Východniari z Balkánu

Autonomní oblast Vojvodina na severu Srbska si i po nacionalistických válkách v bývalé Jugoslávii uchovala etnicky a jazykově pestré osídlení. Vedle Srbů tu žijí Maďaři, Slováci, Chorvati, Rumuni, Romové a také národnost oficiálně označovaná za Rusíny. Jak se vlastně do Vojvodiny dostali a odkud přišli?

Rusíni sa tu ocitli za podobných okolností ako väčšina uvedených etník. Južné Uhorsko bolo po vydobytí z osmanskej moci začiatkom 18. storočia značne vyľudnené a víťazná habsburská monarchia ho chcela ako potenciálnu obilnicu znovuosídliť. Zablúdilo sem i zopár Rusínov a okolo polovice 18. storočia tu už pod dohľadom kráľovskej komory smerovalo niekoľko stoviek takých rodín hlavne zo Zemplína a Šariša na dnešnom východnom Slovensku. Dnes nás od nich delia dve hranice, ale v danom čase šlo o bežný pohyb obyvateľstva za lepším živobytím v rámci jedného štátu. I etnická otázka sa vtedy, dávno pred národnými obrodeniami, chápala inak a títo kolonisti sa za Rusínov, či presnejšie za Rusnákov, považovali prevažne v náboženskom, východoobradnom zmysle – prinajmenšom reč ich dnešných potomkov súvisí s rusínskym jazykom, aký bol na Slovensku kodifikovaný v roku 1995, asi ako slovenčina so slovinčinou.

Co vás přivedlo k založení Východoslovenského sdružení VALAL?

Boli to práve oni. Pred nejakými jedenástimi rokmi som sa o nich dočítal v knihe profesora Ondreja Halagu, a keďže som bol v tom čase dosť zapáleným lokálpatriotom, predstava, že akási balkánska diaspora udržiava, ba ako spisovnú reč rozvíja východnú slovenčinu, teda moje rodné nárečie, mi prišla ako bláznivý sen. Čím skôr som sa za krajanmi vybral a zblížil sa s nimi. Keďže sa kvôli spletitým historickým okolnostiam nepovažujú za Slovákov, na Slovensku sa o nich prakticky nevie a nikoho nezaujímajú. Všakovakých akademických textov o nich máme dosť, ale pre poznanie tejto enklávy ako ľudí z mäsa a krvi a rozvoj vzájomných ľudských vzťahov tu nikto nepohol prstom – inak by som sa o nich dopočul už v školskej lavici a nie až v zrelom veku… Tak som si tú kultúrnu hanbu zaumienil odčiniť a založil občianske združenie, ktoré popri inom vydáva aj ich hodnotnú literatúru s cieľom prebudiť záujem slovenskej verejnosti o týchto neznámych krajanov.

Čemu se sdružení věnuje vedle vydávání knih?

Zaplietli sme sa trochu i s divadlom. Vojvodinskí Rusnáci majú pestrú činohernú scénu a v obci Ruski Kerestur, svojom „srdci i hlave“, každoročný „východniarsky“ dramatický festival. Podľa jeho vzoru sme v roku 2011 založili podobnú prehliadku i u nás – Mihaľovski deski –, aby sme krajanov mali kde „predvádzať“ a inšpirovali aj regionálnu ochotnícku tvorbu. Naše súbory tvoriace v nárečiach, predovšetkým skvelé Kladzanske ľudove divadlo (KĽUD), posielame do Kerestura a druhých krajanských obcí. Podobné výmeny rozvíjame i v hudobnej oblasti: na Slovensku je už ako doma keresturský gitarový mág Sašo Paľenkaš a zemplínskemu „pankpopovému“ bardovi Petrovi Moskaľovi Moskimu sme spravili vojvodinské turné a v spolupráci s krajanským mládežníckym časopisom Mak vydali živý album.

Existuje nějaká kulturní výměna mezi rusínskou a slovenskou komunitou v rámci Vojvodiny?

Panujú medzi nimi jednoznačne nadštandardné vzťahy. Medzi vojvodinskými menšinami sú si jazykovo najbližší, ich obce i univerzitné katedry spolu susedia a je aj veľa zmiešaných manželstiev. Navštevujú svoje kultúrne podujatia, ich časopisy Mak a Vzlet vydávajú spoločné hudobné kompilácie, komiksy… Viacnásobným hosťom našich Michalovských dosiek bolo mladé fyzické divadlo Štúdio z Nového Sadu, tvorené práve Slovákmi a Rusínmi. Uvedenie ich Ionesca či Kafkovej Premeny v dialógu strednej a východnej slovenčiny získalo tu na Zemplíne jedinečný nový rozmer.

Jaký ohlas má vaše činnost v samotné rusínské menšině? Nebojíte se, že rozdmýcháte třenice mezi rusínskou a „východoslovenskou“ identitou?

Predmetná komunita dnes pozostáva zhruba z pätnásťtisíc jednotlivcov s ozaj rozmanitými skúsenosťami a postojmi. Naše aktivity možno nevoňajú „profesionálnym“ Rusnákom na teplých miestach štátom dotovaných kultúrnych a cirkevných úradov, túto rusínsku „elitu“ však miesto nás výdatne zamestnáva odveký vnútorný spor jej prorusínskych a proukrajinských frakcií. Potom sú tu ľudia, ktorí východné Slovensko z vlastnej iniciatívy navštívili, precestovali, sledujú slovenské médiá, majú internet, skrátka, používajú vlastnú hlavu a uši… Skutočný problém však vôbec nie je v krajanoch, ale tu, na Slovensku; naše nemenované a kvázi kompetentné inštitúcie zaujíma v prvom rade nálepka národnosti, a nie reálni ľudia.

U vašeho stánku na bratislavském festivalu BRaK byly kromě knih k vidění také ručně psané fanziny z devadesátých let. Jaké komunity za nimi stály? A udržely se dodnes?

Reč je o punkových zinoch Hlas rektuma (1996––2000) a Keresturski pendrek (1997–2005), písaných z revolty k vtedajšej politickej demagógii a servilnej kultúrnej politike oficiálnej rusínskej elity. Popri literárnom a krčmovom odboji sa chlapci činili i na hudobnom poli v kapelách ako Yuck Fou, Pendrexil, Stativa!, The Smargeľs, Šuhajdova ňedala do dzvoňčka či Š.M.Z. (Šmerc mertvich zdochľinoch). Osud tejto scény najlepšie ilustrujú životné cesty samotných zinerov: Oleg Kolbas alias Pšina je dnes policajtom v kanadskom Saskatchewane, Mirko „Kole“ Horňak najslávnejším a najzúfalejším keresturským pijanom, Zdravko Plančak alias Zdike príležitostným námezdným robotníkom a Vinko, teda Slavko Vinaji, serióznym a ozaj dobrým redaktorom a moderátorom národnostného televízneho vysielania v Novom Sade.

Autorem dvou knih, které jste ve VALALu vydali, je Ivan Medeši alias dr. Šux. Velká část jeho textů se dotýká života v jeho domovské vsi Ruski Kerestur. Jaká je jeho pozice na tamní kulturní scéně? Nezadělal si svou upřímností a burleskními obrazy místních poměrů na problémy?

Stanovisko „Radšej smrť než to, čo vy!“ talentovanému Ivanovi zabránilo predrať sa medzi dobre zaistenú kultúrnu smotánku. S nášivkou kontroverznosti je však i doma po patričných potýčkach s jazykovou cenzúrou občas vydávaný. Je laureátom svetovej Ceny Alexandra Duchnoviča za rusínsku literatúru, takže ho nemožno celkom prehliadať. Texty, ktoré ponúkol pre knihy a ziny nášho vydavateľstva, však doma publikovať nechcel a zrejme ani nemohol. Nešetril v nich najvyššie srbské politické špičky a ozaj bez servítky zužitkoval napríklad svoje skúsenosti zo školstva, v ktorom na tretinový pracovný úväzok donedávna živoril, a vážne sa obával prísť i o ten biedny zdroj príjmov pre svoju mladú rodinu.

Vydání Medešiho povídek ve vašem překladu do slovenštiny (viz recenzi na protější straně) už stačilo vzbudit zájem několika slovenských médií. Budete v překládání jeho textů pokračovat?

To záleží hlavne na autorovej ponuke zaujímavých textov. Momentálne prechádza vážnym životným zlomom, keď sa po úteku z rodnej obce a školstva zamestnal v IT sfére v Novom Sade, takže potenciál pre nové podnety tu je. Ďalším faktorom je naša čitateľská obec. Ivanovo Jedenie sme vydali len toť na jar, tak sa ešte ukáže, ako zaujme. Držte mu palce.