Pojem feminizace chudoby se zabydluje také v českých vládních i nevládních strategiích zaměřených na snižování genderově určených ekonomických rozdílů. Stejně jako řada jiných konceptů vzniklých s dobrým úmyslem, má ovšem i tento přístup svá negativa.
Pojmy dnešnej politiky, ktorá sa okrem parlamentov a vlád robí na medzinárodných fórach, verejných vypočutiach, vo filantropii aj vede, musia spĺňať viacero kritérií. Mali by byť rázne a jednoducho preložiteľné. Mali by opisovať, moralizovať, mať v sebe zdravú dávku alarmizmu a obsahovať zárodok pozitívnych riešení. Pohyb pojmov v rôznych prostrediach od nich vyžaduje, aby boli dostatočne vágne, a mohli tak byť obsadené zástancami rôznych záujmov. Všetky tieto vlastnosti politických pojmov zaručujú, že problematika opísaná daným termínom bude považovaná za vždy novú a aktuálnu, ale predsa len dlhodobo riešenú, navyše vyžadujúcu ďalšiu prácu a sústredenie relevantných aktérov. Niektoré pojmy a problémy, ktoré označujú, tak vyzerajú večne naliehavo. Takým je aj feminizácia chudoby.
Globálna genealógia
V roku 1978 tento pojem zaviedla severoamerická sociologička Diana Pearce tvrdením, že „chudoba sa stáva čoraz viac ženským problémom“, keď ním opísala nárast podielu domácností vedených ženami na populácii chudobných domácností v Spojených štátoch amerických. Rigidné rodové (genderové) režimy v oblasti miezd a sociálneho systému nenasledovali rozvoľnenie v usporiadaní partnerského a rodinného spolužitia a vytvorila sa tak pomerne jasne vymedziteľná kategória chudobných samoživiteľských domácností vedených ženami, starajúcimi sa o deti.
Hoci je dnes miera chudoby základným ukazovateľom na úrovni národných – aj takzvaných vyspelých – štátov, chudoba a feminizácia chudoby získavali na relevancii najmä v súvislosti s výskumom dôsledkov programov štruktúrneho prispôsobenia v takzvaných rozvojových krajinách v sedemdesiatych až deväťdesiatych rokoch 20. storočia. Odstránenie chudoby sa stalo primárnym cieľom rozvojových politík uplatňovaných medzinárodným politickým spoločenstvom. Politík, ktoré mali naprávať dôsledky predchádzajúcej liberalizácie ekonomického prostredia realizovanej zástupcami medzinárodného kapitálu a ich politickými prostredníkmi.
Podľa Sylvie Chant, profesorky rozvojovej geografie na London School of Economics, uvedený pojem získal status „novodobej ortodoxie“ na Štvrtej svetovej konferencii o ženách v Pekingu v roku 1995. Tu sa prvýkrát objavilo často opakované – no sporne podložené – tvrdenie, že ženy tvoria sedemdesiat percent svetovej populácie chudobných. Pekingská deklarácia a Pekingská akčná platforma, ktoré z tejto konferencie vyšli ako programové dokumenty, uvádzajú chudobu na prvom mieste z dvanástich kľúčových tém, ktorým sa má celosvetová rodová politika venovať v nasledujúcich rokoch. Starosť o ekonomické práva žien pripomenuli vládnym delegáciám aj účastníčky stretnutia mimovládnych organizácií z východnej a strednej Európy, ktoré pritom odkazovali na skutočnosť, že „v transformujúcich sa krajinách má mnoho žien skúsenosti s nezamestnanosťou a drastickou redukciou príjmov“.
Ako predať chudobu
Tvrdeniu o sedemdesiatich percentách chudobných žien konkurujú ďalšie čísla, ktoré majú atakovať náš zmysel pre sociálnu spravodlivosť a morálnu zodpovednosť. „Celosvětově vlastní muži 99,1 percenta půdy, ženy pouze 0,9 percenta,“ ilustruje pojem feminizácia chudoby terminologický slovníček priložený k Vládnej stratégii pre rovnosť žien a mužov v ČR na roky 2014 až 2020. V štáte, kde poľnohospodárstvo tvorí veľmi malú časť ekonomiky a viac než pozemkové vlastníctvo je determinantom relatívneho bohatstva človeka vlastníctvo bytu, sa aj takýto údaj považuje za lepší než žiadny.
V začiatkoch rozvoja rodovej štatistiky na prelome tisícročí sa zvyklo argumentovať okrídlenou frázou, že čo nie je kvantifikovateľné, to pre tvorcov politík neexistuje. Zdalo by sa, že v prípade priesečníku chudoby a rodu by s kvantifikáciou nemal byť veľký problém. Diskusie porovnávajúce rôzne koncepty a indexy chudoby však prebiehajú v plnom prúde. Ak dnes v Česku zisťujeme, že pri určovaní životných podmienok – a sprostredkovane aj chudoby – nemôžeme hľadieť len na výšku mzdy, ale na celkové (mesačné) príjmy, tak v niektorých rozvojových krajinách má pri určovaní miery chudoby väčší zmysel sledovať namiesto príjmov práve prístup k poľnohospodárskej pôde.
Podobne ako nakladaný hermelín alebo marmeláda z farmárskych trhov, aj chudoba žien sa najlepšie predáva „s príbehom“. Potreba vizualizovať dáta, rozpohybovať to, čo by malo podľa všetkého vyzerať ako temná fotografia bezodnej priepasti, je veľká. Vynikajúco sa ju v roku 2008 podarilo využiť nadácii Girl Effect, založenej výrobcom športového oblečenia a potrieb Nike. V kampaňovom videu sme inštruované k tomu, aby sme si predstavili život dievčaťa z rozvojovej krajiny, ktorého chudoba sa s dospievaním prehlbuje a jej život pokračuje v nekončiacom bludnom kruhu chudoby. Stačí však jedna malá zmena – možnosť vzdelávať sa alebo mikropôžička na nákup hospodárskeho zvieraťa, ktoré pomôže uživiť celú rodinu dievčaťa – a chudoba 600 miliónov dievčat a ich rodín zmizne z povrchu zemského. Posolstvo tejto, aj ďalších kampaní Nike je jednoduché: „Investujte do dievčaťa. O zvyšok sa už postará samo.“
Túžba korporátneho sveta „konať dobro“ si v chudobnom dievčati nemohla nájsť lepší prostriedok. Spája sa v ňom nevinnosť dieťaťa a diskriminácia jeho ženstva, ktoré je objektívne – k tomu sa zo zištných dôvodov hlási aj korporátny svet – podceňované a zneuznávané. Podpora súkromných donorov mimovládnym organizáciám pracujúcim v oblasti ľudských práv žien je však podľa zastrešujúcej organizácie Association of Women’s Rights in Development (AWID) slabá a neistá. Navyše, tento „girlwashing“, či „genderwashing“ len ťažko vymaže to, že úzkostlivé protokoly firiem dokladajúce ich takzvanú sociálnu zodpovednosť sa v skutočnosti neprekladajú do lepších pracovných a platových podmienok žien pracujúcich v továrňach týchto nadnárodných spoločností. Tá istá ruka, ktorá núka v rozvojovom svete peniaze mimovládkam, aby bojovali proti chudobe dievčat, dáva málo peňazí svojim zamestnankyniam v len o niečo viac industrializovanom svete a ich chudobu spôsobuje.
Rekonštrukcia pojmu
Prestrelené kampane alebo starostlivo kurátorované, no bez kontextu nič nehovoriace čísla v nás oprávnene môžu vyvolať nedôveru v problém, o ktorom hovoríme. V skutočnosti tento problém existuje a je taký naliehavý, ako sa nám aktéri s rôznymi motiváciami snažia tvrdiť. Podľa Marcela Medeirosa a Joany Costa je dobré rozložiť feminizáciu chudoby na dve časti a samostatne si ujasniť, čo je chudoba a čo je feminizácia.
Chudobu podľa nich možno chápať absolútne – je totiž možné stanoviť, ktoré potreby a možnosti konania ľudí majú byť uspokojené. No prostriedky na uspokojenie potrieb a realizovanie svojich schopností sú relatívne a menia sa. Chudoba navyše získava svoju podobu vo viacerých rozmeroch – hoci najčastejšie sa určuje ako príjmová chudoba, rodové štatistiky sledujú so zvyšujúcim sa záujmom aj časovú chudobu, teda nedostatok času na realizáciu iných aktivít, než je platená práca a práca v domácnosti a starostlivosť o blízke osoby.
Ďalším dôležitým aspektom v úvahách o chudobe je stanovenie subjektu chudoby. Kto je to – jednotlivkyňa, jednotlivec či domácnosť? Prvé výskumy feminizácie chudoby sledovali domácnosti samoživiteliek s deťmi. Ak sa však nesleduje nerovnosť v spotrebe vo vnútri domácností, ktorá je podmienená rodom a generačne, môže tak pri sledovaní domácností dochádzať k podstatným skresleniam. Príkaz spotrebúvať menej môže byť ženám v heteronormatívne usporiadaných domácnostiach vnútený tak „hlavami rodín“, no rovnako ho tak – najmä pre spokojnosť svojich detí – môžu uplatňovať na seba samé ony. Bežné, najmä v Európskej únii používané, ukazovatele sa preto orientujú skôr na jednotlivé osoby. Chudoba sa tak najčastejšie meria ako podiel ľudí, ktorých príjmy dosahujú menej ako šesťdesiat percent mediánu príjmov v národnom hospodárstve.
Feminizácia by mala, prísne vzaté, označovať proces, v ktorom sa v čase zvyšuje podiel žien medzi chudobnými. Samotný fakt, že v určitom čase ženy medzi chudobnými aktuálne prevažujú, by podľa Medeirosa a Costy mal opisovať termín nadreprezentácie žien medzi chudobnými. Feminizácia je procesuálna a sleduje, ako sa mení rodová kompozícia chudobných v čase, aj to, ako sa mení miera či intenzita chudoby v rodovo vymedzených skupinách. Z dlhodobého hľadiska môžeme porovnávať situáciu medzi ženami oddelene od skupiny mužov a získavať tak cenné (no v celoeurópskom meradle málo dostupné a nie úplne podrobné) informácie o triednych rozdieloch vo vnútri skupiny žien. Podľa uvedenej autorky a autora je však zmysluplné termín feminizácia chudoby vyhradiť pre označenie dynamiky relatívneho zhoršovania situácie žien voči situácii mužov.
Možno napokon nebude prekvapivé, ak vychádzajúc zo súhrnov Európskeho inštitútu pre rodovú rovnosť naznačím, že prinajmenšom v krízovej dobe (medzi rokmi 2007 a 2012) k feminizácii chudoby nedochádzalo. Podobne ako v Európskej únii rástol podiel žien žijúcich v chudobe, narastal totiž aj podiel mužov žijúcich v chudobe. K podobným záverom dochádzajú podľa Medeirosa a Costy aj ďalšie medzinárodné porovnania: kým v niektorých krajinách sa v deväťdesiatych rokoch 20. storočia a na začiatku 21. storočia o feminizácii hovoriť dá, v mnohých nie. Ba dokonca sa zdá, že „neexistujú žiadne empirické dôkazy podporujúce tvrdenie, že by na svetovej úrovni dochádzalo k feminizácii chudoby alebo k tomu, že by mala príjmová chudoba ženskú tvár“.
To, že sa pre zhoršovanie životných podmienok žien nepresne používa termín feminizácia chudoby a má takú širokú popularitu, vzývajú ho politici aj zástupkyne mimovládnych organizácií, môže svedčiť skôr o ďalších význačných procesoch – o novej podobe firemnej filantropie a jej potrebe politicky vymedziť problém v kontexte už definovaných globálnych problémov, o úsilí odsunúť chudobu za hranice a povedať, že chudoba je inde, a možno tiež o zostrujúcom sa vedomí triednych rozdielov medzi ženami samotnými a diskurzívnom aj politickom roztváraní kategórie ženy, s ktorou operujú vládne politiky aj organizácie na obhajobu práv žien.
Komu patrí pojem chudoby
Politická diskusia na globálnej úrovni operuje s pojmom chudoby sebavedome. Jej aktéri sa cítia byť splnomocnení k tomu, aby s chudobou zápolili, postavili sa jej, vykynožili ju ako chorobu. Chudoba akoby existovala ako charakteristika oddeliteľná od svojich nositeľov, od tých, ktorí ju zažívajú – akoby bola výlučne predmetom takzvaného manažmentu chudoby.
Podobne ako život bez stáleho prístrešia, aj chudoba je stigmatizujúca. Len zriedkavo niekto o sebe afirmatívne povie, že je chudobný. A zdá sa, že oslabuje rozlišovanie na chudobných, ktorí si niečo – sociálne dávky, akúkoľvek podporu – zaslúžia (hoci aj len každotýždenným hlásením sa na pošte, ako to zažili české nezamestnané osoby na pokyn niekdajšieho ministra práce a sociálnych vecí Jaromíra Drábka) a na tých, ktorí si pomoc nezaslúžia.
Chudobní ľudia sú považovaní za bremená a ich identita je im prisudzovaná nielen vlastnou praxou prežívania a v kontakte s inštitúciami sociálneho štátu, ale aj praktikami okolia. Ženy z rómskeho materského centra v Detve vo výskumnom rozhovore feministickej organizácie Aspekt, ktorá v roku 2010 skúmala dôsledky krízy na situáciu matiek s deťmi, hovorili o tom, ako hmotnú núdzu a štátnu pomoc v nej interpretovali kuchárky v školskej jedálni a spolužiaci ich detí: „Ja som bola v hmotnej núdzi. Moje deti mali stravu platenú. Už ten pocit, keď vám príde dieťa s plačom, že kuchárka mu vydá menej jedla za to, že je v hmotnej núdzi, tak potom čo chceme riešiť (…). Veľa detí sa mi sťažovalo, že nebude chodiť na obedy, že im to vykrikujú v škole. A nielen učitelia, ale samotné deti v škole im vykrikujú: „A čo vy, žerete zadarmo, vy žerete za naše peniaze.“ Moja vnučka išla, a jeden piatak jej povedal: „Však ty ješ za dane môjho otca.“
Chris Tilly a Randy Albelda uvádzajú, že pre ženy v USA, pre ktoré boli životne dôležité sociálne transfery, bolo v momentoch ohrozenia takéhoto uspokojovania ich sociálnych práv zásadné spoločné organizovanie sa a protest. Niektoré z nich sa neváhali označiť ako chudobné ženy – napríklad v roku 1992 v kalifornskom Oaklande organizácia Women’s Economic Agenda Project usporiadala Zhromaždenie chudobných žien (Poor Women’s Convention). Svoje požiadavky pomenovali ako právo na sociálnu podporu, spravodlivosť, ekonomickú dôstojnosť, autonómnosť, a snažili sa ovplyvniť rozhodovanie relatívne autonómneho úradníckeho aparátu. Špecifikom tohto hnutia bolo to, že okrem zamestnaných žien združovalo ženy bez platenej práce.
Až na výnimky je organizovanie sa za život, ktorý sa dá žiť dôstojne, bez chudoby, na Slovensku a v Česku sústredené okolo práce (výnimkami sú Akční spolek nezaměstnaných, Platforma pro sociální bydlení a organizácia Jako doma). Práve práca je tým rozlišujúcim prvkom, ktorý z ľudí robí tých, ktorí si zaslúžia spravodlivú odmenu v podobe adekvátnej mzdy. Už polozabudnutý je na Slovensku prípad, kedy sa občania organizovali za svoje sociálne práva – takzvané rómske nepokoje z februára 2004 na východnom Slovensku. Je symptomatické, že protesty, ktoré nasledovali po radikálnych škrtoch v sociálnom zabezpečení ľudí v hmotnej núdzi, neboli verejnosťou rozpoznané a prečítané ako protesty chudobných ľudí za sociálne práva, ale ako „rómske“ protesty. Ako pritom v štúdii z roku 2010 ukazujú Martin Marušák a Leo Singer, reakcia vlády a úprava sociálnych transferov po protestoch bola prospešná pre rómske aj nerómske obyvateľstvo v núdzi. Protestov sa navyše zúčastnilo množstvo žien – z celkového počtu 200 zatknutých bolo 111 žien.
Brať chudobu a rod na vedomie
Pojem feminizácie chudoby s najväčšou pravdepodobnosťou nepomenúva presne procesy pretínajúcej sa triednej stratifikácie a (široko chápaného) rodového režimu spoločnosti. O to viac však treba hľadať spôsoby, ako hovoriť o vzájomnom prelínaní rodu a triedy, a hľadať možnosti obhajoby práva na dôstojný život pre každú a každého, bez ohľadu na jej či jeho identitu vymedzenú plateným zamestnaním. Jedným z východísk je naučiť sa čítať existujúce politické iniciatívy z perspektívy, ktorá im nie je vlastná.
Keď ekonómky Vicky Lovell, Heidi Hartmann a Misha Werschkul uvažujú nad tým, ako v USA znižovať počet chudobných žien, orientujú sa na ženy pracujúce v nízko platených zamestnaniach, ktoré by bolo možné označiť za súčasť pracujúcej chudoby. Sú to zamestnania rodovo segregované, prevažujú v nich teda ženy – ide napríklad o pokladníčky v supermarketoch, ošetrovateľky, upratovačky, kaderníčky. Rodovo nešpecifickým, triedne založeným prístupom v znižovaní chudoby pracujúcich žien je zvyšovanie minimálnej mzdy. Triedne nešpecifickým, zato rodovo ukotveným prístupom je zase snaha o rodovú desegregáciu povolaní, a to dvomi spôsobmi – vstupovaním žien do povolaní považovaných za mužské a zvyšovaním mzdy v takzvaných feminizovaných povolaniach.
Vzhľadom na to, že mzdové úrovne feminizovaných nízko platených povolaní majú k hranici chudoby bližšie než mzdové úrovne povolaní nízko platených povolaní s prevahou mužov, tak odborárske snahy zvýšiť minimálnu mzdu – hoci navonok rodovo neutrálne – majú v konečnom dôsledku disporoporčne väčší efekt na vymanenie žien z ohrozenia chudobou. Preto sa možno domnievať, že ak by napríklad Českomoravská konferederace odborových svazů vzala na vedomie rodové dopady politiky presadzovanej v kampani #koneclevnépráce, možno by bola ochotná zľaviť zo svojho triedneho univerzalizmu a rozpoznala by rod tých, ktorých reprezentuje, ako ekonomický a politický činiteľ.
Podobnému rozrušeniu by mohla byť podrobená aj kategória ženy, ktorú reprezentuje feminizmus. Otvorenie tejto kategórie by feministkám umožnilo položiť otázku o tom, akým feminizmom je – slovami bell hooks – hnutie usilujúce sa o „rovnosť s mužmi svojej triedy“.
Autorka je filosofka a feministka.