s jazykom, aliteráciou, problémy nazerá v širších súvislostiach a vie ich veľmi trefne a vtipne pomenovať.

Silná stránka každej hry je nakoniec v niečom inom. Majer má, aspoň v českom kontexte, svieži prístup a – napriek tomu, že to nie je literárnokritický pojem, ale to je mi jedno – má gule, nebojí sa rozbehnúť, aj keď nakoniec asi narazí hlavou do steny. Ako to však už s podobnými trikmi býva, človek ich ocení, veď aj k ich prevedeniu treba mnoho talentu a odvahy, ale vracať sa k nim nebude. Ak by som mal jeden z týchto textov čítať znovu, bez váhania siahnem po Hůlovej. Či sa však budem k niečomu vracať ja, je druhoradé. Otázka znie, či sa k niektorému z nich bude vôbec niekto po čase vzťahovať, či vyvolá nejakú odozvu, diskusiu, pokračovanie. Či ide o to „silné dílo“, o ktorom sníva Zábranský. Obávam sa, že nie.

Autor je publicista.

Roger Manderscheid / Petra Hůlová: Čtení v Praze. Die Lesung in Prag / Buňka číslo. Zelle Nummer. Studio Hrdinů, Praha 2016, 116 stran.

David Zábranský: Herec a truhlář Majer mluví o stavu své domoviny. Studio Hrdinů, Praha 2016, 40 stran.