Kresba Vít Svoboda
Keď pred dvomi rokmi slovenský publicista, spisovateľ a televízny moderátor Michal Havran napísal ďalší zo svojich jedovatých textov (Pošlite Kuffu do cirkusu, SME, 27. 6. 2018) na adresu slovenskej rímskokatolíckej cirkvi a jej konkrétnych činovníkov, pravdepodobne netušil, že mu práve tento útok prinesie trestné oznámenie. Havran bol vyšetrovaný Národnou kriminálnou agentúrou, špecializujúcou sa na mimoriadne závažné trestné činy, najmä na korupciu a extrémizmus, a na základe vyšetrovania bol začiatkom tohto roku obvinený z prečinu hanobenia národa, rasy a presvedčenia a prečinu ohovárania. Martin Hanus na stránkach konzervatívneho denníka Postoj tvrdí, že Havran len žne, čo „progresívni liberáli“ zasiali. Ak by vraj do slovenského trestného zákona a trestného poriadku nevstúpila v roku 2017 takzvaná protiextrémistická novela, tak by teraz Havran nemusel chodiť po redakciách slovenských denníkov a vysvetľovať svoj krušný osud.
Tento prípad je o dačo komplikovanejší. Dobre totiž vystihuje premeny verejnej sféry na Slovensku v ostatných dvoch desaťročiach, v ktorej sa míňajú prehovory silne antagonizovaných strán takzvaného kultúrneho sporu o interrupcie, teplé manželstvá a ďalšie. Väčšine feministiek bola táto nemožnosť dohovoriť sa zrejmá už na konci deväťdesiatych rokov, keď sa pripravovala Základná zmluva medzi Slovenskou republikou a Svätou stolicou. I tak viaceré podnikli pokusy hovoriť inak než zo zákopov domnelej kultúrnej vojny. Napríklad spisovateľka a zakladateľka feministického projektu Aspekt Jana Juráňová na MDŽ v roku 2000 v denníku SME napísala: „Interrupcie sú jednoznačne zlé.“ Svoj prehovor otvorila tvrdením, ku ktorému sa mohli vztiahnuť aj veriaci, a vzápätí dodala: „Otázkou však je, ako sa spoločnosť podujme tento problém riešiť. Či zmenou vedomia, teda procesom, ktorý nebýva ani rýchly, ani jednoduchý; alebo radikálne, rýchlo a ‚jednoducho‘: militantnými výzvami so slovnými spojeniami ako ‚genocída slovenského národa‘, alebo nebezpečnou hrou symbolov.“
Keď sa pred pár týždňami lúčila s verejnosťou vedúca odboru rodovej rovnosti na Ministerstve práce, sociálnych vecí a rodiny SR Oľga Pietruchová, denník Postoj v ankete zozbieral názory konzervatívnej pravice na pôsobenie tejto slovenskej feministky v štátnej správe. Respondenti oceňovali hlavne Pietruchovej ochotu vstupovať do diskusií aj na konzervatívnej pôde. Žiadalo by sa povedať, že pre vysokú štátnu úradníčku by to malo byť vari samozrejmosťou.
Väčšina feministiek však pozvania do diskusií odmietala a naďalej odmieta. Niet sa čo diviť. Debaty neboli debatami, v ktorých by sa posúvali postoje diskutujúcich. Karty boli rozdané, scenáre pripravené. Debaty boli len miestami, kde sa rečníčky a rečníci mali postaviť za rečnícky pult, predniesť „to svoje“ a podľa povahy publika sa nechať buď vypískať, alebo zožať potlesk za statočnosť svojich postojov. Medzi feministkami celkom určite existovala obava z toho, že svojou účasťou na diskusiách organizovaných protistranou ich fakticky legitimizujú, a klamlivo tak môžu prispievať k vyvolávaniu dojmu, že istý dialóg a snaha o riešenia dobré pre celý štát a jeho obyvateľov je tam, kde v skutočnosti nebola. Táto diskurzívna taktika vyvrcholila v roku 2015, keď sa konalo referendum proti teplým partnerstvám a sexuálnej výchove. Zástupcovia a zástupkyne Iniciatívy Inakosť vtedy odmietli zdieľať diskusný priestor s protistranou v médiách s argumentom, že ak je návrh zmeny ústavy postavený tak vylučujúco a nespravodlivo voči konkrétnym skupinám obyvateľstva, tak akákoľvek diskusia o jeho bližšej povahe fakticky hovorí, že by návrh mohol byť rozumný a dá sa o ňom jednať.
Trestné oznámenie na Michala Havrana za údajné cielené urážanie katolíckych veriacich a ich kňaza pre ich konzervatívne názory je ďalšou epizódou v tomto príbehu o diskurzívnom uzatváraní. Len rozhodnutie o tom, aby niekto niekde nehovoril či nepísal, už neprichádza zo strany hovoriaceho, ale je v rukách súdov. Havran sa mal trestného činu dopustiť tým, že spochybňoval intelektuálnu dospelosť katolíčok a katolíkov, ktorí počúvajú kázne kňaza Kuffu bez protestu alebo čo i len smiechu. No možno ešte viac sa triafal do cirkevnej hierarchie, ktorá by si podľa autora mala s kňazom Kuffom ako svojím zamestnancom spraviť poriadok. Žeby vietor vanul odtiaľ?
Havranov štýl písania nám konvenovať nemusí. Pátos sa v ňom často strieda so zlomyseľným doberaním oponentov. Texty kypia obraznosťou, akú v esejistickom písaní na Slovensku predvádza málokto. Maľujú krajiny, ktoré sa rozprestierajú naprieč storočiami. Nie sú to texty anglosasky vyargumentované. Zasievajú nepokoj a pochybnosť, prakticky vždy sú provokáciou. Skutočnosť, že samotný tento štýl už nie je čitateľný (v zmysle zrozumiteľný) a Havran dnes obhajuje pamflet ako literárnu a rétorickú formu, pravdepodobne nesvedčí len o diskurzívnom uzatváraní v dôsledku antagonistického sporu liberálov a konzervatívcov. Je tiež dokladom toho, ako verejný priestor chudobnie, ak sa prejavy s istou mierou pátosu, do ktorých sa odtláča osobnosť píšuceho, presúvajú na blogy, do takzvaných alternatívnych médií alebo si svoje miesto nachádzajú len v konfesionálnom písaní v ženských časopisoch.
Verejné diskusie by mali uniesť pamflety, dokonca aj urážky ad hominem. Ak naviac cez kresbu individuálneho oponenta verne kreslia pokrivenú figúru inštitúcií – či už ňou bude rímskokatolícka cirkev na Slovensku alebo akákoľvek iná inštitúcia –, mali by sme ich podporovať.
Autorka je filosofka a feministka.