Ilustrace Pavel Karous
Jeden letný večer som v Bratislave na detskom ihrisku, ktoré nebolo od okolia ako zvyčajne oddelené plotom, ale vyrástlo uprostred spojnice chodníkov, medzi staršími a novými vežiakmi, pozorovala hrajúce sa dievčatá. Unavené po vešaní sa na preliezačky zamierili do zeleného úložiska, nie nepodobného lodnému kufru, v ktorom hračky na ihrisku prečkávali noc. Všetky hračky boli porozhadzované okolo a kufor – úložisko sa tak stal miestom krátkeho úniku dievčat pred svetom. Zanedlho k nim pribudla ďalšia kamarátka a zdalo sa, že úložisko, z ktorého by sa bežne mali vyberať hračky a nástroje, pomocou ktorých deti objavujú svet a seba v ňom, sa stalo skrýšou.
Pomyslela som si, že aj ja, my takto zaliezame a skrývame sa pred svetom. Už nejakú dobu tušíme, že „to staré zomiera a to nové sa ešte nezrodilo“, a tak ukryté pred zmätkom sveta čakáme na jeho zjavenie sa v nejakej novej podobe. Sme ochotné pripustiť si, že by to mohol byť svet, aký sme si neželali?
Zavrhnúť tézu o kontinuálnom pokroku ľudskej civilizácie je možno ľahšie filozoficky než si jej koniec predstaviť v žitom svete. Radšej by sme spolu s Mary Wollstonecraft tvrdili, že „Rousseau dokazuje, že všetko bolo správne na počiatku, veľa autorov tvrdí, že všetko je správne dnes, a ja tvrdím, že všetko správne len bude“. Skutočnosť však tento druh analýzy nedovoľuje.
Ako rozpoznávať tento nový, vynárajúci sa svet, ak je taký odlišný od toho, v ktorý sme dúfali? Derealizácia, silný pocit, že to, čo zažívame a vidíme, „nemôže byť pravda“, nás môže premknúť a dlho neopustiť. Vo svete, ktorý bol aj náš, sa cítime cudzo a nepatrične. A pritom práve teraz treba čeliť skutočnosti, pomenovávať to, čo je nové, a skladať svet a premýšľať o svojom mieste v ňom zas a znova.
Jean-Pierre Filiu, profesor histórie na Sciences Po, ktorý dlhodobo skúma spoločnosti vo vojne, po svojej návšteve v Gaze začiatkom tohto roku napísal, že podobnú deštrukciu doposiaľ nevidel. Na jednej strane poukazuje na to, že palestínska spoločnosť v Gaze sa nerozpadá, držia ju silné rodinné a komunitné väzby. Na strane druhej konštatuje, že v predstavách izraelského štátu je už palestínska spoločnosť vymazaná. Vymazáva ju prevrátený newspeak politikov, zákaz vstupu zahraničných novinárov a výskumníčok do oblasti a vojenské ničenie. Ako pre túto skutočnosť hľadať slová?
Hannah Arendt v texte Pravda a politika (1967, česky 2019) tvrdí, že opakom faktickej pravdy je úmyselná nepravda. Cieľ, zamýšľaný vnucovaním takejto nepravdy, môže byť prípadne dosiahnutý tak, že sa nepravda halí do podoby názoru.
Snahy popísať dianie v Gaze sa dnes často pohybujú práve vo sfére úmyselných neprávd či zavádzania. Niekedy sa aj vedecké konštatovanie faktov chápe výsostne ako vec interpretácie neúplných dát – a preto stranného názoru. Polemická diskusia slovenských a českých novinárov o tom, či úroveň nedostatku jedla a podvýživy už dosiahla 5. stupeň Integrovanej klasifikácie fáz potravinovej bezpečnosti (IPC), a v Gaze teda panuje hladomor alebo nie, sa javí ako cynické rozumovanie nad technickou otázkou, o ktorej si však napokon nemožno urobiť predstavu, lebo vraj nemáme spoľahlivé dáta. Rovnako tak si nemôžeme urobiť predstavu o dianí v Gaze, lebo v nej nie sú žiadni zahraniční, rozumej západní, novinári a miestne reportérstvo je podľa slov niektorých slovenských a českých novinárov vždy už nejako poškvrnené spojením s Hamasom.
Táto verejná diskusia, v ktorej ide o nebanálne vyjasnenie si toho, čo sa práve deje, preto aby sa ozrejmilo, ako konať, nie je výnimočná. Podobne ako mnohé iné celkom nasiakla zámernou politickou lžou a nabrala podobu nerozhodnuteľného sporu o komplexnej otázke, v ktorej vraj vždy bude existovať strana „pre“ aj strana „proti“.
Ako píše Arendt, o tom, čo je minulosťou, nemožno uvažovať v kategóriách nerozhodnuteľnosti, ktoré sú priliehavé pre predstavovanie si budúcnosti. Ak si neozrejmíme, čo sme videli a čoho sme boli svedkami, stratíme orientáciu a zmysel pre skutočnosť. Ale pokusy ustanoviť realitu na pôde lží a stretu názorov vyústia opäť len v pocit derealizácie.
Zoči-voči tomu, čo sa predkladá nášmu zraku, sa nám môže zatočiť hlava a môžeme stratiť pojem o svete a o tom, kde v ňom sme. Namiesto lepšieho sveta, v aký sme dúfali, pred našimi očami defilujú nové hrozné svety.
Neskôr možno bude prácou političiek a politikov prerámcovať tieto hrôzy tak, aby sme si na ich budúcich ruinách vedeli predstaviť niečo nové a lepšie. Teraz, zdá sa, je našou úlohou neodvracať zrak.
Autorka vyučuje feministickou teorii na FHS UK.