Nóra Ružičková
•
Kombinácia
kvetov a snehu
v poézii žien
červená a biela
krv na operačnom stole
chirurgicky presný temnosvit
Čo napísať na kožu
aby malo zmysel
zarezať
zapichnuté háčiky
a stiahnuť?
Pod snehom
pod zemou
pod kožou
malé mrkvy
hladké a lesklé prsty detí
siahajú po niečom hlboko temnom
Ornament
Hrozno sa vynára
priamo plodmi zo zeme
akoby z vôle chtónického božstva
keď trhám v tejto vinici
mám pocit viny
alebo som priamo vinná
medzi presnosťou a mnohoznačnosťou
zapichnem prst do zeme
obraz sveta sa zdvojí
tak aby sa jeden mohol vychýliť
a stred sa prekryl s mojím prstom
detailom skutočnosti
na hranici abstrakcie
•
Z plavby za dosah oka
zaplatenej mincou zreničky:
Slnečné je zdanlivo bezpečné
Miestne zväčšenie mierky
je z paberkov mikro-mytológie
Ako rozlíšiť pohyb toho kto sa pozerá
od pohybu toho kto je pozorovaný
keď celok je len detailom detailu?
Mravenčenie
túlenie ucha k srdcu
chúlenie malých pŕs do dlaní
bez rezervy na tlkot
namiesto obrazu Poslednej večere
vizualizácia v štýle EKG
prenášam bolesť na povrch tela
režem a kryštalizujem
prežívam a simultánne zapisujem
dotýkam sa
a úmyselne obchádzam erotogénne zóny
v zmysle estetiky svojho manifestu
hladkou tvárou na chlpatej hrudi
očami vo svete obrovských tráv
Ze sbírky Mikronauti. Banská Bystrica 1998
•
Môj vnútorný hlas intonuje
stále viac k tebe
hovorí a vlastní
je to mlynček pod vodou a strata
artikuluje malý osobný kruh
vo veľkom a neosobnom
odčíta blízky od vzdialeného
tak prudko že narážajú do seba
melie a ja som čoraz jemnejšia
nekladiem odpor – len sa prepadám
stále viac do svojho mlčania
•
Medzi mnou a predmetom výskumu
je nič.
Odstup je zahrnutý vo mne,
celkom.
Medzi mnou a predmetom výskumu
nie je rozdiel, nie je vzdialenosť.
Predmetom výskumu je prísavka,
ktorá odčerpáva odstup.
Je to moja prítomnosť,
ktorú som sa rozhodla
neprerušovať.
Ze sbírky Osnova a útok. Bratislava 2000
Katarína Kucbelová
dych bez obsahu
ak som proces
nepatria mi kritériá bytia
som len akt prijatia
ak prijať nie je privlastniť
ak účelom nie je patriť
môže prijať znamenať súhlasiť
súhlasiť s aktom dávania
súhlasím s aktom dávania
nemôžem cítiť vďaku
môžem byť aktom vďaky
ak vďaka je účelom prijatia
ak som proces
nemôžem byť pre seba
účel ani dôvod
nemôžem
ani chcieť ani nechcieť byť
účel a dôvod
ak som proces
nemôžem chcieť ani byť
nemôžem nechcieť ani nebyť
stačí sa nenadýchnuť
čakám
priestor
čas medzi nádychom a výdychom
čas pred smrťou teraz
na hranici fyzickej námahy ticho
čakám vo vákuu
čakám bez dychu
za každou hranicou počuť
nekonečný priestor
šialenstvo
dych bez výberu
mením
identifikujem
sa
s vôňou
šampónu
krému na pleť
parfému
hľadám istotu
že neprestanú vyrábať
túto značku
toto je moje telo
zrozumiteľne
pomenovať
osloviť
identifikovať
predať
stereotyp vo veciach
ktoré nevyžadujú pravidelnosť
jeden
pod kožou
všetkých
kým dýcham
sústredenie
vnímam vlastnosťami
trojrozmerného
priestoru
v troch rozmeroch
nedokážem zodpovedne popísať
ani jeden predmet
bodavý pocit
bolesť
záchytný bod
v niekoho trojrozmernom tele
neviem či preto aby som zastavila
alebo preto aby som sa pohla
na prázdne miesto
sa nedokážem sústrediť
Z připravované sbírky Šport
Martin Solotruk
Tam tam y
o bubienky uší naveľa, naveľa
odrazu nemajú nič spoločné s dažďom.
Každá z kvapiek sa po svojom ukazuje
byť centrom ojedinelého vyznenia celého diania,
každá nás celou svojou za letu nezmerateľnou váhou
núti myslieť na čosi iné,
len nie na dážď, na prestupnú stanicu časových osí.
Za čo, ako taký, považovať ten dážď, čo vskutku neustále
padá
na strechy až po tom,
keď bleskovo vymkne z medzí
veci,
na ktoré si tak hrozne zvykli
a ktoré sme potichu považovali za to najväčšie prekvapenie,
aké by nám kladivko a nákovka
boli kedy schopné pripraviť...
Za čo považovať ten dážď...
najmä keď tu odrazu vhupnú,
vyhupnú rytmy, živiace sa
z iných rytmov...
kolesá udržiavajúce v chode iné
kolesá tých najrôznejších
veľkostí
už len tým, že sa samy neprestanú krútiť,
hojdačka preklápajúca sa
medzi dvoma a tými istými
možnosťami
a celý zápas v spoji, spojení, kĺbe
zostáva predpokladom
a niekedy i konečným výsledkom
tohto pohybu,
ktorý si nevyberá.
Ak sme raz vo vnútri,
čo môže byť rovnako dobre i vonku,
pred svojimi ušami sa neukryjeme,
vo svojich ušiach sa neschováme,
i preto sa môže stať, že ideme na bicykli
a pískame si pri tom,
čo je asi toľko ako hltať vodu aj s lyžicou,
byť teda účastný
rovnako i na protiudalostiach,
ktorými iba prechádzame.
Zameniteľnosť udalostí, predmetov a postáv
je a zostáva možná,
keďže miestom činu nebolo nič iné než bod
– v skutočnosti fiktívne miesto,
mohutným voľným horizontom otvorené
na všetkých stranách
rovnakým vyhliadkam – ako letisko.
Závisí len a len na nás, koľko
vody bude vždy nanovo pretiecť umývadlom,
aby sme vystihli ten správny okamih,
aby sa naplnili proroctvá
s penou na ústach, proroctvá
umývaní zubov,
kedy sa teda slovo konečne znova stane telom
– pod sprchou,
ktorej ružica nemusí zasa mať až tak mnoho spoločného
s hviezdou.
Je to niečo ako šálkou čaju náhle prelomiť stenu,
nalievanie do pohára,
– aká úľava!, keď si si začínal myslieť,
že sa už bez tvojho pričinenia nikdy nič nepohne...
na tej vode v spáde dokážeš jazdiť i celý deň.
A potom, pri pisoári...,
náhle zvraty vo vývoji príbehu, deja.
Ďalej pôjdeš cestičkou čistučkou, bielou,
psami s úplne vyplazenými jazykmi vybehanou.
Takéto kráčanie by mohlo byť
simultánnosťou dvoch svetov,
keby si nebol s niektorými ostatnými
sklonenou hlavou zamyslený
do toho istého, spoločného sveta pod nohami.
Koľko tam závratného, nakoľko klamného
šramotu, hudby dokážu narobiť
dná ešte neobjavených studní?!
Cez sval srdca, objavnými
krokmi rozbúchavaný do veľkosti,
si uvedomíš, že je to nohami, čím si,
tak ako hocikto hocikde,
tu teraz na tejto zemi prvotný,
že nohy sú prvotné a že len nimi a kvôli nim
sme všetci, i tí nenarodení, boli pri prvom výkope.
Alebo aspoň chceli byť
čo najbližšie.
A to iba pijeme minerálku,
ktorej bubliny sa nám robia pod nohami.
Ze sbírky Tiché vojny.
Bratislava 1997
Peter Macsovszky
Ekonómia pohybu
Manifest z roku 1910 sa začína vyhlásením,
že rastúca potreba pravdy nemôže sa
naďalej uspokojovať s tvarom a farbou
v starom poňatí, všetko sa pohybuje
a beží, rýchlo sa mení...
Treba uprednostniť plynulé,
rytmické pohyby,
bez náhlych zmien smeru.
Pohyby rúk by mali byť jednoduché,
symetrické a protismerné, vykonávané
po prirodzených oblúkových dráhach.
Každý miestny pohyb,
ktorý nazývame prenosom,
je alebo piamočiary, alebo zmiešaný,
pretože sú to dva jediné
jednoduché pohyby.
Je to organizácia kinetických prvkov,
výraz času a priestoru,
dosiahnutý abstraktným zobrazením pohybu.
Obidve ruky by mali pracovať súčasne
a okrem plánovaných prestávok
by nemali byť súčasne v nečinnosti.
Sú aj dva ďalšie spôsoby nehmotného pohybu,
ktorý môže doiahnuť krajnú rýchlosť.
Je to svetlo a tieň.
Ze sbírky Strach z utópie. Bratislava 1994
Punti Fermi
v polkruhu: desať postáv.
pozadie: apsida, porfýrové pilastre,
valená kazetová klenba,
mramorová lastúra...
telá žien, nositeliek nepokoja
a možno aj života:
plné pevné telesá,
predovšetkým.
čistota obradu. ako Voda chladné,
číre Svetlo: rozptýlené
a rozptyľujúce
vo večných vesmírnych Súzvukoch
jemných ružových a fialkastých
tónov.
telesá: vždy dôstojné. definitívne.
milované objemy. hlboké, vnútorné.
nikdy nevyzradené utrpenie.
niekedy bezradné.
znepokojujúci detail: Vajce,
uprostred apsidy zniesol ho
Ibis alebo Pchan-ku
Vajce vôd, brucho premeny,
prameň zeme
alebo renesančný symbol
uzavretého priestoru.
Ze sbírky Ambit. Banská Bystrica 1995
Trvanie jed(i)ného osamelého textu
Text, ktorý je v tomto okamihu, či už vizuálne alebo audiálne predvádzaný (sprístupňovaný), možno pochopiť aj ako predbežný, prípravný text k tomuto textu.
Život jediného osamelého ( alebo aj poprepá-
janého) textu v celkovom, univerzálnom a tvarovo nepostihnuteľnom bytí všetkých textov nemá
lineárne smerovanie.
(Život jediného osamelého textu nemá a sotva môže mať závažnejší význam. A keďže sa
neprejavuje ako lineárny pohyb, nemožno
vymedziť ani jeho začiatok ani jeho koniec.)
Text, sa počas svojho trvania, usiluje zhodiť svoju textovosť a tak v obnaženej podobe vyjaviť
duchovnú silu, ktorá ho vymodelovala.
Čiastočné bytie všetkých textov v živote jediného osamelého ( alebo aj poprepájaného ) textu,
prevteľovanie ilúzií a odkazov používa na to, aby
zmiernilo bremeno svojho trvania.
Každá osamelosť každého textu je v polohe čo i len domnienok fenomén označiteľný za absurdný a v prípade nášho diela ( destilácie textu )
spochybniteľný...
Ze sbírky Cvičná pitva. Banská Bystrica 1997
Stránku připravila Ľubica Somolayová.
Nóra Ružičková (1977) vystudovala vysokou školu výtvarného umění a vydala tři básnické sbírky Mikronauti (1998), Osnova a útok (2000) a Beztvárie (2004). Její poezie se zabývá jevem chladné anestezie, neosobního odstupu; tematizuje potenciální či reálnou bolest, způsobenou ostrými hranami jednotlivostí světa. V prvních dvou sbírkách se snaží s chirurgickou přesností zachytit zákruty vlastního prožívání. Když se to nedaří, zpochybňuje jeho autenticitu, prověřuje ho destrukcí. Rána je pro lyrický subjekt objektem zkoumání a báseň experimentem, kde je styčný prostor mezi sebou a představách o sobě. Pozorování ženského těla a jeho zrání přináší mj. formu básně jako záznam performance či instalace.
Katarína Kucbelová (1979) studovala filmovou dramaturgii. Vydala sbírku básní Duály (2003), její básně vyšly v antologii The End of the Line, The Arc antology of new poetry from east and central Europe (2004). Kromě poezie se věnuje filmové scenáristice. V roce 2006 jí vyjde sbírka Šport. Dominantou jejích textů je vizuální princip: zvědavě pozoruje koloběh samovolného vtékání látky do formy. Jsoucno je po stvoření ještě tvarovatelné, plastické. Poezie Kucbelové je zaměřená na dynamiku, procesuálnost, nesoustředí se na detail, neudrží na něm pozornost.
Martin Solotruk (1970), absolvent angličtiny a slovenštiny na FF UK v Bratislavě. Překládá současnou anglofonní poezii a drama. Vydal básnické sbírky Tiché vojny (1997) a Mletie (2002), v roce 2006 vydá knihu Planktón gravitácie. Od roku 2003 každoročne organizuje mezinárodní festival poezie Ars Poetica (viz A2 č. 8/2005). Básník je slovenskou kritikou považován za osamělého běžce, psalo se o jeho návaznosti na Štrpku, Ondruše nebo či Mihalkoviče, a to především v autorském soustředění na vizuálně silné detaily, ale i důsledné rozlišování jemných abstrakních nuancí. Svět je u něj podán jako hřistě rozmanitostí, přičemž každou z nich pomalu a důkladně rozkládá na původní složky, sekvence. To se projevuje i v prostorově velkorysém až marnotratném urbanistickém pásmu Mletie.
Peter Macsovszky (1966) studoval pedagogickou fakultu v Nitře (slovenština, výtvarná výchova, angličtina). Publikoval sbírky Strach z utópie (1994), Ambit (1995), Amnézia (1995), Súmrak cudnosti (1996, pod synonymem Petra Malúchová), Cvičná pitva (1997), Álbonctan (1998, maďarsky), Sangaku (1998) Súmračná reč (1999) či sbírku textů Lešenie a laná (2004). Debut měl formu komponovaných výstřižků z odborné, (nejčastěji uměnovědné), populární i pseudovědecké literatury. Kritik Milan Hamada jej označil za hravého básnického scientistu. Básníkův jazyk je vhodný pro na experimenty v literární laboratoři. Sám si vytvořil badatelské zkumavky: žánr „steril“ či básnickou „paragrastrofu“. V básnickém traktátu Cvičná pitva (1997) nastal přesun od poezie k esejistice, filosofii až esoterice. Důraz je kladen na nelineárnost a procesuálnost myšlení; lyrický subjekt se „rozpouští“ ve vjemech.