Otvoriť sa novej skúsenosti

Prvá próza Kataríny Kucbelovej

Po několika úspěšných básnických sbírkách vydala Katarína Kucbelová nevelkou prózu s názvem Čepiec. Zúročila v ní poznatky z cest na Horehroní, kde se chtěla naučit šít tradiční pokrývku hlavy. Do etnografické reportáže se ale prolamují širší souvislosti osobního i veřejného života.

Nie je veľa autorov, ktorí by sa po opakovane priaznivom prijatí vlastných básnických kníh rozhodli vystúpiť z komfortnej zóny a pokúsili sa rozvíriť stojaté vody slovenskej prózy. Jeden taký pokus sa na Slovensku nedávno prihodil a pri pohľade na vývin v posledných dvadsiatich rokoch by nás nemalo prekvapiť, že hladinu i tentoraz čerí autorka. Po štyroch knihách poézie (ostatná Vie, čo urobí vyšla v roku 2013) vydala Katarína Kucbelová (nar. 1979) na konci roku 2019 svoju prvú prózu s názvom Čepiec. Okamžite sa jej dostalo intenzívnej pozornosti čitateľov s viacerými priaznivými kritickými ohlasmi a rezonovala až natoľko, že sa v už tradičnej koncoročnej ankete jedného z celoštátnych denníkov umiestnila na prvej priečke. Echo tohto prijatia už tlmene zaznelo aj v českom prostredí: v ankete Lidových novin Kniha roku 2019 sa v sympaticky podvratnej odpovedi jedného z českých respondentov objavil nielen Čepiec, ale aj ďalšie dve knihy slovenských prozaičiek.

 

Ručná práca

Kucbelovú možno na základe doterajších skúseností s jej písaním označiť za rafinovanú autorku. Vždy sa dokázala zručne pohybovať nielen medzi rôznymi jazykovými registrami, ale zaujímavo orchestrovala aj rozličné tematické roviny svojich básnických kníh. Tento prístup charakterizuje aj jej disciplinovane koncipovanú prozaickú prvotinu.

Východiskom prózy je ambícia autorky na­­učiť sa v horehronskej dedine Šumiac šiť čepiec a pokúsiť sa nájsť odpoveď na otázku, prečo sa dnes tak cení všetko tradičné. S čepcom a azda aj s odpoveďou jej má pomôcť miestna žena Iľka, ktorej životné skúsenosti a kompetencie tvoria funkčný protipól autorke. Kucbelová sa ani na okamih nezakryje rozprávačkou viac, než je nevyhnutné, a dáva pomerne jasne najavo, že je to ona, kto sa pravidelne vracia pod Kráľovu hoľu, aby sa vystavovala novým skúsenostiam a lekciám. Je to ona, kto zažíva horehronskú zimu a o pár mesiacov neskôr uteká pred silnou búrkou. Ona podniká túru do hôr, ona sa z nej vracia a premýšľa o krajine. Ona je presvedčená, že to medzi ňou a Iľkou bude dobré, ona sa od Iľky učí. To, čo sa medzi nimi deje, autorka nenahráva ani netočí, ale „zapisuje do rúk“ a následne sa na to snaží pri písaní rozpamätať.

Prácou na čepci, reflexiou prírodných špecifík a zákonitostí Horehronia a snahou vyťažiť z neobvyklého stretávania knihu to, samozrejme, nekončí. Kucbelová zachytáva v presných pozorovaniach množstvo problematických bodov dnešného Slovenska. Tu sa azda najviac prejavuje jej schopnosť vecne, striedmo a bez zbytočných ornamentov zachytiť nielen dilemy dneška, ale i rozpory minulosti. Neraz je to podobne ako v jej lyrike veľmi jemná práca.

Ako čitateľovi mi je jasné, aké sú jej postoje a hodnoty (signalizuje nám ich nielen v tejto knihe, ale i v predchádzajúcej tvorbe), no jej pozorovania ani pri konfliktných okamihoch neiritujú, nie sú unáhlené alebo nebodaj hysterické. Nie sú formulované z pozície tej, ktorá vie viac než ostatní, a nevystavuje nám ich na obdiv. Naopak, sú citlivo zapojené do celku prózy.

 

Nemlčať o sebe

Cenné je, že Kucbelová pracuje skutočne reportážnym štýlom. Je na mieste činu a opakovane sa tam vracia. O celom trse problémov nepremýšľa z kaviarne, kabinetu či redakcie. Pozoruje situácie, ľudí a samu seba na horehronských lúkach, v kolibách, domoch, autobusoch a na cestách. Jej cesty z bratislavskej kaviarne do horehronskej koliby sú v istom smere aj cestami iniciačnými, ak chceme očistnými, explicitne sa dozvedáme, že môžu byť aj terapiou. Medzi presne dávkovanými vetami o živote Rómov, Slovákov, ale napríklad aj o socialistickej modernite, ktorá vtrhla na polia, do maštalí a humien slovenských dedín v podobe združstevňovania, sa predsa len najsugestívnejšie ozývajú tie časti, kde sa Kucbelová približuje svojej učiteľke. Jemný, pozvoľne budovaný vzťah, plný taktu z oboch strán, porozumenie, práca, ktorú spolu vykonali nielen na čepcoch, ale aj na tom, čo vzniklo medzi nimi, má svoje čaro a silu.

Sympatický medzigeneračný vzťah dvoch žien podnecuje v Čepci ešte jeden podstatný vektor rozprávania. Je ním výsostne osobná rovina. Napätie medzi súkromným a verejným rieši Kucbelová tak, že zo súkromného robí vec verejnú. A tak nás v náznakoch púšťa nielen do aktuálnych rodinných a vzťahových súradníc jej života (dozvedáme sa napríklad, že jej muž natočil v tej istej dedine a s tou istou ženou, ktorá ju učí, kulinársku show), ale v civilne napísaných fragmentoch môžeme cez malé priezory nahliadnuť i do jej detstva. V týchto prestrihoch sa mihne malé dievča hrajúce sa s peniazmi z pokladnice obchodu, objaví sa tiež Banská Bystrica, konkrétne miesta a známy dom, ale i blízki ľudia, alebo tí, čo blízki mali byť – dedko a najmä babka, ktorej život sa v zásade podobá tomu Iľkinmu, akurát v prístupe k nemu je priepastný rozdiel. A tým, že celkom jasne absentujú, sa v tomto pláne ocitnú aj rodičia, ktorí viac neboli, ako boli: „Je to na mňa príliš rodinná situácia, nezažívala som ju ani v detstve, s mamou a Gizelou sme netrávili toľko času, mama chýbala alebo odchádzala.“

 

Za hranicou reportáže

Text je usporiadaný do 87 krátkych kapitol a zakončený epilógom. Už tak krátke, číslami označené kapitoly sa ešte členia na kratšie party, ktoré už majú svoje názvy. Niekde tieto názvy podkapitol text zbytočne prerušia, inde veľmi presne vystihnú situáciu a ponúknu čitateľovi kľúč, ako ho čítať. Čepiec má totiž viacero rovín. Reportážna vrstva, ktorú predstavuje samotná výroba čepca, jeho história a širšie dejiny a osobitosti regiónu, je funkčne doplnená o intímnejšie úrovne. Štýlovo text pôsobí ako syntetická próza. Zachováva základné rysy reportáže, je možné identifikovať spoločensko­-kritické reflexie, historické, etnografické a dialektologické vsuvky, no taktiež spovedné rozprávanie, ktoré síce nezaberá veľkú plochu, ale vyznieva naliehavo a pre finálny účinok prózy je celkom nevyhnutné.

Katarína Kucbelová sa vo svojej prozaickej prvotine nepokúsila o veľkú epiku. Rozsahom skromnejšia próza je žánrovým hybridom a pohybuje sa niekde v intervale od reportáže k novele. Pôžitok z textu to však neoslabuje, práve naopak. Aj v próze autorka ukázala, že v nej má slovenská literatúra zaujímavý hlas, ktorý si dokáže zámer nielen vytýčiť, ale ho aj presvedčivo zrealizovať.

Autor je slavista.

Katarína Kucbelová: Čepiec. Slovart, Bratislava 2019, 184 stran.