Hľadaná a popieraná

Zamyslenie sa nad vnímaním existencie, hodnotou objektu, odhmotnením priestoru či pominuteľnosťou čohokoľvek možného spolu s kontextom teoretického balansovania a hry so zníženou formou nuansovania sa spájajú vo výstavnom projekte Umění snížené diference. Brniansky Dom umenia od prvej polovice septembra prezentuje výber tvorby siedmich zahraničných umelcov predstavujúcich diela zahrávajúce sa s ľudským vnímaním, možnosťami prázdnoty, bielym priestorom galérie, no i samotnými ľudskými zmyslami schopnými či neschopnými poňať možnosti a otvorenosť súčasného umenia v širokom spektre autorských prístupov. Kurátor výstavy Petr Ingerle v spolupráci s Barborou Klímovou sa podpísali pod prezentáciu, ktorá sa zároveň s nečakanými presahmi do verejného priestoru a odkazmi na historické počiny domácich umelcov pracujúcich s podobnými témami stáva akýmsi miestom vytvárajúcim odhmotnenie reality a útočí na naše vnímanie oveľa viac ako len na úrovni bežného sledovania diel vystavovaných na väčšine galerijných prehliadok.

Obraz a odraz

Pomerne rozsiahly priestor poschodia budovy sám osebe vytvára výrazný prvok výstavy, ktorý je v istom zmyslu narúšaný dielami. Všetky tu spája, okrem iného, hlboká teoreticko­-naratívna rovina, balans medzi videným a tým, čo by reálne videné malo či nemalo byť. Návštevník sa tak spolieha na veľkorysosť vlastných zmyslov a úroveň svojho esteticko­-teoretického vnímania. Istou formou priblíženia môže byť náhľad do pomerne rozsiahle vypracovaného sprievodného textu výstavy. Okrem predstavenia jednotlivých autorov, etablovaných umelcov pracujúcich s rôznymi formami súčasného umenia, tu Petr Ingerle podáva bližší teoretický koncept nevyhnutný pre hlbšie poňatie prehliadky.

Obraz, svetlo či pohľad sa strácajú v objekte rotujúceho zrkadla od Martina Vongreja; magnetická páska levituje medzi dvoma stabilne stojacimi ventilátormi v diele Žilvinasa Kempinasa. Čo je realita a čo len jej prechodný odraz? Aký je význam záhybu či záchvevu vzduchu pre naše vnímanie reality? Spektrum využitia médií a zároveň akési potlačenie formy klasického výtvarného prístupu rozširujú aj viaceré videoprojekcie. Samostatným prvkom útočiacim na intenzitu vnímania sa však stáva aj samotná existencia steny budovy. Karin Sander odkazuje na svoju širšiu tvorbu venujúcu sa bielej ploche galérie a teórii odhmotnenia priestoru.

Atmosféra nekonkrétnosti

Kontrast prítomný v obsahu diel vystupuje priamo v dvoch tmavých komorách prezentujúcich dve multimediálne diela a dva rôzne, i keď rezonujúce prístupy autorov. Absencia zvuku a farby (okrem bielej), spojená s intenzitou vyobrazenia prebiehajúceho zákroku v zubárskej ordinácii, kontrastuje s temnotou úst či topánok pacienta. Znížená intenzita zásadných prvkov krátkeho filmu Josefa Daberniga vyniká v protiklade voči expresii obsahu jeho spracovania. Ann Veronica Janssens v druhej miestnosti zas zdanlivo presúva vedomie na úroveň banálneho športu. Prečo si nesadnúť na prítomnú lavicu a nesledovať časť futbalového zápasu? Čo sa však odohráva v hlave diváka po zistení, že hra stráca formálne i vizuálne hranice, zábery nemajú kontúry, no aj sami hráči sú zasiahnutí nejasnosťou hmly v čase reálneho zápasu? Hmla ako prvok často prítomný v tvorbe autorky je tu doplnený jej záujmom o hmotu a materiály, keď až snovú atmosféru nekonkrétnosti priebehu zápasu naruší zistenie prítomnosti reálnej stopy – zanechania odrazu na povrchu termocitlivej lavice. Akú veľkú úlohu tu zohráva rovina samotného času? Kam sa stráca intenzita vnímania pri prchaní sekúnd, ktoré sú napriek všetkému neuchopiteľné? Ide o nejednoznačnú hru s plochou a jej hmotou, ktorá sa v súvislosti s kontrastom tmy a svetla mení a opäť útočí na senzibilitu našich zmyslov.

Dialóg s minulosťou

Skúmanie priestoru galérie, bielej plochy a nízkej diferencie bolo v minulosti predmetom viacerých výstavných projektov v zahraničí, na ktoré reagovali napriek re­žimu a oficiálnym obmedzeniam aj československí umelci v roku 1974. V brnianskom Dome umenia vtedy vznikla inštalácia reagujúca okrem spomínaných aspektov i na totalitnú prítomnosť éry socializmu a krajne revoltujúca voči politickej cenzúre či rámcom inštitucionality. Okrem angažovanosti a prínosu v rámci vývoja súčasného umenia vo vtedajšom Československu bola výstupom projektu fotodokumentácia dokazujúca reálnosť navonok neexistujúcej udalosti. S tou pracujú aj autori súčasnej výstavy a rozhranie projektu tak posúvajú do ďalšej roviny. Svojím kurátorským prístupom presahujú rámec priestoru, ktorý tým istým spôsobom popierajú, a negujú tak už pôvodný zámer nachádzania prázdnoty. Jednu z fotografií odkazujúcu na udalosť s pôvodným názvom Bílý prostor v bílém prostoru umiestnili priamo na Moravskom námestí v centre Brna, kde ako nevtieravý, no špecifický zásah do verejného priestoru otvára okrem otázok bielej plochy, obsahu a smerovania významu umenia aj diskurz o kurátorskom prístupe a konceptoch predvedení práce s odkazmi v súvislostiach minulosti. Okolo­idúca verejnosť sa nevedomky stáva participantom udalosti, ktorá mala napriek svojej hlbokej významovosti neverejný charakter. Veľkoformátová bezfarebná fotografia zobrazuje priestor galérie narušený bielymi pásmi – belosťou v belosti plochy.

Priestor výstavy Umění snížené diference pohltí a v niektorých prípadoch aj prekvapí. Dotkne sa vnímania a pozve k dialógu so samotnou schopnosťou jednotlivca poňať jej obsah. Je dôležité, no zároveň krajne zábavné vybrať si vlastnú cestu absorbovania diel i celého projektu. Podmanivo kontrastujúca prehliadka prezentuje práce a smerovanie súčasných umelcov v dialógu so zásadným prínosom zmýšľania autorov minulosti.

Autorka studuje teorii umění.