Weinsteinova vina

Kresba Kryštof Netolický

Jedenásteho marca sa dozvedáme výšku trestu pre Harveyho Weinsteina, hollywoodskeho producenta odsúdeného za sexuál­ne násilie voči asistentke filmovej produkcie a znásilnenie herečky. Weinsteinovi hrozí päť až dvadsaťpäť rokov za mrežami. Je to veľa či málo? Možno jeho odsúdenie považovať za úspech hnutia #MeToo? Ako vôbec dosiahnuť vo veci sexuálneho obťažovania a násilia spravodlivosť?

Weinsteinov prípad a jeho odsúdenie prístup k sexuálnemu obťažovaniu a násiliu aj inde než v Spojených štátoch amerických pravdepodobne nezmení. Málokde mala spoločnosť možnosť zblízka sledovať jeden prípad a pomocou neho uvažovať nad problémom ako takým. MeToo nabralo weinsteinovské rozmery v Maďarsku, keď herečka Lilla Sárosdi zo sexuálneho násilia obvinila divadelného režiséra Lászlóa Martona. Potom čo Marton pohrozil Sárosdi súdnym sporom, na obranu herečky prišli ďalšie ženy s podobnými skúsenosťami s režisérom – a pod verejným tlakom bol Marton donútený opustiť jednak divadlo Vígszínház aj svoj univerzitný post. V Česku sa MeToo zaobišlo bez takéhoto exemplárneho prípadu. Hoci na jeseň 2017 mnohé odvážne ženy vystúpili so svojimi skúsenosťami s obťažovaním a násilím, samotní páchatelia boli skôr individuálnymi mužmi bez mien, „obyčajnými“ expartnermi, známosťami či pre širšiu verejnosť anonymnými šéfmi či kolegami. Prvotnou motiváciou pre MeToo bolo práve zdieľanie vlastných skúseností a zbavenie sa strachu a stigmatizácie z ich zdieľania – a to sa v mnohých štátoch a komunitách podarilo. Je však namieste sa pýtať, či to stačí. Či stačí zdieľať problém a nájsť isté pochopenie v spoločenstve podobne dotknutých – lebo žiadnu evidenciu o tom, žeby sa napríklad v Česku nejako menil prístup súdneho systému a inštitúcií, nemáme.

Spôsob, ako o telesnej autonómii a sexuál­nom násilí v spoločnosti vôbec hovoríme, do akých prostredí a profesií problém situujeme, je dôležitý. Kritika, že pri zameraní sa na Weinsteina a svet Hollywoodu sa upriamujeme len na svet už i tak privilegovaných mužov a žien, v ktorom platia iné pravidlá a ktorý je bežnému životu vzdialený, je do istej miery oprávnená. Ale aj Holly­wood, jeho štúdiá, kancelárie, telocvične, reštaurácie, je pracoviskom, je miestom, kde ľudia vykonávajú prácu za mzdu a snažia sa uspieť v konkurenčnom prostredí. Mnohé z tých, ktoré obvinili producenta Weinsteina, sa vracali späť do začiatkov svojej kariéry, keď v tomto pracovnom svete nemali svoje dnešné postavenie a museli sa spoliehať na milosť či úsudok gatekeeperov, strážiacich úzke hrdlo triediace tie a tých, čo uspejú, od tých, ktorým sa to nepodarí. Weinsteina obvinilo stopäť žien, päť z nich obvinenie dotiahlo na newyorský súd a len v prípade dvoch z nich bol hollywoodsky producent aj odsúdený. Weinstein povýšil sexuálne násilie na rutinnú pracovnú metódu – a nie je v tom sám.

Sexuálne obťažovanie je podľa zahraničných výskumov napríklad bežnou súčasťou práce žien v pohostinstve, službách, medzi hosteskami. K tomu, aby boli interakcie so zákazníkmi sexualizované, môžu byť pritom pracujúce nabádané svojimi nadriadenými celkom zámerne. Ale v spoločnosti, kde vzťahy podriadenosti a nadriadenosti uchopujeme pomocou podriadenosti žien mužom a kde od žien automaticky očakávame, že budú vyvolávať príjemný dojem a prípadné sexuálne narážky, dotyky a dotieravé pozvania budú brať ako komplimenty potvrdzujúce úspech ich osobného úsilia byť ženami, ako sa patrí, žiadne príkazy nadriadených ani netreba. Sexuálne násilie je bežné aj na miestach s koncentrovanou mladou a ženskou pracovnou silou – napríklad v mexických či čínskych továrňach v priemyselných zónach alebo na miestach s koncentrovanou migrantskou pracovnou silou – napríklad na kalifornských farmách. Po­­dľa výskumu sociologičiek z Akadémie vied z roku 2006 bolo v Česku sexuálne obťažovanie najrozšírenejšie v sektore poľnohospodárstva a v priemyselnej výrobe. Teda nie vo feminizovaných odvetviach, ale tam, kde dochádza k častým interakciám medzi mužmi a ženami. To všetko sú bežné pracoviská, kde ľudia pracujú skôr preto, aby uživili seba a svoje rodiny, než preto, aby si plnili sny a stávali sa známymi.

Ak nám teda Weinsteinovo odsúdenie v týchto dňoch má niečo povedať, nech to nie je príbeh čisto americký ani príbeh malého výseku sveta práce. Čítajme ho ako príbeh podobný príbehom pracujúcich žien, ktoré si nemôžu dovoliť hovoriť o obťažovaní v práci, lebo by to znamenalo vyhadzov alebo odobratie pracovného povolenia. Alebo – ak sú v lepšej pracovnej pozícii – zastavenie kariérneho postupu a preradenie na iné pracovné miesto. Weinsteinova vina je vinou mocného šéfa, ktorému sa síce napokon postavili desiatky jemu podriadených pracujúcich. Moc jedného sexuálneho násilníka a jej zneužívanie však mohli prechádzať dlho bez povšimnutia aj preto, lebo sa mu nepostavilo žiadne oddelenie riadenia ľudských zdrojov, žiadna profesijná ani odborová organizácia.

Pokiaľ dnes teda chceme dôjsť k spravodlivosti pre tie a tých, čo zažili či prežívajú sexuálne obťažovanie a sexuálne násilie, nehľadajme ju v čo najdlhšom treste pre individuálneho násilníka. Požadujme spoločné presadzovanie spravodlivosti na miestach, ktoré majú prostriedky na to, aby z individuálneho prípadu spravili prípad, ktorý sa môže týkať kohokoľvek. Weinsteinov príbeh nie je príbehom „predátorského“ násilníka a nespočetného množstva „bezbranných“ obetí, ale príbehom zraniteľnosti, ktorej nás vystavuje pracovné pro­stredie vôbec.

Autorka je filosofka a feministka.