(s)Tvorím ťa na obraz svoj

Inšpiráciu zo života pustovníka svätého Antona by sme v inscenácii divadelného súboru Derevo Evanjelium podľa Antona hľadali ťažko. Priam neodbytnou tematickou súčasťou predstavenia sa stáva iba Anton, či už je to postava barmana v čiernom, muža v bielom, chirurga, alebo zobrazenie podoby Antona Adasinského (režiséra, herca a zakladateľa Dereva) takmer na každej nadrozmernej kulise. Toto evanjelium si nárokuje právo byť učením len o ňom samom.

Tvorím seba na obraz svoj

V predstavení sa vnárame do snovej mozaiky načrtnutých príbehov, radených vedľa seba vo významovej skratke, ktoré spája motív identity, schopnosť byť sám sebou a byť niekým iným. Ide o súvzťažnosť a koexistenciu niekoľkých „ja“ v jednej osobe a následnej zmätenosti ich existencií. Začiatok sa odohráva na proscéniu, kde leží muž v bielom saku, spod ktorého vidíme obrysy hrbu. Snaží sa vstať proti akejsi sile, ktorá ho neustále tlačí nadol. Muž v bielom sa objavuje i na konci predstavenia, avšak namiesto hrbu mu zostala len krvavá škvrna.

Metafora hrbu ako existencie niekoho iného v nás alebo nejakej variácie nás, koho si nosíme zo sebou, je podporená opakujúcou sa scénou, kedy spod saka muža v čiernom vykukne hlava holohlavého stvorenia (Tanya Luzay). Všetky postavy, dokonca aj kulisy, sú zdvojené (makety obrovských nôh, ktoré postavené stehnami proti sebe pripomínali v úvode ženský rozkrok). Či už sú to anjeli v saténovom negližé a znakom červeného kríža na čiapkach, barmani alebo rozprávkové postavičky. Dokonca aj postava hororového chirurga, ktorá počas predstavenia blúdi scénou s akýmsi komickým mečíkom v ruke, preukazuje svoje zdvojenie. V scéne operácie chrbta doktor začína pracovať so štyrmi rukami, herečka leží v nerezovej vani tak, že sa v svetle črtá len jej obrys chrbtových stavcov. Keďže jej hlavu celá scéna skôr pripomína nanipuláciu s kusom mäsa.

Stačí len „JA“?

Francúzsky psychológ a sociológ Alain Ehrenberg vo svojej knihe Únava sebou samým pomenúva fenomén súčasného vzťahu k sebe samému. Hodnotou dnešnej spoločnosti sa stáva dynamika v porozumení svojho „JA“. Formulka „buď sám sebou“ skrýva i podmienku neustálej premeny. Na ceste hľadania seba samého však stretávame rôzne naše podoby, ktoré si nárokujú právo na existenciu, až nakoniec zamotajú pojem vlastnej identity natoľko, že sa o celistvosti osobnosti nedá rozprávať.

Antonovo evanjelium rieši toto bludisko postáv stvorených na podobu seba, ktoré pretínajú akurát celistvé postavy Macka Pu a Včielky Maji, ktoré snáď svoju identitu ani riešiť nepotrebujú. Kým tematika sebavzťahu a súbojov s mnohými „JA“ poskytuje divadelné evanjelium mnohé konotačné priestory, podsúvané efektné a nedomyslené motívy skazy ľudstva zbytočne zaťažujú predstavenie (anjel v negližé bazukov vystrieľa všetko živé a provokatívne mieri aj na divákov). Derevo vsadilo na efektnosť bez hlbšieho významu, ktorá necháva diváka znepokojeného len tým, že chce pôsobiť na jeho sentimentalitu. Apelatívnosť na ľudský sentiment je však vlastný gýču. Derevu pripisovaná estetika krutosti sa bezvýznamne znásobuje natoľko, že zostáva už len efektným gestom. I samotný názov „evanjelium“ je po zhliadnutí predstavenia len zneužitým slovom. A ani vcelku originálne spracovaná téma sebavzťahu si nemôže nárokovať právo stať sa evanjeliom.

Autorka je teatroložka.