Ve slovensky psaném cyklu ze sbírky Lebka hoří neonovým snem se Aleš Kauer obrací k trumpovské Americe a obecně k virtualizované realitě, v níž „algoritmy propadají úzkosti“, zatímco armáda v teplákách obsazuje Kapitol. Elon a Donald zde vystupují jako kabaretní postavy, text přechází v chybová hlášení a čtenářstvo zjišťuje, jak radostná a nepatetická může být angažovaná poezie.
I.
Posielam bozky cez emoji,
čakám deliverované bozky naspäť
s dvoma modrými fajočkami
ako dôkazom existencie.
Táto báseň
nie je clickbait,
iba spoveď s ring lightom
a slabou batériou vo svedomí.
Odpustite mi, followeri,
mám umastené ústa
od jazyka
ako český básnik
po päťdesiatke.
Áno,
zakúsil som telá
influencerov pred svadbou
a tiež ich managerov,
hrali sme hru I wanna be your dog,
a keď ma hejtovali,
nenastavil som druhé líce,
ale kameru.
Prosím ťa, pane YouTube,
nezabudni monetizovať
túto moju slabosť,
lebo je úprimná ako všetko,
čo je dobre nasvietené.
A potom sa obraz rozmazal,
ako keby algoritmus dostal úzkosť.
Trendoval som sám seba,
#nofilter,
#nobody,
a keď som stál na streche obchodného domu
a urobil som krok,
nevedel som,
či letím,
alebo padám.
Svetlá blikajú ako svedomie –
v tom čase sa už všetko
vysielalo …
