Čo príde

Kresba Silvie Vavřinová

V letnom parnom cestovaní z domu na kúpalisko som v rukách jednej spolucestujúcej zahliadla knihu českého cestovateľa, ktorý stopoval bohatých a úspešných ľudí. Celý ten jeho podnik sa mi videl absurdný. Pri stopovaní si človek svojho vodiča predsa nevyberá. Kto ho vezie, je druhotné. Hlavnou starosťou stopára totiž je dostať sa na nejaké miesto. Spolieha sa na dobrú vôľu tých, ktorí majú dopravné prostriedky, a verí, že druhí uznajú a pochopia jeho ľudskú potrebu hýbať sa. Ale možno chcú majetní a úspešní ľudia zdieľaním svojich ciest s prostým stopárom ukázať, že pudenie byť v pohybe a napredovať nie je len vlastnosťou vybranej skupiny ľudí. Bez toho, aby uznali možnosť mobility druhých ľudí, by nebol celkom dobre ospravedlniteľný ani ich vlastný príbeh ekonomickej a sociálnej mobility. Cestopisy tak nie sú len obyčajnými záznamami o putovaní či itinerármi ciest opísanými z perspektívy pamäti. Ich príťažlivosť spočíva v tom, že sú alegóriami pohybu. Ak dnes pohyb značí triednu mobilitu, tak je stále len jeden z možných spôsobov toho, ako nezostávať na jednom mieste, hocako je táto predstava o pohybe pre dnešok príznačná.

Na konci 18. storočia, v dobe zrodu moderného cestovateľstva, Európou cestovala trid­siatnička Mary Wollstonecraft, autorka jednej z prvých prác moderného feminizmu, A Vindication of the Rights of Woman (Obha­joby práv žien, 1792), a jednej z prvých polemík s vtedy rodiacim sa konzervativizmom, A Vindication of the Rights of Men (Obhajoby ľudských práv, 1790). Čo uviedlo do pohybu ju? V detských rokoch sa jej rodina kvôli dlhom otca a jeho nezlomnému presvedčeniu, že na novom mieste prerazí, sťahovala osemkrát. Ako nevydatá žena bez prostriedkov a spoločníčka urodzených dám a vychovávateľka ich detí sa presúvala Anglickom, než svojou intelektuálnou a životnou základňou urobila Londýn. Ani neskôr však necestovala pre zábavu, na cesty sa vydávala z vonkajších popudov. Do Lisabonu sa plavila za svojou priateľkou, aby ju po pôrode sprevádzala počas posledných týždňov jej života. V Paríži sa na sklonku roku 1792 ocitla ako politická turistka, ktorá chcela na vlastné oči vidieť revolúciu. Stretnutia s novými ľuďmi aj prostrediami a pozorovanie historických udalostí pretavila do svojich politických prác aj románov. No len z jednej svojej cesty – štyroch mesiacov v Švédsku, Nórsku, Dánsku a severnom Nemecku v lete 1795 – Wollstonecraft napísala cestopis. Nikdy nemala veľa peňazí a od knihy si sľubovala aspoň nejaké finančné zabezpečenie – čo sa jej aj podarilo, knihe sa dostalo uznania recenzentov a predávala sa dobre.

Na plavbu z anglického Hullu sa spolu s ročnou dcérou a pestúnkou vydala, aby v švédskych prístavoch Severného mora vystopovala stratenú loď svojho expartnera, amerického obchodníka. Ako jeho konateľka sa mala usilovať o návrat striebra, ktoré sa stratilo v mori obchodných špekulácií vojnovej ekonomiky. Wollstonecraft z cesty žiadne striebro späť nedoviezla. V duchu svojej poznámky uvedenej v jej recenzii jedného cestopisu o tom, že „umenie cestovať je len druhom umenia myslieť“, priviezla reflexie cestovateľky­-mysliteľky. Z cesty podnietenej ekonomickými záujmami iných tak robí cestu, ktorej hlavnou hýbateľkou je ona. Jej listy, publikované v knihe Letters Written During a Short Residence in Sweden, Norway, and Denmark (Listy napísané počas krátkeho pobytu v Švédsku, Nórsku a Dánsku, 1796), cestu neopisujú, ale ponúkajú svojské prepísanie cesty, ktorú podnikla.

Spoločnosť, ktorou cestuje a o ktorej premýšľa Wollstonecraft, je aj spoločnosťou našou. Pohyb je pre ňu znakom prirodzenosti ľudí stredného stavu. Kým stará aristokracia si voľká v stagnácii, v ničnerobení, v zotrvávaní na mieste, silnejúci stredný stav je príčinlivý, nečinne neobsedí a musí sa stále hýbať vpred – ekonomicky aj politicky. Styk ľudí, pokrok, civilizácia podľa Wollstonecraft vytŕhajú ľudstvo z hrubej existencie, zo zavedených zvykov a zdvorilých, zato bezpredmetných konverzácií pri večeri. Ako však Wollstonecraft napreduje svojou cestou, všíma si negatívne dopady ľudskej podnikavosti. Prechádza krajinou zničenou ťažbou kamenca, síranu draselno­-hlinitého, používaného v tlačiarenskom a farbiarskom priemysle, krajinou, ktorú zničili požiare šíriace sa vďaka silnému vetru aj ľudskej nedbanlivosti pri kultivácii krajiny. Príroda, ktorou cestuje Wollstonecraft, akoby bola aj prírodou našou.

Cestopis autorke nedáva príležitosť zložiť poklonu miestam, ktorými prechádza. Wollstonecraft sa pohnutá vnemami stráca v svojej predstavivosti. Jej pozornosť, myseľ a túžby sú ale nestále, sú neustále v pohybe, a tak zaľúbenie strieda kritika, keď so smútkom pozerá na píly postavené v bezprostrednej blízkosti hučiaceho horského potoka. Jej reflexie dobre vystihujú moje do­­jmy z prechodu Nízkych Tatier začiatkom tohto leta. Viacero ľudí ma od neho odhováralo – na krajinu poznačenú ťažbou dreva, krajinu, ktorá neponúka už len výhľady na husté lesy, vraj nie je pekný pohľad. Oponovala som, že na príjemný vnem z prírodnej krajiny dnes nemáme žiadny nárok. Na cestu sa máme vydať aj vtedy, keď obnáša niekoľko hodín únavnej chôdze na priamom slnku v rúbaniskách, pozorovanie holých svahov aj vlakov naložených kmeňmi stromov v železničných staniciach v údolí a vo výsledku v nás tak skôr zasieva obavy o budúcnosť, než aby z nás snímala únavu zo súčasnosti.

Jadrom cestopisov je pohyb. Možno však cestopisy neopisujú len cestu prejdenú, ale sú aj anticipáciami toho, čo môže prísť. Ako píše Wollstonecraft: „Pohľad na divoké pobrežie, pozdĺž ktorého sme sa plavili, sa nadlho stal predmetom mojich úvah. Predstavovala som si budúce vylepšovanie sveta a uvedomila som si, koľko toho ešte človek musí urobiť, aby mu zem prinášala výnosy. Svoje dohady som rozvíjala dokonca tak ďaleko, že som sa v nich posunula o milión či dva milióny rokov dopredu, do momentu, keď bude zem tak dokonale obrobená a celkom zaľudnená, že bude potrebné obývať ju celú, áno, aj toto bezútešné pobrežie. Predstavivosť sa uberala stále ďalej a predostrela mi ľudstvo v stave, keď ho už zem neuživí. Kam má uniknúť pred celosvetovým hladom? Nesmej sa, na­­ozaj som sa sužovala starosťami o tieto blízke stvorenia, hoci sa ešte nenarodili.“

Autorka je filosofka a feministka.