Koláž Eva Koťátková
Zažívam to pravidelne. Prichádzam na nové miesto, púšťam sa do reči so spolucestujúcimi. Ak majú viac ako šesťdesiat, takmer vždy po predstavení sa, prvej zdvorilostnej výmene, nasleduje otázka: „A odkud jste?“
„Z Prahy,“ odpovedám.
Moje nerešpektovanie pravidiel konverzácie však druhú stranu vykoľají len málokedy. „Ale odkud jste?“ Moja pôvodná odpoveď sa ako odpoveď neberie. Správna odpoveď však nie je ani „zo Slovenska“. To je z môjho jazyka zrejmé. Treba doplniť konkrétne miesto, lebo je viac než pravdepodobné, že pýtajúci sa tam niekedy bol, pracoval, dovolenkoval alebo tam aspoň niekoho pozná.
Keď poviem názov malej dediny, kde som strávila prvú polovicu svojho doterajšieho života, reakcia je minimálna. A tak rozširujem miestopis o väčšie mestá v okolí. Konverzujúci sa začína orientovať, a keď zapichne špendlík do pomyselnej mapy svojho Slovenska, pocíti uspokojenie. Zanedlho treba vystúpiť z vlaku či len jednoducho ísť si za svojím – vtedy cítim uvoľnenie zase ja.
Dlho som sa na tento opakujúci sa scenár hnevala a nedokázala sa stotožniť s tým, že niekomu slúžim len ako prostriedok pre uvoľnenie zátky, spustenie prúdu spomienok. Vlastnú inštrumentalizáciu v danej chvíli som chápala len ako ďalšiu inštanciu v prehrávaní vzťahu kolonizátora a kolonizovaného. No čo ak je všetko vlastne oveľa prozaickejšie a generácie Češiek a Čechov, ktorí „žili Československo“, len využívajú príležitosť smútiť, príležitosť, ktorá už mizne, lebo slovensko-český vzťah sa utvára v nových podobách?
Jedna podoba je staronová a bez rozdelenia Československa by neexistovala. Obe krajiny sa už totiž voči sebe nevzťahujú ako príroda ku kultúre. Slovensko už nie je divorastúcou rastlinou, ktorá sa má pod rukami Česka, učeného agronóma, nechať skultivovať a premeniť na poľnohospodársku plodinu. Proces kultivácie a domestikácie sa na konci roku 1992 zavŕšil.
„Tatry jsou jako žena. Vždy žádoucí, překypující půvaby, plné něhy, vášně a touhy, avšak plné záhad, nemožností, rozporů a rozmarů. Musíme je milovat, byť nebyly vždy takovými, jakými bychom si je přáli míti.“ Keď dnes čítame tieto slová českého profesora Karla Domina z roku 1926, ktoré v svojej knihe Príroda: vzor žena?! (1998) cituje slovenská filozofka Zuzana Kiczková, zasmejeme sa na nich. V milostnom vzťahu českého profesora a Tatier sa vedomie muža stretáva s hmotou prírody, ktorú si treba opatrne podmaniť. No my vieme, čo Domin v roku 1926 netušil – manželstvo dvoch krajín napokon skončí rozvodom. Možno aj preto neprekvapí, že Slovensko dnes pre Česko reprezentuje predovšetkým rozvedená žena, slovenská prezidentka Zuzana Čaputová. Časť Česka ju Slovensku závidí a svoje politické nádeje vkladá do jej českej nápodoby. Mohlo by sa zdať, že vidíme stále ten istý príbeh, v ktorom je predmetom túžby krásna mladá žena. Nepredstavuje ale skutočnosť, že túžba sa mieša práve v postave držiteľky vysokého politického úradu, zároveň aj uznanie, že jedno vedomie sa stretáva s druhým vedomím, že už teda nedobýva „inú“ prírodu?
Vzťah medzi Českom a Slovenskom má však aj prozaickejšiu podobu, vzdialenú od stretávania dvoch vedomí. To, že ide o vzťah transakčný, bolo zrejmé aj pred 1. januárom 1993, keď si manželia pred rozvodom zvykli predhadzovať na oči nespravodlivosti vyplývajúce z pociťovanej nerovnováhy medzi „má dať“ a „dal“ vo federálnych účtovných knihách. Dnes sa vďaka kapitalistickému projektu Európskej únie medzi našimi krajinami ľudia pohybujú nielen ako dovolenkári, ale sú slobodní aj ako tovary a služby. Tovar s názvom pracovná sila, konkrétne pracovná sila lekárok a lekárov v počte 2 800 osôb, prekračuje štátnu hranicu v smere zo Slovenska s istotou, že dostane ak nie viac peňazí, tak aspoň úcty zriaďovateľa. Mladí ľudia, teda budúci tovar, ktorý ešte len kultivuje svoj ľudský kapitál, v počte dvadsaťtisíc, prúdia rovnakým smerom v presvedčení, že na českých vysokých školách posilnia svoju hodnotu viac než na tých slovenských, vraj nekvalitných.
Máloktorý vzťah má dnes možnosť rozvinúť sa inak než ako vzťah transakčný. Vzťah Česka a Slovenska vzťah prísnej ekonomickej výmeny presahoval. Pre zopár ľudí na jednej i druhej strane hranice je stále niečím „viac“. Neschopnosť jednoznačne pomenovať, čím presne bolo a je toto „viac“, ak to nie je dovolenka v Tatrách, cestovanie za prácou alebo povinná vojenská služba na opačnom konci republiky, môže zneisťovať. Hoci je vzťahom, v ktorom miesto krvi cirkuluje moc, predsa len nie je vzťahom násilným, vzťahom, z ktorého by bolo treba odísť.
Autorka je filosofka a feministka.