Robert Kaliňák a Marian Jurečka sa schádzajú pod hrubou červeno-bielou dekou v Bielych Karpatoch. Vzduch je presýtený vôňou smrekov a niečoho, čo pripomína Jurečkovu kolínsku po holení s nádychom sena. Deka je tesná, ich kolená sa občas dotknú a šepot naberie intímnejší podtón.
Kaliňák (s ľahkým úsmevom): „Marian, pod dekou je horúco, nie? Ako v saune, len bez tej trápnej nahoty.“ Jurečka (trochu červený, šepká späť): „Robo, přestaň, já tu mám papíry na dotace, ne na flirt! Ale… ta deka má něco do sebe, jak se tak natřásá.“ Kaliňák sa nakloní bližšie, jeho hlas je ako zamatový šum vetra: „Vieš, Marian, pod dekou sa šepká lepšie. Skús mi povedať o tom traktore…, ale pomaly, nech to znie ako tajomstvo.“ Jurečka sa zapotí, nervózne si uvoľní golier a zašepká: „No… má červený lak, měkké sedadlo, a když si sedneš, cítíš… vibrace.“ Kaliňák zdvihne obočie: „Vibrácie? To už znie ako môj …
